Kumulácia
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
accumulation (En)
Explikácia pojmu
Táto štylistická figúra patrí z hľadiska vývinu do západnej
rétorickej tradície podobne ako amplifikácia (aj expolitio). Latinská kultúra
poznala kumuláciu aj pod názvom frequentatio, takto ju totiž do zoznamu
tzv. myšlienkových figúr (sententiarum exornationes) zaradil autor Rhetorica
ad Herennium (Rétorika pre Herenia, 90 r. pred Kr.). Podľa jeho definície
sa mala používať predovšetkým v súdnych procesoch, ktoré vychádzali z domnienok,
resp. podozrení. Úlohou kumulácie bolo zefektívniť obhajobu, urobiť prejav
dôraznejším, prípadne aj ostrejším. Táto najstaršia latinská rétorika chápe
kumuláciu ako štylistický postup, v rámci ktorého sa na jednom mieste prehovoru
hromadia témy dovtedy v procese roztratené (IV 52, 40 – 41). Kumulačný
postup síce sledoval najmä pôsobnosť, účinok myšlienky, realizácia uvedeného
zámeru však bezprostredne závisela od formálnej stránky. V súlade
s potrebou zoskupovať argumenty dochádzalo k hromadeniu viet, ktoré
boli organizované na báze priraďovania. Hromadenie sa realizovala aj medzi
slovami. Ernst Robert Curtius v tejto spojitosti ukazuje, ako stredoveký
básnik vypočítava, z čoho pozostáva príroda sťaby Božie stvorenie, resp.
Kristovo dielo (čím viac tým lepšie), čo o. i. ilustruje, ako kresťanské
básnictvo prezvalo antický topos vzývania prírody.
Veškeré stvorění Kristovo, slunce, hvězdy, měsíci,
kopce a hory, údolí, moře, řeky, prameny,
bouře, dešte, mraky a větry, vichřice,
horko, jinovatko, mraze, lede, sněhu, blesky, skály,
louky, hájí, listoví, křoví, byliny, květy,
pějte přesladce se mou, volajíce: sbohem![1]
Najznámejším
príkladom antickej gradačnej amplifikácie a kumulácie je Cicerova Prvá reč proti
Catilinovi v deň odhalenia Catilinovho sprisahania. Ide o šesť
útočných interogácií adresovaných Catilinovi:
„Dokedy
budeš, Catilina, zneužívať našu trpezlivosť? Ako dlho sa nám ešte bude táto
tvoja zúrivosť vysmievať? Kam sa až bude rozťahovať tvoja bezuzdná
opovážlivosť?“[2]
(Marcus
Tulius Cicero: In Catilinam I – IV; Štyri reči proti Catilinovi, 63
pr. Kr.; in Keruľová, 2020, 11).
Ak sa v rámci kumulačného postupu hromadia slová a vety
naznačujúce iný význam, literárna teória rozlišuje medzi enumeratio (kumulácia
slov) a distributio (kumulácia viet); ak dochádza k hromadeniu slov
a viet rovnakého významu, ide o tzv. congeries synonymica
(napr. Calboli, 1993, 404 – 405).
V poetikách, ktoré vyšli v uplynulom polstoročí
v česko-slovenskom priestore, pojem kumulácia väčšinou nenájdeme, výnimkou
je Michal Harpáň (1983, 90 – 91), ktorý ju definuje ako prostriedok
charakterizácie nejakého javu prostredníctvom rozličných pomenovaní. Radí ju do kontextu
výrazových prostriedkov uplatňujúcich princíp opakovania v podobe
hromadenia významovo podobných alebo synonymických výrazov (napr. tautológia,
pleonazmus, perifráza alebo gradácia, čiže hromadenie významov stupňovaním). Príručky
poetiky, ktoré nediferencujú termín samostatne, pokrývajú funkciu kulminačného
postupu prostredníctvom uvedených štylistických prostriedkov a opakovacích
figúr (Hrabák, 1973; Žilka, 1984).
Pri kumulácii, rovnako ako pri amplifikácii, je dôležité uchopiť
významové ťažisko, vnútorný zmysel opisovaného fenoménu. Tieto umelecké
prostriedky stredovekej literatúry slúžili k tomu, aby význam rozširovali,
a súčasne sa imitačnou metódou vracali k prvotnému zdroju, ktorým bol
biblický text (Keruľová, 2020, 7). A hoci sa javí, že týmto rozširujúcim
spôsobom autor hovorí to isté, nie je to to isté. Stredovekí ľudia sa
vyjadrovali bohatšie, mali tendenciu osvetliť jav, vec či dej niekoľkonásobne,
z viacerých strán a hľadísk (Minárik, 1977, 31). „Amplifikovaním
a kumulovaním autor vytrvalo krúži okolo spoločného významu oboch textov
(biblického a svojho), čím intencionálne nadväzuje na hlavný text
(Biblia).“ (Keruľová, 2020, 7) Amplifikačné a kumulačné postupy vtláčajú štýlu
stredovekého literárneho textu nezameniteľné kvality – podnecujú jeho
kvetnatosť, ornamentálnosť, rozvíjajú expresívnu stránku, pôsobia
na emocionálnosť. Ako v svojej práci Európska literatúra
a latinský stredovek plasticky priblížil Curtius, hromadenie ako
štylistický postup sa realizuje aj prostredníctvom symbolov a metafor. Ich
konotačný potenciál a tajomstvo vsadené do optiky transcendentnosti mohlo
niekedy tiež prispieť k tomu, že sa zmysel zobrazovaného zastrel.
[1] Omnis factura Christi:
sol, sidera, luna, / colles et montes, valles, mare, flumina, fontes,
/tempestas, pluvie, nubes, ventique, procelle, / cauma, pruina, gelu, glacies,
nix, fulgura, rupes, / prata, nemus, frondes, arbustu, gramina, flores /
eclamando: vale! Mecum predulce sonate. (J. Werner, Beiträge, č. 120, strofa
11; in Curtius, 1998, 106).
[2] Oratio prima: Quo usque tandem
abutere, Catilina, patientia nostra? Quam diu ad etiam furor iste tuus nos
eludet? Quem ad finem sese effrenata iactabit audacia?
Bibliografia
CALBOLI, Gualtiero: Rhetorica ad C. Herennium: introduzione, testo critico e commento, Bologna: Patron Editore, 1993.
CURTIUS, Ernst Robert: Evropská literatura a latinský středověk. Prel. J. Pelán, J. Stromšík, I. Zachová. Praha: Triáda, 1998.
HARPÁŇ, Michal: Teória literatúry. Nový Sad: Obzor, 1986.
HRABÁK, Josef: Poetika. Praha: Československý spisovatel, 1973.
KERUĽOVÁ Marta: Hodnotové aspekty staršej literatúry. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2009.
KERUĽOVÁ, Marta: Kult vertikály v stredovekej literatúre. In Stredoeurópske pohľady, 2020, roč. 2, č. 2, s. 4 – 12.
MINÁRIK, Jozef: Stredoveká literatúra: svetová, česká, slovenská. Bratislava: SPN, 1977.
Retórica a Herenio. Úvod, preklad a poznámky Salvador Núñez. Madrid: Editorial Gredos, 1997.
ŽILKA, Tibor: Poetický slovník. Bratislava: Tatran, 1984.