Analýza interdiskurzov

V rámci analýzy interdiskurzov sa skúma literatúra ako špecifický druh interdiskurzu. Pojem „interdiskurz“ sa v diskurznej analýze používa v opozičnom význame k pojmu „špeciálny diskurz“, pričom špeciálny diskurz produkuje a recipuje teoreticky a metodologicky fundované poznanie v rámci vedných disciplín. Interdiskurz preberá súčasti špeciálnych diskurzov a komunikuje toto vysoko špecializované poznanie v širších súvislostiach a nových, nezvyčajných a pôvodne neprípustných kontextoch.

Literárna veda sa sústreďuje v prvom rade na otázku, ako je možné opísať komunikačné fenomény medzi systémom literatúry a inými systémami na rôznych úrovniach danej interakcie. Tieto iné systémy konštituujú špecifické diskurzy,  ako napr. filozofia, matematika, fyzika, biológia, lekárske vedy, IT technológie a pod. Tieto špeciálne diskurzy produkujú poznanie, ktoré sa komunikuje v rámci diskurzov, v ktorých vzniklo ale aj mimo ich hraníc, a síce buď v rámci systému vied (čo je známe pod pojmom interdisciplinarita) alebo naprieč rôznymi sociálnymi systémami prostredníctvom interdiskurzov (napr. v publicistike, umení, literatúre, politike a pod.). V každom prípade interdiskurzy komunikujú poznanie špeciálnych diskurzov v konšteláciách, ktoré jednotlivé vedné disciplíny pre toto poznanie nepredpokladajú. Môžeme sa preto lapidárne pýtať: Ako sa komunikuje poznanie v systéme literatúry a čo pritom vzniká?

Pri analýze literatúry ako interdiskurzu ide v prvom rade o vypracovanie typológie vlastností alebo profilu literárnych foriem poznania, teda o opis fenoménov, ktoré pôsobia, keď literatúra aktivizuje v interdiskurzívnych formáciách jej špecifické prostriedky na komunikáciu poznania. Analýza môže byť orientovaná aj na formálno-estetické aspekty literárnych textov v rôznych epochách, v rôznych národných tradíciách, vzhľadom na rôzne kategórie recipientov (napr. vek, pohlavie), či na rôzne druhy a žánre.

V prvom rade sa každý druh diskurznej analýzy vyznačuje systematickým opisom procesov sociálnej konštrukcie skutočnosti a následným skúmaním pôsobenia týchto procesov na formovanie spoločnosti. Tradične sa takýto výskum týka rekonštrukcie procesov produkcie a komunikácie poznania, teda toho, čo akceptujeme ako legitímne a objektívne výpovede o našom svete. Vždy sa vychádza z toho, že tu ide o viac-menej stabilné konštrukcie, ktorých funkcia spočíva v zabezpečovaní koherencie tohto orientačného priestoru (skutočnosti).

Väčšina takýchto v podstate konštruktivistických výskumov – či už sú motivované sociálnym alebo radikálnym konštruktivizmom – sa zaoberá ideami a obsahmi a ich distribúciou v štruktúrach diskurzov. Menej obsiahnutá je oblasť výskumu jazykových prostriedkov použitých pri konštruovaní koherencie sveta. Zvláštnosť literárnej transformácie, teda integrácie a tvarovania poznania špeciálnych diskurzov v spektre literárnych prostriedkov sa často iba postuluje ako fakt, avšak sotva nájdeme opis konkrétnych špecifík literarizácie poznania, špecifík, ktoré by boli spojené s novou perspektivizáciou vnímania a myslenia, napríklad v súvislosti s rozprávaním, metaforikou, symbolikou a pod.

Vieme takisto, že každý diskurz sa vyznačuje zvláštnou metaforickosťou, to znamená, že disponuje zvláštnymi metaforickými štruktúrami, resp. schémami. Preto je prepojenie analýzy diskurzov a analýzy metafor prirodzenou konzekvenciou pre predmetné výskumy. Metafora sa v tejto perspektíve vníma ako prostriedok konštruovania skutočnosti, ktorý v sebe obsahuje základný princíp nášho myslenia – princíp analógie.

Keď sa sústreďujeme na jednotlivé špeciálne diskurzy, musíme sa pýtať: Akú rolu zohráva literatúra a čo sa v nej transformuje? – aj napríklad vzhľadom na sebauvedomenie psychických systémov na osi vedomie – komunikácia – kultúra.

Existuje už pomerne solídny teoreticko-metodologický základ na poli analýzy literatúry ako interdiskurzu. V nemeckej jazykovej oblasti napr. sú to napr. Jürgen Link, Rolf Parr, Tilmann Köppe a iní, ktorí sa etablovali v tomto výskumnom kontexte. Nedá sa prehliadnuť, že väčšina konštruktivisticky fundovaných prác sa realizuje v oblasti analýzy textov a diskurzov. Tieto práce sú silne naviazané na konštruktivizmus a takmer výlučne predstavujú analýzy diskurzov, čo malo za následok zrod pojmu „diskurzívny konštruktivizmus“, ktorý je zastúpený Augsburskou školou (porovnaj Keller 2005; 2013). Je potrebné poukázať na fakt, že sa často priamo odvolávajú na sociálny konštruktivizmus Bergera a Luckmanna a ich prevratovú prácu The Social Construction of Reality z roku 1966. V nadväznosti na príslušný posun v optike vzniká ďalšia terminologická alternatíva, takzvaný „komunikatívny konštruktivizmus“ (Keller –  Knoblauch – Reichertz 2013). Reiner Keller, jeden z hlavných protagonistov tohto smeru, hovorí síce o prepojení diskurzu a komunikácie, pripúšťa ale súčasne, že práve v tomto ohľade jestvuje množstvo nejasností. Je to spôsobené aj tým, že oblasť analýzy interdiskurzov, ako to vyplýva už z pojmov interdiskurzu a komunikácie, je principiálne neobsiahnuteľná. Často sa v odborných diskusiách kladie rozhodujúca otázka, či vôbec existuje nejaká realita, ktorá by jej reprezentáciám predchádzala, alebo či realitu na základe nejakých „reprezentácií“ skôr nekonštruujeme. Tu treba povedať, že realitu konštituuje diskurz a preto ho môžeme ponímať ako systém reprezentácií toho, čo je – v zmysle autopoiesis. Niklas Luhmann opisuje tento systém vo svojej dynamike a moderných spoločnostiam diagnostikuje tendenciu k diferenciácii podľa tzv. špeciálnych diskurzov, ku ktorému patria aj vedecké diskurzy, čím ale narastá potreba vnímať tieto diskurzy v interakcii vzhľadom na formovanie spoločnosti ako supersystému. Pre takúto interakciu Luhmann predpokladá diskurzy, ktorých funkcia spočíva v zabezpečovaní interdiskurzívnej komunikácie. V každom prípade máme dočinenia s autopoietickými systémami. Nejde teda o hľadanie odpovede na otázku, či jestvuje mimo diskurzov ešte niečo iné, pretože z vyššie uvedeného vyplýva, že diskurzy sa nedajú redukovať alebo vzťahovať na niečo iné, čo nemá diskurznú podstatu – a práve tento fakt je zodpovedný za to, že formy konštrukcie skutočnosti môžu byť vo vysokej miery divergentné (synchrónne aj diachrónne).

Skúmanie literatúry ako interdiskurzu sa v nemeckej jazykovej oblasti realizuje ako analýza foriem kontingencie poznania, resp. ako analýza komunikácie poznania. Dôvod spočíva v tom, že literatúra ako špecifický interdiskurz interaguje s inými diskurzami a tieto komunikačné fenomény generujú, ako je známe, vysoký stupeň komplexnosti, čo vedie ku kontingenciám. Tieto majú ústredné postavenie a predstavujú ťažisko výskumov.  Realizujú sa na pozadí nasledovných otázok: Akú funkciu zohráva literatúra, ktorá nesie v sebe stopu interdiskurzívnej komunikácie v jej mnohorakých podobách nutnej a z redukcie komplexnosti rezultujúcej kontingencie? Je možné opísať príslušné druhy a štruktúry transformácií, v zmysle ktorých sa všetci napokon definujeme a s ktorými sa identifikujeme? Alebo celkom jednoducho: Čo konštruuje literatúra?[1]

Keď sa koncentrujeme na jednotlivé špeciálne diskurzy, napr. na lekárske vedy, potom sa pýtame, v akom komunikačnom pomere stojí napr. lekársky diskurz „choroby“ k jej literárnemu stvárneniu. Poučná a mnohokrát citovaná je Deleuzeho sentencia: „Veda a poézia sú v rovnakej miere poznaním.“[2]

Vieme ale aj, že poznanie môže mať rôzne komunikačné formy. Môže figurovať ako text (poučka, pravidlo, smernica, zákon, rovnica a pod.) alebo ako experiment, môže sa artikulovať vizuálne alebo verbálne (žánre ako kolokvium, prednáška, sympózium, okrúhly stôl a pod.). Otázka generovania obsahov poznania je preto úzko spätá s formami jeho artikulácie, stvárnenia a distribúcie. V interdiskurzívnej komunikácii poznania preto dochádza k nutným transformáciám na všetkých možných diskurzívnych úrovniach. Tým spôsobom sa rodia nové kvality, ktoré môžeme označiť ako emergentné fenomény a ktoré principiálne legitimujú literatúru ako systém. Literatúra deprivileguje poznanie špeciálnych diskurzov[3], integruje ho do kontextov, ktoré boli v zdrojovom diskurze (vedných disciplín) neprípustné. Špeciálne poznanie diferencuje, interdiskurzy naopak syntetizujú a integrujú.

Rakúska sociologička a autorka modelu transepistemických kultúr poznania (transepistemische Wissenskulturen) Karin Knorr Cetina sleduje zásadnú tendenciu smerom k interdiskurzívnemu otvoreniu vysoko špecializovanej výskumnej praxe (Knorr Cetina 2002). Pochybuje o tom, že by mohol existovať fenomén špecializácie poznania bez možnosti kompenzujúcej perspektivizácie. Najprominentnejší a v tomto zmysle aj kompenzujúci a korektívny diskurz je filozofický, ktorý komunikuje poznanie viacerých disciplín, a tým produkuje poznanie poznania. Analogicky k tomu funguje aj interdiskurz literatúry. O špecifikách takéhoto literárneho poznania sa však dozvedáme pomerne málo, aj keď „poetika poznania“ ako literárnovedný smer je už etablovaná, predsa len ide o mladý smer.

Vyššie sme spomínali, že analýza metafory predstavuje dôležitú súčasť analýzy interdiskurzov. Prominentný model, ktorý spája analýzu diskurzu a analýzu metafory, je koncepcia kolektívnej symboliky Jürgena Linka.[4] Kolektívne symboly predstavujú v podstate hlavné kultúrne metafory (Leitmetaphern). Hrajú ústrednú rolu v transdiskurzívnej komunikácii, teda v celospoločenskom dorozumievaní. Sú to prvky, ktoré sú predestinované na odhaľovanie stratégií konceptualizácie poznania toho ktorého obdobia, sú to koncepty, ktoré prostredníctvom syntetizácie získavajú konečnú podobu exemplárnych stereotypov (napr. metafora siete, metafora stroja, metafora vírusu a pod.). V kolektívnych symboloch a ich štruktúrach sa manifestuje poznanie interdiskurzov. Kolektívne symboly majú normalizačnú funkciu, majú schopnosť absorbovať rozdiely a produkovať konzistenciu skutočnosti napriek rôznym polyvalenciám, disparitám a polaritám poznania jednotlivých diskurzov. Za kolektívnymi symbolmi sa skrýva celý komplexný mechanizmus selekcie, redukcie a integrácie elementov špeciálnych diskurzov. Každý jeden element diskurzu pritom môže mať modelový charakter v inom diskurze.

Takýto druh prenášania, resp. tvorby analógií sledoval aj Hans Blumenberg vo svojej metaforológii vo filozofickom diskurze, ako o tom píše J. Link. V štruktúrach kolektívnej symboliky sa desubjektivizované poznanie komunikatívne (prostredníctvom selekcie, redukcie a integrácie) resubjektivizuje.

Otázkami komunikácie poznania v interdiskurze literatúry sa literárna veda v nemeckej jazykovej oblasti v ostatnom čase zaoberá relatívne intenzívne. V roku 2007 vyšiel zborník Poznanie v literatúre (Das Wissen der Literatur) Jochena Hörischa a v tom istom roku odštartoval rovnomenný doktorandský program na Humboldtovej univerzite v Berlíne. V roku 2010 vychádza zborník Poetológie poznania okolo roku 1800 (Poetologien des Wissens um 1800) Josepha Vogla v druhom vydaní (prvé vyšlo v roku 1999). Vogla zaujíma okrem iného už aj metaforická konceptualizácia súvislosti medzi literatúrou a poznaním. Vogel zastupuje názor, že interdiskurzívny výskum poznania sa nerealizuje formou pozorovania transferu jednej štruktúry poznania do iného diskurzu, v zmysle vplyvu jedného systému na druhý. Skôr sa pokúša zistiť pravidlá, ktoré pôsobia v komunikácii poznania v procese jeho etablovania naprieč disciplínami. Tým sa jeho koncepcia približuje k analýze interdiskurzov podľa J. Linka.

Dôležitú úlohu na tomto poli zohráva aj Tilmann Köppe, ktorý sa vo svojich výskumoch explicitne orientuje na poznanie v literatúre. Köppe vo svojej knihe Literatúra a poznanie (Literatur und Wissen) predstavuje okrem iného, že mnohé výskumné projekty sa navzájom nevylučujú, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale že sa dajú navzájom produktívne kombinovať. Namiesto kŕčovitej konkurencie odporúča pokúsiť sa o metodické kooperácie.