Poetika mýtu

POETIKA MÝTU - MYTOLÓGIA V LITERATÚRE A UMENÍ (mýty = staroveké báje, legendy, kultúrnohistoricky tradované rozprávanie, vyjadrujúce predstavy dávnych i novodobých ľudí o fungovaní sveta, zmysle existencie človeka, o vesmírnych javoch, prírodných silách, bohoch, výnimočných dejinných postavách a udalostiach). V civilizačnom vývoji ľudstva mytológia zohráva významnú úlohu ako zložitý systém úzko prepojených kultúrnych archetypov, morálnych či umeleckých predobrazov, zažitých vzorcov vnímania sveta a správania sa človeka. Sú inšpirované kresťanskou (biblickou) či predkresťanskou (antickou) mytológiou a mýtmi prírodných národov (rituálne, kozmologické a i.). Mýtus rezonuje s utváraním pravidiel sociálneho/kognitívneho prístupu jednotlivca a spoločnosti naprieč históriou, so vznikom kolektívnych predstáv o svete a formovaním kolektívnej obraznosti. Na poli umeleckej/literárnej fikcie ide o komplikovaný proces permanentných významových posunov vo vnímaní podstaty mýtu ako archetypu v kultúrnom vývine ľudstva od staroveku podnes.

V súčasnej literárnej vede sa funkcia mýtu, podobne ako napríklad metafory, metonymie či symbolu, radí k substitučným teóriám, realizovaným v oblasti výrazových prostriedkov textu primárne na úrovni sémantickej a jazykovej. Hranice medzi uvedenými trópmi sú v literatúre a umení veľmi jemné a nejednoznačne diferencované. Z vedeckého hľadiska je skúmanie ich vzájomných presahov relevantné predovšetkým v procese vzniku umeleckých/literárnych artefaktov. Mýtus je v umeleckom diele realizovaný na báze konvenčnej obraznosti. V rámci nových konotačných súvislostí je zároveň vždy nanovo aktivovaný v kultúrnom povedomí na pozadí meniacich sa civilizačných hodnôt. 

V umeleckom vyjadrení môžu mýty ako kultúrne archetypy nadobúdať mnohé ďalšie funkcie. V zmysle obrazného pomenovania a výstavbových prostriedkov literárnej štruktúry vystupujú napríklad ako: 1. podobenstvo, alegória či prirovnanie v oblasti ľudského správania (u S. Freuda využívané zároveň aj ako psychoterapeutická metóda); 2. pravzorec kolektívnych predstáv o fungovaní sveta v duchu umeleckej paradigmy (C. G. Jung); 3. symbolické myslenie a vnímanie reality (J. Campbell); 4. žánrovo-kompozičná štruktúra literárneho artefaktu (C. Lévi-Strauss). V literatúre a umení (v divadle, filme, výtvarníctve) predstavuje archetyp transkultúrny a transhistoricky sa opakujúci model postavy, prototyp alebo symbol správania a konania človeka. Ten sa v procese umeleckej tvorby permanentne objavuje od čias starovekých/pravekých mýtov a legiend po súčasnosť. Ide o isté pravzory ľudského myslenia,  vyjadrovania, obrazy, typy a motívy kolektívneho podvedomia či nevedomia. Literárne/umelecké diela tak prezentujú súbor základných skúseností ľudstva  kreatívnou konkretizáciou týchto pravzorov prostredníctvom dávnych obrazov a symbolov.  

Moderná interpretácia mýtu ako artefaktu sa formovala v diskusii s teóriami významných vied o kultúre a umení 20. storočia, kedy sa mytológia skúma na interdisciplinárnom princípe (metodologická pluralita prístupov etnológie, sociálnej antropológie, filozofie a religionistiky, dejín mentalít, poetiky, estetiky a dejín umenia, porovnávacích štúdií a pod.). Oblasť mytológie sa tak stáva východiskom pre formovanie literárnych druhov a žánrov v oblasti teórie archetypov (koncepcie C. G. Junga, N. Fryea, J. Campbella, J. Meletinského a i.). Vytvára paradigmy pre diferenciáciu literárnych protagonistov a rozprávačských situácií/narácie príbehov (Lévi-Strauss) a presahov teórie mýtu do oblasti teórie symbolov (E. Cassirer) a symbolickej komunikácie (N. Frye). Intenzívny záujem súčasnej vedy o mytológiu zároveň inicioval formovanie modernej terminológie a literárnovedných kategórií.

Mytologická koncepcia umenia a literatúry má svoje špecifické miesto v systéme vied o kultúre 20. storočia, kedy aj v súvislosti s myšlienkou o cyklicky sa opakujúcich dejinách civilizácie (M. Eliade) dochádza k výraznej obnove záujmu o mytológiu. Súčasná veda o umení a literatúre mýtus vníma ako znakový systém prvobytných - archetypálnych modelov kultúry, ako praformu výstavby literárnych sujetov, dramatických konfliktov a charakterov literárnych/dramatických postáv (rozprávka, epos, antická dráma,  novodobý klasický a moderný román a iné súčasné epické a lyrické žánre). Moderné kulturologické interpretácie analyzujú mýtus širšie ako istú paradigmu, východiskovú štruktúru ľudského myslenia, etiky, sociálneho správania sa a umeleckej tvorby.  

V rozličných obdobiach vývinu ľudskej civilizácie bola otázka mýtu vnímaná rozlične (racionalisticky, alegoricky, esteticky,  psychologicky, ideologicky). Historicky sa poetika mýtu formovala na pozadí antickej filozofie (Platón, Aristoteles) a renesančného modelu literatúry. Pod vplyvom nemeckého romantizmu (J. G. Herder, F. Schlegel, F. Schellig) prijala európska kultúrna tradícia estetizovaný harmonický „apolónsky“ princíp „novej mytológie“ na pozadí gréckeho mýtu a antickej drámy. Filozofia A. Schopenhauera a F. Nietzscheho naopak obrátila pozornosť k archaicky prírodnej, chaotickej, teda prednáboženskej, rituálnej „dionýzovskej“ podstate mýtu. V syntéze oboch princípov je mytológia a antické umenie následne vnímané ako východisko pre formovanie literárnych druhov a žánrov, čo bolo neskoršie príznačné pre európsky modernizmus. Na rozdiel od klasickej etnografie 19. storočia, ktorá prezentuje predvedecký model výkladu sveta, sa moderná interpretácia mýtu formovala v diskusii s teóriami významných vied o kultúre 20. storočia. V súčasnosti je mytológia (vrátane jej funkcie v literatúre a umení) skúmaná na interdisciplinárnom princípe (pluralita metód humanitných vied), zo sociologického hľadiska sme dokonca svedkami  istého významovému posunu daného pojmu, kedy sa termínom mýtus označuje skôr ilúzia, klamstvo, falošná propaganda, povera, fikcia.  

K intenzívnemu záujmu o mytológiu,  k istej „remytologizácii“ dochádza začiatkom 20. storočia, kedy sa mýtus stáva frekventovaným pojmom sociológie a teórie kultúry. Bergsonova „filozofia života“ označuje mytológiu a náboženstvo za obranný mechanizmus biologickej vitality človeka oproti negatívnemu pôsobeniu intelektu. K otázke mýtu obracia pozornosť aj existencializmus A. Camusa (Mýtus o Syzifovi, 1942). Vzťahom mýtu a rituálu sa zaoberali tzv. ritualisti (J. Frazer, cambridgská šlola – J. F. Harrisonová, F. M. Cornford, A. B. Cook, G. Murray), podľa ktorých je rituál východiskom pre formovanie organizovanej spoločnosti, civilizácie a kultúry. Oponoval im napr. C. Lévi-Strauss, ktorý považoval mýtus za paradigmu pre diferenciáciu literárnych charakterov a rozprávačských situácií (narácie príbehov). Inšpiroval sa francúzskou sociologickou školou, predstavitelia ktorej (predovšetkým E. Durkheim a L. Lévy-Brühl) vnímali oblasť mytológie ako základ kolektívneho vedomia, kolektívnych ideí a predstáv o fungovaní sveta a sociálnych javoch. Mýty sa tak stávajú metaforami či symbolmi týchto predstáv, opierajúcich sa o dobovú realitu. Zdôrazňovali tým úlohu metafory a symbolu v nábožensko-mytologickom myslení, v procese spájania rozličných pojmov, tiež ako cestu k filozofii a vede. 

Francúzskou sociologickou školou bola inšpirovaná aj analytická psychológia, predovšetkým hlbinná analýza švajčiarskeho lekára a psychoterapeuta C. G. Junga. Ten prichádza s koncepciou mýtu ako archetypu, symbolu „kolektívneho podvedomia“, teda spoločných vrodených predstáv ľudstva o stvorení človeka a vzniku sveta. V tom sa odlišuje od teórie rakúskeho lekára a psychiatra S. Freuda (Totem a tabu/Totem und Tabu, 1913), založenej na individuálnej psychológii potlačovania inštinktov a pudov (predovšetkým sexuálneho) do sféry nevedomia. To malo za následok utváranie morálnych noriem v prvotnej rodovej spoločnosti a formovanie náboženského, morálneho, spoločenského a umeleckého myslenia. Potlačovanie sexuálneho pudu Freud vysvetľuje cez tzv. oidipovský komplex  (incestný vzťah syna k matke a nenávisť k otcovi, resp. konkurenčný boj otca a syna, resp. matky a dcéry na sexuálnom poli a tiež v boji o moc). Odkazuje na príbeh kráľa Oidipa z gréckej mytológie, ktorý nevedomky zabil svojho otca a oženil sa s vlastnou matkou. Z prvobytnej gréckej mytológie odkazuje tiež k mýtom o stvorení sveta a zápase Titánov (Uranos, Kronos) s  bohmi (Zeus) o matku Zem (Gaia, Rhea) ako predobraz psychológie nevedomia (doktrína super-ego). Na základe Freudovej individuálnej psychológie mohla však mytológia fungovať len alegoricky a ilustratívne.

      Prínos C.-G. Junga pre mytologickú literárnu vedu spočíva v jeho známej teórii archetypov (do súčasnosti sa opakujúcich umeleckých obrazov, literárnych príbehov a vzťahov medzi protagonistami literárnych a dramatických diel), postavenej na kolektívnych predstavách a symbolickej interpretácii mýtu ako estetickej kategórie. Hovorí o jednote rôznych foriem ľudskej obrazotvornosti, kedy sa v snoch a fantázii človeku zjavujú podobné obrazy a symboly ako v mýtoch a rozprávkach. Tieto prvotné kolektívne predstavy o fungovaní sveta má podľa neho ľudstvo geneticky zakódované v kolektívnom nevedomí, k čomu dospel komparáciou mytológie rôznych národov (články O archetypoch kolektívneho nevedomia, Psychologické predstavy archerypu matky, práca O archetypoch, zvášť v súvislosti koncepciou anima a i.). 

Jungom boli inšpirované aj výskumy mytológie starovekých národov Josepha Johna Campbella, amerického porovnávacieho mytológa a spisovateľa, známeho  svojou prácou Hrdina s tisíckami tvárí (The Hero with  Thousand Faces, 1949). V nej teoreticky a systematicky vysvetľuje fenomén cesty archetypálneho hrdinu, objavujúceho sa v rozličných svetových mýtoch a legendách, Campbellovu teóriu vedome využíva široké spektrum moderných spisovateľov a umelcov. Campbell zisťuje, že všetky mýty sú založené na rovnakých psychologických funkciách a archetypoch ako o tom pojednáva vo štvorzväzkovej  monografii Masky boha (The Masks of God,1959-1970). Podobne založená je aj mytologická koncepcia Mircea Eliadeho, postavená na presvedčení o neustálych  modifikáciách mýtov a ich „živosti“ do súčasnosti v periodickom opakovaní historických epoch: Mýtus večného opakovania (The Myth of the Eternal Return: Or, Cosmos and History, 1955), Aspekty mýtu (Myth and Reality, 1963). Dva druhy symbolizácie libida (psychickej energie), ako ich opisuje Jung (analogický a kauzálny) zároveň anticipujú štrukturálnu teóriu mýtu C. Léviho-Straussa i jeho kontrapozície metafory a metonymie, ktoré vníma v literárnom texte ako vzájomne sa doplňujúce elementy (v duchu teórie R. Jakobsona, autora termínu „metonymická metafora“ v spoločnej štúdii o sonete Ch. Baudelaira).  

Vo svojej koncepcii mýtu, známej ako štrukturálna antropológia Cl. Lévi-Strauss (1908-2009) nadviazal do istej miery na Junga, avšak systém mytologických praobrazov, symbolov a predstáv nechápal staticky ako raz a navždy daný v našom vedomí, ale kontextuálne a komparatisticky ako otvorený systém etnokultúrnych  konfigurácii a variantov. Charakteristické pre práce Léviho-Straussa sú predovšetkým analýzy tzv. primitívnych (predpísomných) náboženských kultúr: monografie Smutné tropy (Tristes tropiques, 1962)  či ťažiskový štvordielny projekt Mytológia (Mytologiques,  1964-1971). Na rozdiel od predchádzajúcich generácii bádateľov v oblasti antropológie, sociológie a religionistiky tvrdil, že myslenie prírodných národov nie je nelogické či iracionálne, ale jeho racionalita funguje na iných princípoch, ktoré je potrebné odhaliť a pochopiť. Lévi-Strauss predpokladá, že rozmýšľame v protikladoch, teda základ nášho uvažovania o svete je tvorený protikladmi, čo sa prejavuje predovšetkým v jazykových štruktúrach. Z toho dôvodu sa zaoberal tiež lingvistikou, mýtom a hudbou. Podľa jeho téz je príroda spontánna a univerzálna, kým kultúra je špecifická a normatívna. Logikou binárnych protikladov človek do svojho sveta vnáša štrukturálny a kultúrne modelovaný poriadok. Ten sa premieta do prejavov ľudskej činnosti ako sú mýty, totemizmus, umenie, rituály a podobne (Mýtus a význam, 1993; Strukturální antropologie, 2006). Antroplologickými štúdiami  Léviho-Straussa boli inšpirované viaceré postšrukturalistické koncepcie ako semiotika R. Barthesa (chápanie sveta ako v podobe znakov a symbolov, v ktorom má jazykový systém zásadný význam). V práci  (Mythologies, 1957), interpretuje mýtus ako súčasť semiotiky, ktorý sa z prvoplánového obrazného myslenia môže transformovať dokonca na politickú teóriu ako silný ideologický nástroj. Lévi-Strauss sa však stavia do istej miery polemicky aj ku koncepciám ostatných štrukturalistov (M. Foucaulta, Lacana, Althussera či R. Barthesa, pohybujúcich sa v oblasti histórie, psychológie, literárnej kritiky), nakoľko pôvod filozofie odvodzuje od etnológie a antropológie, stotožňuje antropológiu s filozofiou.     

Ruský folklorista a literárny vedec Vladimír Propp (1895-1970) býva považovaný za nasledovníka ruského formalizmu a predchodcu modernej naratológie či „nepriameho otca štrukturalismu“ (spolu s de Saussurom a Lévi-Straussom). V ťažiskovej práci Morfológia rozprávky (Морфология сказки/Morfologija skazki, 1928) prichádza k zásadnému objavu fungovania zákonitostí, riadiacich kompozíciu rozprávkového žánru ( literárneho diela vo všeobecnosti) v zmysle spôsobu podania udalostí príbehu/narácie. Propp vypracoval geneticko-štrukturálny model výskumu tzv. čarodejnej rozprávky (oblasť ľudového rozprávačského folklóru), ktorý v literárnej vede (v teórii prózy) podnietil snahu o formulovanie exaktných zásad sujetovej a naratívnej štruktúry umeleckého textu. Monografia Morfológia rozprávky je systematickým rozborom žánru rozprávky, načrtávajúcim široké možnosti analýzy rozprávačského umenia vôbec. Propp zastáva názor, že v oblasti ľudovej/folklórnej rozprávky je možné stanoviť zákonitosti textovej výstavby s rovnakou presnosťou ako v morfológii (tvarosloví) organických literárnych útvarov (teda istý rozprávkový kánon).  

Podľa Proppa sú v rozprávke oveľa viac dôležité vzťahy medzi motívmi ako motívy samotné. Jeho prvou a najdôležitejšou textovou operáciou je, že ho rozbíja a segmentuje na rad postupných krokov. S podobným prístupom sa stretávame u V. Školského, ktorý v práci Teória prózy (О теории прозы, 1929) rozlíšil niekoľko štruktúrotvorných sujetových typov -stupňovité vrstvenie motívov, prstencovové resp. zauzlené (bez rozuzlenia niet sujetu), paralelizmus, navliekanie motívov, rámcovanie, kombinovanie viacerých sujetových typov. Za základ svojej metódy Propp považuje skúmanie rozprávky na základe funkcií účinkujúcich postáv, ktoré sa v rozprávkovom žánri prekvapivo často opakujú. Pod funkciou rozumie čin účinkujúcej osoby z hľadiska jeho dôležitosti pre priebeh deja (určujúci je teda dej, nie jeho vykonávateľ – postava). Preto funkcie účinkujúcich postáv  bez ohľadu na to, kto a ako ich vykonáva, sú podľa Proppa stálymi/pevnými prvkami rozprávkovej štruktúry (vyhnanie z domu, potrestanie zla a pod.). Naopak, konanie/dej môžu byť vykonané rozličnými osobami, preto postavy považuje za prvky variabilné. Ďalším dôležitým momentom analýzy je otázka v akom zoskupení a poradí sa tieto funkcie vyskytujú, teda sled udalostí (resp. v nadväznosti na Šklovského sujetové usporiadanie dejových zložiek umeleckého textu). Propp konštatuje, že poradie funkcií/motívov v rozprávke je vždy rovnaké, zároveň však upozorňuje, že uvedená zákonitosť sa týka iba folklóru. Pritom zďaleka nie všetky rozprávky obsahujú všetky funkcie, to ale vôbec neovplyvňuje zákonitosti celkového poradia ostatných zložiek. 

V. Propp vymedzuje celkovo 31 týchto funkcií účinkujúcich postáv, zároveň predkladá vlastnú definíciu rozprávky: „Morfologicky možno rozprávkou nazvať každý vývoj deja od škodcovstva alebo nedostatku cez prechodné funkcie k svadbe alebo k iným funkciám, využívaným ako rozuzlenie“ napr. odmena, získanie niečoho alebo odstránenie nešťastia, záchrana pred prenasledovaním a pod.“ (Propp 1971, 91).

V knihe esejí Anatomie kritiky (Anatomy of Criticism, 1957) kanadský literárny teoretik Northrop Frye analyzuje, akým spôsobom sa postupom času vyvíjali spôsoby zobrazenia literárnej fikcie, ktorej dejová línia formuje konanie určitej postavy. Jednotlivé typy fikcie  klasifikuje  podľa „veľkosti“ hrdinových činov, na vrchole pyramídy preto umiestňuje božské bytosti (ako je to príznačné pre mytológiu). Pod ním v tejto pomyselnej hierarchii stojí hrdina nadradený ostatným postavám spoločenským postavením (romanca), ďalej hrdina vysokého mimetického módu (vodca v epike a tragédii), hrdina nízkeho mimetického módu, teda obyčajný človek (postavy v komédii a realistickej próze) a napokon hrdina ironického módu, ktorého schopnosti sú menšie ako naše/čitateľove. Z aspektu literárnej histórie je zrejmé, že európska literatúra sa vo svojom vývine pohybovala od vyšších po nižšie módy, teda od mýtu cez romancu až k paródii. Pri rozlíšení žánrových dejov (mythoi) v rámci naratívnych kategórií (komédia, romanca, tragédia a satira/irónia) sa Frye opiera o prírodné a kozmologické mýty (štyri ročné obdobia). Zásadným momentom pre literárnu vedu je archetypálna kritika N. Freya, ktorý archetyp chápe ako typický alebo opakujúci sa básnický obraz, spájajúci jedno dielo s druhým, a utvára tak literárnu/čitateľskú/recepčnú skúsenosť. Kultúrny archetyp interpretuje ako symbol kultúrnej komunikácie (veľkú pozornosť venuje predovšetkým biblickej symbolike). Samotný termín  Frye odvodzuje od C. G. Junga, avšak upozorňuje, že literárnovedné a psychologické výskumy nemožno zlučovať, nakoľko psychologické snové symboly sú súkromné a literárne/kultúrne naopak všeobecné a univerzálne. Literárny vedec využíva symbol na odhalenie opakujúcich sa básnických obrazov v texte (trópy metonymia založené na prenášaní významu).

Autorom koncepcie poetiky mýtu je Jeleazar Meletinskij (1918 - 2005), ruský filológ, literárny historik, komparatista a etnograf. Jeho práce sú venované funkcii archetypu v literatúre, teoretickým otázkam porovnávacej mytológie a výskumom v oblasti moderného „mytologického“ románu 20. storočia. Poukazuje na vzťah mýtu a rozprávky k vývinovo neskorším literárnym útvarom (k eposu, stredovekému románu, k románu súčasnému a iným moderným žánrom). V oblasti moderného románu sa mýtus podľa neho stáva dôležitým prvkom rozprávačskej/naratívnej štruktúry textu, kedy sa poetika klasického (vyslovene „nemytologického“) románu 19. storočia už vyčerpala. V uvedenom duchu Meletinskij analyzuje známe diela svetovej beletrie (romány J. Joycea Odysseus, Th. Manna Čarovný vrch a Jozef a jeho bratia, F. Kafku Proces a Zámok). Za zdroj inšpirácie týchto textov však neoznačuje pôvodné mýty (o vzniku sveta a pod.), ale vedeckú mytologickú tradíciu (G. Vico, J. Frazer, S. Freud, C. G. Jung) ako jeden zo spôsobov výstavby umeleckého rozprávania. Metodologicky Meletinskij nadviazal na domácu filologickú tradíciu (historickú poetiku  Veselovského, Proppovu analýzu rozprávkovej štruktúry, Bachtinove úvahy o karnevalovej kultúre, názory na výstavbu literárneho diela ruských formalistov a typológiu kultúr Lotmana). Význam mytológie zároveň reflektuje v duchu kulturologických teórií Junga a Léviho-Straussa ako znakový systém archetypálnych modelov kultúry, teda istú paradigmu štruktúry literárnych sujetov a psychológie postáv. Mýtus tak funguje ako istý „prvoobraz“, archetyp, ktorý sa stáva sémantickou „mriežkou“ či „designom“ moderného mytologického románu ako spôsob rozprávania, ako štruktúrno-štýlový princíp. 

V najznámejšej práci Poetika mýtu (1976) sa Meletinskij zaoberá skúmaním vzťahu a genetických súvislostí medzi literatúrou a mýtom (typ obraznosti, ktorý je základom literárnej tvorby). V rozprávke nadobúda sociálny zmysel (mýtický sujet sa tu deritualizuje a desakralizuje). Staroveký polobožský hrdina/-archetyp je vystriedaný obyčajným smrteľníkom, často spoločensky znevýhodneným (Popoluška, hlupáčik). Pozornosť je od neosobného kolektívu prenesená k osudu rodu, rodiny, jedinca. V oblasti "mytologického" románu 20. storočia  sa archetyp stáva prostriedkom rozprávačskej/naratívnej štruktúry. Fenomén neomytologického moderného románu 20. storočia Meletinskij spája s neopsychologizmom, s univerzálnou psychológiou podvedomia (prepojenie psychológie a mytológie). Odvoláva sa (často kriticky až ironicky) na teórie S. Freuda, A. Adlera a C. G. Junga. Modernú naratívnú metódu vnútorného monológu, „prúdu vedomia“ dáva do súvislostí s psychologickou metódou voľných asociácií. Symbolickú rovinu diela reprezentujú mytologické paralely, na ktoré odkazujú samotné názvy analyzovaných diel (ako univerzálne freudovské archetypy antické či biblické (príbeh  Odysea, Starý Zákon), stredoveké legendy a archetypy (Don Quijote, výchovný román a pod.).  

      J. Joycea a T. Manna  Meletinskij označuje za priekopníkov mytologického románu ako špecifickej žánrovej formy. Vedome sa uchýlili k prácam J. Frazera (autora známej encyklopédie mýtu Zlatá ratolesť (The Golden Bough, 1890-1915), zakladateľa rituálno-mytologickej interpretácie starovekých kultúr, široko popularizujúceho uvedené mytologické témy. Poetiku mýtu Meletinskij vnímal ako nástroj sémantickej a kompozičnej organizácie textu, typický nielen pre západoeurópsky modernizmus 20.-30. rokov 20. storočia, ale tiež pre oblasť latinskoamerickej (G. Márquez) či afro-ázijskej literatúry. Mýtus však nie je len naratívnym organizačným prvkom textu, ale slúži k metaforickému opisu zložitej situácie človeka v modernej spoločnosti (osamatenosť odcudzenie). Napríklad symbolika kafkovských obrazov v románoch Proces (Der Process, 1925) a Zámok (Das Schloß, 1926) je často priamym opakom/antitézou zmyslovej podstaty starovekých mýtov, funkcia ktorých spočívala práve v zaradení jednotlivca do sociálneho a prírodného kolobehu a podpore sociálnej a prírodnej „harmónie“. Mytológia F. Kafku je podľa Meletinského naopak typom neprekonateľnej zóny odcudzenia medzi človekom a mimoosobnými sociálnymi a prírodnými silami. Kafkov vedomý príklon k starovekým mýtom sa označuje za sporný, za teologickú interpretáciu jeho expresionistickej poetiky.  Jeho symboly a obrazy či alegórie vznikajú podľa Meletinského skôr intuitívne, iracionalisticky, ako „modernistické“ zachytenie stavu vedomia a stavu sveta, ktorý autora obklopoval.  

Na záver možno konštatovať, že mýtus má v umeleckom diele homogénne postavenie len sčasti. Postupom času sa transformuje na iné žánrové formy (rozprávka, epos, román) a prostredníctvom vedomej fikcie nadobúda aj podobu výrazových prostriedkov a obrazných pomenovaní (motívov, symbolov, trópov, alegórie, podobenstva) ukotvených v mytologickej sémantike. V zmysle konkrétnej interpretácie sa stáva špecifickým typom kultúrneho archetypu. V literárnej fikcii cez svoju imanentnú funkciu obraznosti tak prostredníctvom umelca ako média slúži na uchovávanie tradičných kultúrnych hodnôt, pravzorcov myslenia a správania sa človeka. Z daného aspektu sa nad vzťahom mýtu a metaforiky zamýšľa aj nemecký filozof Hans Blumenberg v štúdii Mýtus a metaforika (Mythos und Metaphorik, 1960). Akcentuje v nej historickú podstatu obrazného pomenovania v nepretržitých významových modifikáciách, realizovaných pri výstavbe literárnych či dramatických príbehov, vychádzajúcich z mytológie, fungujúcej ako istý myšlienkový model.  

Mýtus vstupuje teda do literárneho diela ako sémanticky autonómna jednotka,  determinujúca rovinu ostatných častí literárnej štruktúry (rovina postáv, rozprávača, tematická, sujetová, časopriestorová či fabulačná rovina textu). Intencionalita mýtu sa teda neobmedzuje iba na oblasť významu, mýtus má potenciál zasiahnuť a ovplyvniť všetky kompozičné zložky diela a môže sa stať dokonca súčasťou autorskej filozofie (ako to vnímal napríklad C. Lévi-Strauss). Z hľadiska literárnej teórie tak možno mýtus vo všeobecnosti označiť za istý druh konvenčnej/ustálenej metafory, definovanej aj ako metaforický status. V kontexte doby mýtus nadobúda vždy nové významy, reflektujúce meniacu sa realitu. A to nielen umeleckú a kultúrnu, ale aj historickú, sociálnu, ekonomickú, politickú či vzdelanostnú úroveň recipujúcej populácie. Tento aspekt evokuje chápanie mýtu ako metafory v širšom zmysle (termín v literárnej vede existuje, Nünning 2006, 503), teda skôr ako podobenstvo či alegóriu.       

Teoretici naznačujú, že mýtus ako kultúrny archetyp je ťažko uchopiteľný fenomén, „večný“, nemenný, naprieč historickým epochám neustále prítomný a geneticky zakódovaný princíp vnímania reality. Ide o obraz, symbol či predstava o človeku a svete, nečakane sa vynárajúcu z nášho podvedomia a formujúcu estetické cítenie, spoločenské normy správania a morálny kódex človeka. Zároveň je tento kultúrny archetyp do istej miery javom premenlivým  na základe preferencií konkrétneho civilizačného stupňa danej spoločnosti, náboženských či filozofických predstáv o nej. Je to tiež silný potenciálny nástroj možnej manipulácie s ľudským vedomím i podvedomím nielen v zmysle autorskej stratégie umeleckého textu a emocionálno-estetickej čitateľskej zážitkovosti. Môže byť využitý či zneužitý aj ako nástroj reklamy, obchodných praktík, ale aj ako politický nástroj konkrétnej ideologickej propagandy.