Archív

‚Archív‘ v poňatí Michela Foucaulta znamená súbor všetkých výpovedí, ktoré tvoria diskurz, a predstavuje pravidlá alebo zákonitosti, ktorými sa riadi to, čo možno v rámci diskurzu povedať. Archív stanovuje podmienky existencie toho, čo môže byť v rámci diskurzu povedané, a poskytuje pravidlá transformácie týchto diskurzov. Foucault uvádza: „Pod archívom rozumiem predovšetkým všetky veci povedané v kultúre, ktoré boli zachované, považované za hodnotné, opakovane používané, opakované a menené. Skrátka celú túto jazykovú masu, ktorú ľudia vytvorili a vložili do svojich techník a inštitúcií a ktorá je pretkaná ich existenciou, ako aj ich históriou. Na túto masu povedaného sa nepozerám z hľadiska jazyka alebo jazykového systému, ktorý sa v ňom používa, ale z hľadiska operácií, ktorým vďačí za svoj vznik.“[1] (Foucault, Michel. [1969] 1994, 786-787)

Koncept archívu je kľúčovým pre Foucaultov archeologický výskum poznania zo 60. rokov 20. storočia. V diele L’archéologie du savoir (1969, Archeologie vědení, 2002). Foucault  definuje archív ako „zákon toho, čo možno povedať, systém, ktorý riadi výskyt výpovedí ako jednotlivých udalostí.“[2] Tento pojem Foucault používa ako teoretický koncept (najmä v L’archéologie du savoir, 1969) v singulári (‚archive‘). Naproti tomu množné číslo (‚les archives‘) v súčasnom francúzskom jazyku odkazuje na inštitúciu archívu. Tu vzniká isté pnutie medzi teoretickým konceptom – singulárom a inštitúciou – plurálom. Ak sa archív ako inštitúcia spájal s archivovaním (uchovávaním) poznatkov, teoretický koncept označuje proces aktívneho redefinovania poznania. Tým, že sa Foucault svojím konceptom odkláňa od významu uchovávania a sleduje predpoklady produkcie poznania, zbavuje archív jeho dokumentárneho charakteru. Argumentuje preto nasledovne: „Archívom nebudem označovať súhrn textov, ktoré sa zachovali pre civilizáciu, ani súhrn stôp, ktoré sa mohli zachovať po jej zániku, ale hru pravidiel, ktoré v kultúre určujú vznik a zánik výpovedí, ich krátke prežitie a zánik, ich paradoxnú existenciu ako udalostí a ako vecí.“ (Foucault [1968] 1994, 708)[3] (Por. bližšie Weigel 2005; por. aj Ebeling – Günzel 2008).

Foucault používal pojem ‚archív‘ najčastejšie pred a tesne po vydaní L’archéologie du savoir (1969). V samotnej knihe v kapitole ‚L'énoncé et l'archive‘ opisuje Foucault archív ako  „všeobecný systém tvorby a transformácie výpovedí“ (Foucault 1969, 171, zvýraznenie v origináli).[4] Sú to teda historicky premenlivé faktory, ktoré sú zodpovedné za formovanie poznania. Ďalej Foucault argumentuje: „Analyzovať fakty diskurzu v rámci všeobecného prvku archívu znamená považovať ich nie za dokumenty (skrytého významu alebo pravidla výstavby), ale za pamiatky; je to, odhliadnuc od akejkoľvek geologickej metafory, bez akéhokoľvek priradenia pôvodu, bez najmenšieho gesta smerom k počiatku arché –  robiť to, čo by sme podľa hravých práv etymológie mohli nazvať niečím ako archeológiou“. (Foucault [1968] 1994, 708)[5]

Foucault nechápe archív ako zachované dokumenty alebo texty. Archív je systémom podmienok, za ktorých sa niečo môže povedať. Archív teda tvorí historický rámec pre podmienky výpovedí. Úlohou Foucaultovho archívu je zaznamenávanie podmienok produkcie, existencie a zániku výpovedí (v podobe udalostí) v kultúrnych kontextoch. Má funkciu filtra, ktorý vylučuje to, čo nemožno povedať. Archív takpovediac intenzifikuje podmienky výpovednosti vecí tým, že z rozsiahleho šumu diskurzu vyzdvihuje konkrétne oblasti.

Výskum archívu pomáha vysvetliť, prečo boli niektoré výpovede formulované a iné nie (por. Foucault [1968] 1994). Archív podporuje alebo zabraňuje možnosti výpovedí. Ale tak, ako jazyk nemôže reprezentovať sám seba, aj možnosť opisu archívu zostáva obmedzená, pretože vždy hovoríme len v rámci tohto archívu. Nemôžeme opísať archív, pretože sme uväznení v pravidlách tohto archívu. Na jeho opis by sme museli byť schopní povedať viac, ako je možné na základe jeho pravidiel.

Od L’Histoire de la Folie (1961, Historie šílenství v době klasicismu, 2019) po L’archéologie du savoir (1969, Archeologie vědení, 2002), archív označuje všetky prejavy, ktoré sa v danom čase skutočne objavili. Robiť archeológiu tejto masy dokumentácie znamená snažiť sa pochopiť jej pravidlá, postupy, podmienky a fungovanie. Pre Foucaulta to znamená v prvom rade zozbierať všetky diskurzívne stopy zvoleného obdobia.

Po roku 1969 sa však pojem archív z Foucaultovho slovníka prakticky vytratil, pretože jeho záujmy sa v tzv. genealogickom období 70. rokov 20. storočia posunuli k analýze nediskurzívnych praktík.