Apokryf

Apokryf (z gréc. apokryfos = skrytý, utajený) je pôvodné žánrové označenie pre texty tematicky nadväzujúce na knihy Starého a Nového zákona. Apokryf ako žáner má svoj osobitý vývoj, lebo vznikol takmer súbežne s Bibliou. Cirkev tieto zbeletrizované texty neuznávala, preto ani nemohli byť časťou Biblie. Veľký rozkvet žánru nastal v 2. – 3. stor. po Kr.; k nám sa rozšíril prostredníctvom latinčiny a nemčiny. Niektoré z týchto textov nadväzujú na Starý zákon (Život Adama a Evy, Žalmy Šalamúnove), iné na Nový  zákon (Apokryf Jána, evanjeliá, apokalipsy).

--- 

Neskoršie sa termín ujal v zmysle falzifikátu, t. j. na druh textu, keď autor vydáva svoje dielo za literárny text  iného autora. Falzifikát vzniká z nedostatku istého žánru v národnej literatúre. Apokryfmi sa nazývajú napr. spevy tzv. Ossiána, ktoré ich autor J. Macpherson vydával v r. 1790 za dielo slepého barda z 3. stor., čím chcel zvýšiť autoritu a uznanie anglickej literatúry vo svete. Podobným príkladom z českej literatúry je dielo V. Hanku Rukopis královédvorský a zelenohorský z 19. stor., ako aj falzifikáty kuruckých piesní K. Thalyho v maďarskej literatúre.

V súčasnosti sa používa apokryf ako žáner vyjadrujúci kritiku súvekých spoločenských pomerov prostredníctvom alegórie, ktorá vychádza z biblických, historických a literárnych námetov. Najznámejším dielom tohto druhu je Kniha apokryfů od Karla Čapka, v ktorej je veľa narážok na nezdravé spoločenské pomery fašistického Nemecka. Autor sa usiloval udalosti a postavy z histórie a mytológie zbaviť výnimočnosti, dať im jednoduchosť a každodennosť (napr. Napoleon nie je generálom, ani konzulom, ani hrdinom, ale obyčajným človekom, ktorý žasne nad svojou slávou a vnútorne ju preciťuje ako istú súvislosť s dávnymi detskými hrami). V slovenskej literatúre publikoval apokryfy Peter Karvaš. Niektoré biblické témy spracoval subverzívne (Vzkriesenie Lazara, Tanec Salome). Subverzívnym spracovaním témy je jeho krátka próza Tanec Salome. Pôvodný motív rozširuje o motív slabosti Jána, ktorý je ochotný urobiť ústupky – ustupuje zlu v mene budúceho dobra. Aby ho Salome zachránila pred históriou, dáva mu sťať hlavu. Chce ho ochrániť pred zradou svojich ideí. Salome dala vedome a chladnokrvne zabiť Jána kvôli nemu samotnému, kvôli záchrane ideálov, ktoré už-už chcel odmietnuť, zradiť, čo je značný tematický posun oproti biblickej predlohe. Vcelku tento posun korešponduje s obdobím normalizácie, keď mnohí kvôli prežitiu zradili svoje idey. Do postavy Jána projektuje Karvaš trošku sám seba a mnohých svojich rovesníkov, postihnutých v rokoch normalizácie. Biblická téma tu dostáva politickú výpovednú hodnotu, ale zároveň nadobúda aj alegorický charakter.