Genológia

Genológia (z lat. genus = rod) je náuka o literárnych druhoch a žánroch, diferenciácia literatúry podľa ustálených spôsobov tvorby, ktorá je podmienená štylistickými, tematickými a kompozičnými kritériami a hľadiskami. Autorský subjekt vždy siaha do paradigmy (súhrn noriem a pravidiel) žánrových schém a volí si z nich tie, ktoré najväčšmi vyhovujú v danej komunikačnej situácii a zodpovedajú jeho umeleckému zámeru, resp. sociálnej zaradenosti a psychickým danostiam. Literárne druhy sú zovšeobecňujúcim stupňom diferencovanosti lyrickej, epickej a dramatickej povahy umeleckého textu. Pri členení textov podľa literárnych druhov sa berie do úvahy aj jazykovo-štylistická a mikrokompozičná stránka: pre lyriku je charakteristická predovšetkým viazaná (rytmizovaná) forma reči, pre epiku neviazaná reč a dráma sa realizuje dialógom. Z hľadiska formy sa používa klasifikácia: poézia – próza – dráma.

Hlavným kritériom rozlíšenia literárnych druhov je však funkčný aspekt. Podľa tohto hľadiska je zásadný rozdiel medzi lyrickými a epickými textami na jednej, resp. dramatickými textami na druhej strane. Kým lyrické a epické texty sú cieľové produkty, dráma a vedno s ňou aj literárny scenár, televízna a rozhlasová hra, libreto atď. sú iba východiskovými produktmi. Dramatický text na rozdiel od epických a lyrických diel závisí vo výslednej realizácii od zámeru dramaturga a režiséra uplatneného v rámci inscenácie, od hercov, ale aj od ďalších komponentov (výprava, hudba, realizačné možnosti a pod.). Dramatická realizácia textu dokonca umožňuje posun od tragickosti ku komickosti, prípadne naopak.

Na podklade odlišných komunikačných situácií sa dá vymedziť aj funkčná podstata lyriky a epiky. Vznik lyrického textu možno vyjadriť vzorcom: ja (vypovedám) – o sebe – pre teba. Vznik epického textu v porovnaní s lyrikou vystihuje tento vzorec: ja (rozprávam) – o ňom – pre teba.^[i]

Literárny žáner (z fr. genre = rod) je v rámci literárnych druhov súhrnný názov pre literárne diela, ktoré majú spoločné tematické, kompozičné a štylistické vlastnosti. Lyrickým žánrom je napr. óda, epickým poviedka, dramatickým tragédia. Každý literárny žáner je výsledkom tematických, kompozičných a štylistických zovšeobecnení a má charakter invariantného (ustáleného) modelu pre tvorbu konkrétnych textov. Konkrétny literárny text je vždy realizáciou žánrového invariantu, čiže vzniká na princípe istého ustáleného vzoru. Konkrétny text s vysokou kvalitou však zároveň obohacuje aj abstraktný model žánrového invariantu, čiže stáva sa vzorom pre tvorbu textov v danom žánri.

Explikácia

Genológia je pomerne mladá vedná disciplína, o jej vznik v dnešnom zmysle slova sa zaslúžil hlavne Paul van Thieghem, francúzsky komparatista v 20. rokoch 20. storočia. Vo svojej štúdii o syntéze dejín literatúry, publikovanej v Revue de synthése historique roku 1920, presadzuje výskum genologických štúdií  (Pavera  2005,  10-11). Nastoľuje v nej problematiku žánru a jeho vlastností, ktoré nie sú charakteristické iba v rámci národnej literatúry, ale aj pri porovnávaní medziliterárnych vzťahov majú svoju invariantnú, hoci vyabstrahovanú podobu. Súčasne konštatoval, že žánre sú vystavené určitým premenám, a skúmal výskyt jednotlivých tém v národných literatúrach a ich prechod do iných literatúr (Pavera  2005,  10-11) . V súvislosti s výskumom literárnej tematiky a typov zaviedol názov tematológia. Veľký význam má jeho publikácia, ktorá vyšla pod názvom La littérature comparée, 1931, zameraná na literárnu komparatistiku, ktorá sa rozvíjala aj v strednej Európe (na Slovensku hlavne v prácach Dionýza Ďurišina). V oblasti genológie je významná výskumná aktivita českých i slovenských teoretikov, a to hlavne po druhej svetovej vojne (Daniela Hodrová, Vladimír Macura, Jozef Hvišč, František Miko, Anton Popovič, Ľubomír Plesník).

Hoci samotná genológia vzniká iba v 20. storočí, jej genéza siaha až do antiky. Už Aristoteles hovorí vo svojej Poetike o troch literárnych druhoch – o epike, lyrike a dráme. Trichotomické členenie zostáva dodnes platné, hoci škála žánrov rozličnej proveniencie sa značne rozšírila. Pozoruhodným dielom aj z hľadiska vývinu genológie je L’Art poétique, 1674 (Umenie básnické, slov. 1990) od Nicolasa Boileau, ktoré obsahuje časti, venované osobitostiam jazyka literárnych druhov a žánrov. Významný podiel na vývine genológie má Emil Staiger a jeho dielo Základné pojmy poetiky (Grundbegriffe der Poetik), ktorý vyšiel v roku 1946. Autor na štylistickom základe vymedzuje podstatu literárnych druhov v tejto publikácii. Podľa neho je lyrický štýl založený na spomienke, epický štýl na predstave a dramatický štýl na napätí. Zo súčasného hľadiska je dôležité, že pri identifikácii štylistických osobitostí lyrického, epického a dramatického štýlu E. Staiger používa interpretačnú metódu. Napr. pri vymedzení charakteristických vlastností lyrického štýlu na podklade spomienky uvádza podrobný rozbor Goetheho básne Pútnikova nočná pieseň, na rozbor epického štýlu si vybral Homérove eposy Iliás a Odysea, pri skúmaní napätia v dráme mu poslúžila klasika (Sofokles, Corneille, Schiller, Lessing ap.). Táto teória je teda jednoznačne založená na tzv. vysokej literatúre, žánre populárnej literatúry sa v období vzniku tohto diela vôbec nebrali do úvahy.

Vo vývoji genológie významné miesto zaujíma časopis Helicon, ktorý začal vychádzať v 30. rokoch 20. storočia a venoval sa aj teórii literárnych žánrov. Tento časopis v istej obmene vychádza dodnes pod názvom Neo-Helicon. Vcelku sa genológia vymedzuje dvoma odlišnými tendenciami: jedna nadväzuje na aritotelovskú triadickú koncepciu, ktorá za ústredný problém genológie pokladá teóriu žánrov, druhá vychádza z filozofických východísk, kde sa akcentuje individuálnosť jednotlivých literárnych javov (Benedetto Croce, Henry Bergson, Karl Jung, Roman Ingarden a celá fenomenológia). Táto druhá koncepcia nie je založená na teórii žánrov, skôr sa zameriava na výskyt estetických javov v rámci literárnych textov (Vlašín a kol. 1977, 127). V stredoeurópskych pomeroch osobitné miesto zaujíma poľský časopis Zagadnienia Rodzajów Literackich, ktorý vychádza aj v súčasnosti a ako jediný časopis je i v svetovom meradle prioritne zameraný na výskum literárnych žánrov. V Poľsku sú dve centrá, kde sa genológia rozvíjala – Wroclaw a Lódź. Samotný časopis bol postupne vedený Stefaniou Skwarczyńskou, Janom Trzynadlowskim a Grzegorom Gazdom. Popri poľskom časopise existuje aj americký časopis pod názvom Genre.            

V českom literárnovednom kontexte významné miesto zaujíma brnianska slavistika na čele s Ivom Pospíšilom, kde sa systematicky uskutočňuje výskum zameraný na literárne žánre. České tradície však siahajú až ku Frankovi Wollmanovi a Slavomírovi Wollmanovi, z nich Slavomír Wollman vydal knižku pod názvom Porovnávacia metóda v literárnej vede (1988), kde sa dotýka aj štruktúry žánrov (Wollman 1988, 141-156).  I. Pospíšil udáva nový smer pre ďalší vývoj genológie, ktorá má prekročiť hranice tradičnej historickej a teoretickej komparatívnej poetiky, lebo podľa neho je súčasná genológia tlačená no nových polôh vývoja literatúry (Pospíšil – Zelenka 2014,  46-47). Z toho možno vyvodiť, že už nemožno vystačiť iba evidenciou klasických žánrov, lebo palimpsestovosť, aluzívnosť a vcelku intertextualita posúvajú genológiu do nových oblastí. I. Pospíšil poukazuje zároveň aj trivializáciu literatúry a jej udomácnenia v elektronickom prostredí. Pokiaľ niektoré žánre boli dlho mimo záujmu literárnych vedcov (horor, komiks, fantasy, literatúra faktu, pitaval, detektívka, kriminálny román, western, filmová adaptácia a pod.), teraz sa presúvajú do popredia a vzbudzujú čoraz väčšiu pozornosť teoretikov. Dokonca aj pod vplyvom internetu vznikajú nové žánre, ktoré nemožno úplne negovať pri výskume populárnych štruktúr (blog, poézia SMS, internetová poézia, cyberpunk, internetový časopis a pod.) (Pospíšil – Zelenka 2014,  51-52).  I. Pospíšil namiesto literárneho druhu uprednostňuje ako odborný výraz „rod“, ale žánrovú systematiku neruší (lyrika – epika – dráma), hoci v rámci rozličných genologických koncepcií spomína aj pokus o novú systematiku, vychádzajúcu z nenormatívneho poňatia žánru, rozpracovanú P. Hernadim v štúdii Beyond Genre (Pospíšil  2014,  10-11).

Poľsku už v roku 1997 bol vydaný Slownik literatury popularnej, zahrňujúci aj žánre tejto proveniencie ako aj typické tematické okruhy. Medzi ne patrí: cyberpunk, exotika v populárnej literatúre, fantasy, horor, komiks, melodráma, pitaval, pornografia a erotická literatúra, gotický román, kriminálny román, robinsonáda, rockový text, western a pod.). Aj dramatické žánre sú obohatené o nové formy a postupy vďaka rozhlasu a televízie. Napokon aj telvízny seriál žne v súčasnosti veľký úspech u divákov na Slovensku.     

Literatúra nadväzuje aj na tzv. neliterárne texty a žánre (na publicistiku, vedu atď., resp. na ich žánre – črtu, glosu, reportáž, fejtón, esej, článok atď.). Ale to by nestačilo. Dnes už treba vo zvýšenej miere prihliadať aj na vzťah literatúry k iným druhom umenia. Keďže žijeme v období panvizualizmu, aj samotná literatúra sa vizualizuje (Žilka 2014, 128-135). Sú tu dve možnosti:

a/ V literatúre sa vo zvýšenej miere objavujú vizuálne prvky (fotografie, kresby, graficky usporiadaný text a pod.). Na tento jav sú príkladom kaligramy (grafické básne), ale aj texty, kde primárnu funkciu zohrávajú napr. fotografie (Pavel Vilikovský: Silberputzen. Leštenie starého striebra. 2006). Dokonca v prípade Vilikovského vznikol text na základe fotografií: k fotografiám bolo treba dopísať príbeh z obdobia Rakúsko-uhorskej monarchie, z čias, ktoré práve fotografie najvýstižnejšie charakterizujú.

b/ Príbeh sa môže vyjadriť primárne kresbami, verbálny text iba pomáha pochopiť obrázky. Príkladom na tento jav je dielo iránskej autorky Marjane Satrapiovej Persepolis (v češtine v roku 2006). Persepolis je prvý iránsky komiks všetkých čias, aj keď napísaný a nakreslený v Paríži. Zároveň je to ďalší príspevok do pokladnice v poslednom čase stále populárnejšieho autobiografického komiksu: po Thompsonovom opuse Pod dekou a po Padúcnici Davida B. „nakreslila“ vlastný život aj Marjane Satrapiová. Ten jej je však omnoho exotickejší: opisuje detstvo a dospievanie v Iráne za čias islamskej revolúcie a za vojny s Irakom.

Osobitným okruhom otázok sa v súčasnosti javí vzťah medzi literatúrou a filmom, t.j. otázka adaptácie literárnych diel do filmovej podoby. Keďže film bol a je závislý na literatúre, aj svoje žánre – okrem niekoľkých výnimiek – si vytvára podľa vzoru literatúry. Výnimkou je napr. road-movie (Svěrákova Jízda) a možno ešte niektoré ďalšie žánre. To však neprotirečí s tým, že poetika vytvorená na báze literatúry sa nedá preniesť a aplikovať s istými úpravami aj na filmové umenie. Prirodzene, ide predovšetkým o dramatické a epické žánre, lyrika sa síce môže podieľať na tvorbe filmovej štruktúry, ale svoje žánre neprepožičiava pre filmové umenie (skôr svoje výrazové prostriedky). Ide napr. o tieto žánre:

Akčný a dobrodružný film (Harry Potter)

Dráma (Kawasakiho ruže, Sofiina voľba, Niekde v Európe, Predčítač)

Komédia (Niekto to rád horúce, Traja muži v člne, Hoří, má panenko, Vesničko má, středisková)

Historický film (Vojna a mier, Danton, Alexander Nevskij)

Kriminálny film (filmy podľa textov Agathy Christie)

Horor (Vtáci, Dracula, Frankenstein)

Muzikál (Ježiš Kristus superstár, Na skle maľované, István, a király – Kráľ Štefan)

Vedecko-fantastický film (Cesta na Mesiac, Avatar)

Vojnový film (Smrť sa volá Engelchen, Žeriavy tiahnu, Na západnom fronte nič nového)

Western (Limonádový Joe)   

Osobitným typom textu je román Predčítač a z neho vytvorený rovnomenný film. Keďže ide o pútavý príbeh, pomerne ľahko sa prepísal na film.  Aj z tohto prehľadu nám vychádza, že genológia by mala v budúcnosti stavať na svojej tradícii, ale zároveň musí byť rozšírená o všeobecnú žánrovú problematiku k iným druhom umenia. [ii] Primárne z českého prostredia pochádzajú aj zborníky pod názvom Žánrové metamorfózy v středoeurópskych souvislostech, hoci na tomto výskume participujú aj literárni vedci z iných krajín (Adam F. Kola, Marta Žilková, Andrej Červeňák, Agnieszka Baran a iní). Pod vedením Libora Paveru už vyšlo 6 zborníkov s týmto obsahom.  Výskum je tu zameraný aj na problematiku posúvania genológie do iných oblastí, dokonca do oblastí médií a elektronickej komunikácie. Skúmajú sa žánre živé, mŕtve a revitalizované. Treba pritom spomenúť, že sa centrum výskumu presunulo do Bielska-Biale.