Architektonika

Architektoniku možno označiť za základnú filozofickú koncepciu, ktorá je hlavným princípom mnohých ďalších koncepcií. Na tomto mieste je takmer nemožné poskytnúť presnú definíciu Bachtinovho pojmu architektonika, pretože tento pojem je ťažko uchopiteľný.

Architektonika vyjadruje istý druh záväzku ku komunikácii medzi ľuďmi. Architektonika sa zaoberá otázkami budovania a zostavovania. Bachtin ju používa ako základ pre analýzu našej komunikácie v reči a v textoch. Vzťah medzi sebou a druhým sa nejasne odráža vo vzťahu medzi autorom a hrdinom. Lebo len vďaka tomuto vzťahu sa svet a slovo v podobe textu stávajú celkom.

Bachtin chcel realizovať architektoniku v zmysle štruktúry, aby mohol skúmať literárny text ako predmet poetiky. Architektonika spája a organizuje rozmanité poznatky a vedy do jednoty. Preto otázka architektoniky súvisí aj s ústrednou filozofickou otázkou:

Ako spolu súvisia jednota a celistvosť? Podľa Bachtinovho názoru estetika tvorí špecifickú časť architektoniky, a to tú časť, ktorá sa zaoberá tvorbou celku (Bakhtin 1986, 150). Ako architektonické formy sú spojené s celým textom, akoby ho formovali. Spolu tvoria rôzne charakteristiky literárneho textu. Bachtin opisuje báseň, novelu a román ako „kompozičné, druhové formy“. Obsahujú ďalšie „štruktúry“, tak ako sa román člení na kapitoly a báseň na strofy.

Najvyšším architektonickým princípom nie je monologické indivíduum, ale výmena medzi dvoma indivíduami (pričom aj jedno indivíduum môže vstúpiť do dialógu samo so sebou). Bachtin na inom mieste píše: „Život pozná dve principiálne odlišné, ale navzájom korelujúce hodnotové centrá: seba a druhého, a všetky konkrétne momenty bytia sú usporiadané a rozmiestnené okolo týchto centier.“ (Bachtin 2011, 143 – 144)[1]

Bachtin vysvetľuje estetické aspekty architektúry vo vzťahu k človeku takto: „Architektonické formy sú formami duchovnej a fyzickej hodnoty človeka v estetike, formami prírody i jeho prostredia, formami udalosti v jej spoločenskom a historickom aspekte i v aspekte osobného života atď.; sú to všetko výdobytky, realizácie, neslúžia účelu a vystačia si sami so sebou: sú to formy estetického bytia v jeho vlastnej povahe.“ (Bachtin 2015, 107)[2]

Bachtin využíva architektoniku na skúmanie ľudských vzťahov v slovách a písme, pretože architektonika sa venuje hovoreniu o ľuďoch v realite a v literárnych textoch (ktoré sú nemenej reálne).

Bachtin sa so svojou architektonikou vydáva opačným smerom a pokúša sa integrovať nepredvídateľnosť ľudí a slov. Zaoberá sa partikulárnosťou celku. Architektonika je pritom metódou sprostredkovania vzťahov medzi týmito jednotlivosťami a celkom. Rozvíjať teóriu jazyka bez zohľadnenia človeka a rozmanitosti našej reči a intonácie nemá zmysel, ale podľa Bachtina je to práve chyba, ktorej lingvistika nakoniec podľahne.