Archeológia

Foucault vysvetľuje pojem ‚archeológia‘ v rozhovore o jeho knihe L’archéologie du savoir (1969, Archeologie vědění 2002) a stavia ho do protikladu k pojmu historiografia či epistemológia a svoj archeologický prístup vysvetľuje nasledovne: „Spočiatku som toto slovo používal trochu nekriticky, aby som ním označil formu analýzy, ktorá by nebola celkom historiografiou (napríklad v tom zmysle, že by sme rozprávali príbeh vynálezov alebo ideí), ani epistemológiou, inými slovami vnútornou analýzou štruktúry vedy. Tak som to niečo iné nazval ‚archeológia‘; a potom, pri spätnom pohľade, sa mi zdalo, že ma náhoda nezaviedla až tak zle: veď slovo ‚archeológia‘, za cenu mierneho nedorozumenia, ktoré mi, dúfam, bude odpustené, môže znamenať: opis archívu.“ (Foucault [1969] 1994, 772)[1]

Archeológia je činnosťou empirického bádateľa, ktorý sa zaoberá kontingentnými historickými faktami o systémoch poznania v konkrétnom historickom období. Archeologická analýza má teda svoje východisko vo výpovediach s cieľom odkryť archív: „Odkrývanie archívu, ktorý nikdy nie je dokončený, nikdy nie je úplne získaný, tvorí všeobecný horizont, ku ktorému patrí opis diskurzívnych formácií, analýza pozitivít, identifikácia poľa vypovedateľnosti atď.“ (Foucault 1969, 173)[2]

Pojem ‚archeológia‘ sa uvádza už v názvoch Foucaultových diel Naissance de la clinique. Une archéologie du regard médical (1963, Zrození kliniky, 2010), Les Mots et les Choses. Une archéologie des sciences humaines (1966,. Slová a veci. Archeológia humanitných vied, 2000) a L'Archéologie du Savoir (1969, Archeologie vědení, 2002.). V pojme ‚archeológia‘ nachádzame ideu archè - ἀρχή archḗ ‚začiatok, princíp, pôvod‘ (por. Schlesier 2013) ako zároveň ideu archívu ako inštitúcie, ktorej zmyslom je zaznamenávanie objektov poznania. Foucaultova archeológia nie je teóriou poznania, je to skôr historický než filozofický projekt. Archeológia predstavuje čistý opis udalostí (bez nutnosti hodnotenia či konštrukcie významu a zmyslu) a nárokuje si preto nahradiť historiografiu v jej potrebe hľadania skrytého pôvodu či predpokladu kontinuity dejín. Jej význam spočíva v prístupe, ktorý, ako uvádza Foucault, umožňuje registrovať vznik predmetov poznania: „Mojím problémom nie je skúmať dejiny ideí v ich vývoji, ale skôr vidieť pod ideami, ako by sa tie či oné objekty mohli javiť ako možné predmety poznania.“ (Foucault [1983] 1994, 443)[3]

Venovať sa archeológii teda znamená vytvoriť opis archívu: „Je to archeológia: inými slovami, ako to až príliš zjavne naznačuje názov, opis archívu.“ (Foucault [1968] 1994, 681)[4], čiže zaoberať sa súhrnom pravidiel, ktoré určujú hranice a formy výpovede v konkrétnej epoche a pre konkrétnu spoločnosť. Archeológia ako opis archívu explicitne zahŕňa aj nediskurzívne oblasti. Pri opise archívu sa archeológ orientuje na pamäť historickej formácie. Foucault konkretizuje túto orientáciu a uvádza nasledujúce body, ktoré si zasluhujú osobitnú pozornosť v oblasti výskumu archívu a výpovedí. Ide o súbor pravidiel v danom čase a pre danú spoločnosť:

- hranice a formy vypovedateľnosti definujú, o čom je možné hovoriť,

- hranice a formy uchovávania definujú, ktoré výpovede sú predurčené na to, aby zanikli bez stopy (niektoré sú, naopak, určené na to, aby sa na ne nezabudlo),

- hranice a formy pamäti definujú, ako sa pamäť objavuje v rôznych diskurzívnych formáciách, ktoré výpovede každá z nich uznáva za platné alebo diskutabilné, od ktorých výpovedí sa upustilo, lebo boli považované za bezvýznamné a ktoré boli vylúčené ako cudzie,

- hranice a formy reaktivácie definujú, ktoré diskurzy z predchádzajúcich období alebo z cudzích kultúr sa zachovávajú, oceňujú, importujú alebo sa pokúšajú rekonštituovať,

- hranice a formy privlastňovania definujú, ktorí jednotlivci, ktoré skupiny, ktoré triedy majú prístup k jednotlivým typom diskurzu. (por. Foucault [1968] 1994, 681 – 682)[5]

Pojem archeológia sa spája s metodológiou, ktorá sa pýta na podmienky vzniku a rozvoja určitého poznania. Foucaultovo výskumné pole archeológie sa sústreďuje do veľkej miery na nevedecké poznanie.

Implementácia archeológie v knihe Les mots et les choses (1966, Slová a veci, 2000) môže vyvolať dojem, že jej výskumná úloha archeológie spočíva v skúmaní scientifikácie pôvodne nevedeckého poznania. Foucault tu vymedzil zodpovedajúci rámec podmienok poznania ako oblasť výskumu, ktorá berie do úvahy „vedomosti, filozofické myšlienky a každodenné názory, ako aj inštitúcie, obchodné a policajné praktiky a zvyky vzťahujúce sa na určité implicitné poznanie, ktoré je pre danú spoločnosť špecifické. Toto poznanie sa hlboko líši od poznania, ktoré možno nájsť vo vedeckých knihách, filozofických teóriách alebo náboženských zdôvodneniach, ale práve toto poznanie umožňuje v danom okamihu vznik teórie, názoru alebo praxe [...] a práve toto poznanie som chcel preskúmať ako podmienku možnosti poznania, inštitúcií a praxe.“ (Foucault [1966] 1994, 498)^[6]

Archeológia je metóda, ktorá skúma svoje objekty bez ohľadu na ich pravdivý obsah, pretože jediným rozhodujúcim faktorom je skutočnosť, že ide o diskurzívne poznanie. Archeológia skúma podmienky vzniku predmetov poznania. Pritom je vymedzenie voči dejinám ideí mimoriadne dôležitá súčasť knihy L'archéologie du savoir (1969, Archeologie vědení, 2002)

Archeológia zároveň evokuje, že poznanie je niečo, čo sa nachádza pod povrchom a čo je potrebné odkryť, aby sme mohli porozumieť. V súvislosti s L'archéologie du savoir to znamená, že poznanie treba odhaliť, že poznanie je uložené pod vrstvami rôznych predpokladov a interpretácií, že je prekryté abstrakciami a teoretickými interpretáciami. Pravdy odhalené archeológiou Foucault nepovažuje za esenciálne a ahistorické, ale za charakteristické pre špecifické historické spôsoby uvažovania.

Metóda Foucaultovej archeológie spočíva v práci s množstvom písomných dokumentov týkajúcich sa určitej oblasti v určitom čase s cieľom odkryť pravidlá prehovoru v rámci tohto objemu písomností. Ide o pravidlá, ktoré vymedzujú obsahové hranice toho, čo možno o danej oblasti povedať. Takéto pravidlá vyjadrujú hranice mysliteľnosti. Foucault to nazýva epistémou alebo diskurznou formáciou.

Foucault začiatkom 70. rokov 20. storočia zanecháva koncept archeológie v prospech konceptu genealógie.