Antiutópia

Literárna antiutópia (prevrátená utópia, metautópia, dystópia) je špecifickým žánrom („antižánrom“ ) vedeckej fantastiky v modernej európskej literatúre 20. storočia. Podobne ako literárna utópia (z gréc. u = ne, topos = miesto, teda neexistujúce miesto) je založená na predstave o dokonale fungujúcich spoločenských pomeroch, budovaných na rovnosti občanov a vedeckom základe (v antiutópii je idea rovnosti občanov len zdanlivá, demokracia je potlačená  totalitou vládnucej skupiny jedincov). Dej sa zvyčajne odohráva vo vymyslenej krajine, na neznámom mieste (často vo vesmíre, v pdzemí alebo na pustom ostrove),  pričom obsahuje dobrodružné a tajomné prvky. Antiutópia sa inšpirovala utopickými predstavami o ideálnom štáte, založenom na demokracii a vláde filozofov (múdrych mužov), opisovaných už v staroveku v Platónových dielach Ústava a Zákony a v známych spisoch stredovekých učencov Thomasa Mora Utópia alebo o najlepšom usporiadaní štátu (1516), Tommasa Campanellu Slnečný štát (1623) či Francisa Bacona v nedokončenom spise Nová Atlantída (1626).

Najvýraznejšou črtou antiutopickej tvorby je jej anticipačný charakter (viď. svetový komunizmus 20. Storočia),  je   varovnou víziou deformovaného politického vývinu modernej štátnosti. Mnohorakosť a originálnosť žánrových experimentov a foriem umeleckej výpovede vyjadruje v projektovaní tzv. „možných svetov“. Antiutopické dielo končí dezilúziou, rozpadom ideálu, deštrukciou fantastického modelu sveta. Poskytuje čitateľovi pokrivený obraz reality,  ambivalentné uchopenie sveta, vykazujúce na jednej strane vlastnosti vedeckej fantastiky, na strane druhej mimetického stvárnenia reality.

K najznámejším antiutopickým románom patria populárne diela britských autorov Georgea Orwella Farma zvierat (Animal Farm, 1945) a 1984 (Nineteen Eighty-Four, 1949) či Aldousa Huxleyho Koniec civilizácie ((v prekladoch aj pod názvom Krásny nový svet - Brave New World, 1932),  román  451 stupňov Fahrenheita Raya Bradburyho  (Fahrenheit 451, 1953) či slávne sfilmovaný Mechanický pomaranč   Anthonyho Burgessa (A Clockwork Orange, 1962).  Autori tu načrtli šokujúce vízie totalitnej skutočnosti s podmienkami neprijateľnými pre slobodne mysliaceho človeka. Svetoznáme a do mnohých jazykov preložené antiutópie mali svojich pozoruhodných predchodcov, v českej literatúre predovšetkým Karla Čapka a jeho hru o ovládnutí sveta ľudí robotmi R.U.R. (Rossum´s Universal Robots – Rossumovi univerzální roboti, 1920). Vývin porevolučných udalostí v Rusku k sovietskej spoločnosti s nadvládou skupinky vyvolených anticipovalo viacero ruských prozaikov a dramatikov zo začiatku 20. storočia.  Poviedka Argonauti (Аргонавти, 1904)A. Belého, vedecko-fantastická novela Republika na Južnom Kríži (Республика южного креста, 1907) predstaviteľa starších symbolistov V. Briusova i jeho antiutopická dráma Zem (Земля, 1904), diela Skaza hlavného mesta (Гибель главного города, 1918) a Poviedka o Akovi a ľudstve (Рассказ об Аке и человечестве, 1919) J. Zozuľu a drámy Mimo zákon (Вне зaконa, 1921) a Mesto Pravdy (Город правды, 1924) L. Lunca sú varovným signálom, odhaľujúcim skryté nebezpečenstvo spoločenskej „rovnosti“ a deformovaného kolektivizmu. K nim patria aj satirické vedecko-fantastické prózy Osudné vajcia (Роковые яйца, 1925) a Psie srdce (Собачье сердце, 1926) M. Bulgakova, skepsou z ďalšieho politického vývoja Ruska po roku 1917 nasýtený svetoznámy román ruského prozaika J. Zamiatina My (Мы, 1920) či prózy Čevengur (Чевенгур, 1929), Stavebná jama (Котлован, 1929-1930) a Šťastná Moskva (Счастливая Москва, vyšla až 1991) A. Platonova (vlastným menom A. Klimentov).

Vznik antiutopického žánru literárna veda vníma ako proces aktualizujúci tému, ktorá predchádzala jednému zo základných filozofických smerov – existencializmu. V dielach novoromantickej proveniencie spojených s modernizmom a dekadenciou sa podľa nej odrážajú celé komunity zápasiace o holú existenciu. Preto sa začiatkom 20. storočia tak často využíva žáner sci-fi.