Aktualizácia

Aktualizácia podľa Popoviča (1975, s. 130) predstavuje popri lokalizácii a adaptácii jednu z výrazových zmien v preklade na makroštylistickej úrovni (v rovine tematickej výstavby). Definuje ju ako prekladateľove úpravy textu dotýkajúce sa času realizovanej témy, resp. deja, motivované komunikačnými záujmami príjemcov alebo literárnym kánonom prijímajúceho prostredia (Popovič, 1975, s. 273).

V slovenskom translatologickom kontexte sa niekedy termín aktualizácia používa synonymne s termínom modernizácia alebo zosúčasňovanie (napr. Zambor, 2000). Kým však aktualizácia podľa Popoviča primárne zasahuje tematickú výstavbu diela, modernizácia sa predovšetkým otázkou jazyka, hoci „môže sa dotýkať aj témy a kompozície literárneho diela (napr. preklad ruských bylín v preklade H. Križanovej-Brindzovej v r. 1965, Kotov preklad Shakespearových diel do modernej slovenčiny)“ (Gromová, 2009, 71).

Aktualizáciu v preklade možno uplatniť tak pri kategórii času, ako aj priestoru. Z hľadiska medzičasového faktora v preklade sa aktualizačný alebo modernizačný preklad, ktorý je zacielený na príjemcu, prejavuje v opozícii k historizujúcemu (archaizujúcemu, patinujúcemu) prekladu, zacielenému na text vysielateľa.

K aktualizačným (modernizačným) tendenciám v slovenskom umeleckom preklade výrazne prispela esej Ľubomíra Feldeka „Bude reč o preklade“, uverejnená v časopise Mladá tvorba v r. 1958, v ktorej sa autor ako člen Trnavskej skupiny vyslovil za modernizujúci preklad a ktorá sa chápe ako prekladateľský manifest tejto skupiny (okrem neho aj Miroslav Válek, Jozef Mihalkovič, Ján Ondruš a Ján Stacho).

Nevyhnutnosť aktualizácie v preklade vyplýva z odlišnosti komunikačnej situácie originálu a prekladu. Feldek (1977, 101) konštatuje, že prekladáme nielen text, ale aj jeho účinok, požaduje, aby preklad pôsobil na svojho prijímateľa „novo a moderne“. Dôležitá pri aktualizačnom alebo modernizačnom preklade staršieho textu je aj jeho miera, aby – pokiaľ nejde vyslovene o adaptáciu – nežiaduco nenarúšal väzby originálu k pôvodnému kontextu­. Na úskalia modernizácie starovekých textov napr. upozornil José Ortega y Gasset (2004, 62), podľa ktorého by preklad práve pre stupeň ich rozdielnosti oproti dnešku mal zdôrazniť ich exotický a odlišný charakter a pretlmočiť ich zrozumiteľne ako také. Zvlášť treba mieru aktualizácie brať do úvahy pri preklade takých klasických textov, ktoré sú tematicky a niekedy aj jazykovo naviazané na iné kánonické texty, napr. Bibliu, čitateľ teda od nich právom  očakáva istú mieru patiny (príkladom môže byť Danteho Božská komédia alebo Miltonov Stratený raj).