Ars dictandi
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Ars dictandi / ars dictaminis (D)
Ars dictandi / ars dictaminis (En)
Explikácia pojmu
Ars dictandi alebo ars dictaminis (z lat. ars, t. j. praxou nadobudnutá
zručnosť, ekvivalent gr. téchne, t. j. technika; dictare, t. j. diktovať, aj
slohovať, dictamen, t. j. písomnosť ako výsledok tejto činnosti)[1]
je umenie epištolografie alebo umenie slohu, resp. štylizácie. Ide o stredoveký
žáner zhŕňajúci rétorické pravidlá a vzory pre úpravu listov a iných
dokumentov verejnej (oficiálnej) i súkromnej povahy. Možno ho chápať aj ako
nový rétorický systém vzniknuvší z administratívnej praxe kráľovských
a cirkevných kancelárií (por. Curtius in Estébanez Calderón 1996, 56).
Pojmom ars dictandi sa v 11. – 15. storočí označovali príručky učiace
umeniu písať listy.
Termín, napriek jeho dávnemu pôvodu a uplatneniu, reflektujú
mnohé súčasné slovníky a príručky literárnych pojmov či rétoriky (napr. Estébanez
Calderón 1996, 57 – 58; Garrido Gallardo, ed., 2015, s. p.; Martín
Jiménez 2022, 23), prehlbujú ho aj literárnovedné
alebo vedecky príbuzné monografie ovetľujúce stredovekú rétoriku
a vzdelanosť (napr. Murphy [1974] 1983; Kraus
2011; Brtáňová 2013). V novovekej praxi
ho možno spojiť s epištolárom (por. Spang 2015).
Ars dictaminis je výsostne stredoveký rétorický útvar
a predstavuje zásadný zlom vo vývine rétoriky. Starovek kládol veľký dôraz
na jazyk, osobitne na jeho ústnu povahu: Platón vo Faidrosovi tvrdí, že
písané deformuje ústny jazyk; Aristoteles v De Interpretatione formuluje
myšlienku, že vyslovené slová sú symbolmi mentálnych skúseností a písané
slová symbolmi vyslovených slov; Cicero a Quintilianus, osvojac si
Isokratov názor, hlásajú, že slovo je základom každého spoločenského poriadku
(por. Murphy [1974] 1983, 223 – 224). Antickú rétorickú prax charakterizovali „komplexné systémy
zastúpenia prostredníctvom veľvyslancov, poslov a iných kuriérov, ktorí
ústne prenášali myšlienky svojich poverovateľov jednotlivým príjemcom“[2] (Murphy
[1974]
1983, 223). Správa
sa teda podávala ústne, hoci mohla byť doplnená aj písomným dokumentom, ten sa však
adresátovi iba nahlas prečítal s cieľom správu spresniť, ale nie nahradiť ústny
jazyk písaným.
Motiváciu vzniku a význam ars dictaminis odkrývajú hlavné
línie dejín epištolografie aj prvé pokusy teoreticky ju uchopiť. Oddávna bola
súčasťou gréckej literatúry, zvlášť ku koncu klasického obdobia za vlády
Alexandra Veľkého (336 pr. Kr. – 323 pr. Kr.) sa tento typ komunikácie rozmohol
na administratívnej, spoločenskej i umeleckej rovine, následne sa stal
literárnou módou – vydávali sa listy popredných osobností, pôvodné aj nepravé, rozvíjali
sa špecifické listové žánre (napr. poetický list, útešný list); v období
cisárstva a neskorej antiky už vznikali aj zbierky listov rozličného druhu,
ktoré možno chápať ako predvoj rétorky meniacej sa na epištolárne umenie (por.
Vicente Sánchez 2020, 215; Estébanez Calderón 1996, 58).
Prvú skromnú teoretickú zmienku o výstavbe epištoly prináša v 4.
storočí v diele Ars rhetorica (Rétorické umenie) C. Iulius Victor. V prílohe
De epistolis (O listoch) rozlišuje listy oficiálne (negotiales)
a listy osobné, resp. súkromné (familiares), stručne pritom naznačuje ich
štýl (napr. adekvátnosť použitia obrazného jazyka, tajomnej, nejasnej slovnej
zásoby) a špecifikuje rozdiely v oboch typoch písomností aj vo vzťahu k
spoločenskému postaveniu odosielateľa a príjemcu. Napr. list adresovaný
predstavenému, resp. osobe vo vyššom postavení nesmie mať žartovný tón; ak je
určený osobe spoločensky rovnocennej, nesmie byť neúctivý; ak je pre nižšie
postavenú osobu, nesmie byť povýšenecký; list rodine by sa mal prispôsobiť
okolnostiam, podľa potreby byť útešný alebo adekvátne reagovať na situáciu.
O konzistentnejšiu teóriu sa počnúc 11. storočím usilujú
traktáty zakladajúce ars dictaminis. Dovtedajšia epištolárna prax sa chápala najmä
ako umelecká záležitosť. Kým listy sv. Augustína, sv. Hieronyma a iných
autorov 4. storočia zrkadlili literárne vzdelanie po vzore Quintiliana, s
postupným zánikom Rímskej ríše sa „počet spisovateľov schopných originálneho
epištolárneho umenia“[3]
významne zužuje, pre panovníkov na merovejovskom a karolovskom dvore
sa stáva príznačnou čitateľská aj pisateľská negramotnosť – táto situácia odôvodňuje
potrebu zmeny v spôsobe odovzdávania a prijímania správ (Murphy [1974]
1983, 226).
Povahu tejto zmeny približuje zbierka listov (12 kníh) pod názvom Variae
(Rozmanitosti, 537/8), ktorej autorom je Cassiodorus (cca 490 – cca 585). Tento
významný encyklopedista raného stredoveku, magister officiorum nevzdelaného
ostrogótskeho kráľa Teoricha Veľkého a súčasne jeden z posledných
príkladov umenia epištolografie na cicerovský spôsob, do nich totiž vradil aj pravidlá,
ktoré sám spísal a z ktorých jasne vyplývajú jeho povinnosti vo
vzťahu ku kráľovi: poznať jeho najskrytejšie myšlienky, aby ich mohol šíriť
medzi poddanými, byť vžy naporúdzi, keď ho kráľ zavolá, využívať mimoriadne
schopnosti náležiace umeniu rečníka, opakovať kráľove slová v prítomnosti
samotného kráľa a to s vhodnými skrášleniami (por. Variae, VI,
5 in Murphy [1974]
1983, 227). Cassiodorove listy, napísané na žiadosť kráľa, obsahujú rozličné
formuláre, rozhodnutia, reskripty, dekréty, upozornenia aj posolstvá zmiešanej
povahy, a preto boli užitočnými vzormi pre nasledujúcu epištolárnu spisbu,
ovplyvnenú novou povahou (spoločenských a právnych) vzťahov
v rodiacom sa feudalizme. Iným príkladom
vycibreného epištolárneho štýlu, na ktorý odkazovali aj stredoveké gramatiky, bola korešpondencia pápeža Gregora Veľkého
(cca 540 – 604), tzv. stilus gregorianus. Počnúc 7. storočím vznikali
z praktických potrieb tzv. formulae, štandardizované vzory listov pre istý
druh korešpondencie, resp. vzorové listy formulárového typu,
v nasledujúcich troch storočiach obzvlášť využívané na území dnešného
Francúzska (por. Murphy [1974] 1983, 229).
Počiatky ars dictaminis sa viažu na prvé benediktínske opátstvo
(založené r. 529 sv. Benediktom z Nursie) na vrchu Monte Cassino
v talianskom regióne Kampánia, kde tridsať rokov – v období
umeleckého a kultúrneho rozkvetu kláštora – pôsobil mních Alberich (cca
1030 – 1105). Vzdelanie a tvorivosť ho radili k najvýznamnejších predstaviteľom
opátstva a montecassinskej školy. Bol teológom, hagiografom, učiteľom
gramatiky a rétoriky, aj autorom hymnov. Známa je jeho korešpondencia
s talianskym filozofom a teológom sv. Pierom Damianim okrem iného
ohľadom pochybností v niektorých otázkach biblickej exegézy. Za Alberichov
najzásadnejší príspevok k ars dictaminis sa považuje uplatnenie
rétorických princípov na výstabu listov. Tejto problematiky sa priamo dotkol
v traktáte Breviarium de
dictamine (Breviár slohového umenia, cca 1087), pravdepodobne pritom vychádzal
zo skúsenosti s vyučovaním rétoriky. „Zanechal prázdne rétorické cvičenia
a začal nový smer, ktorý viac zodpovedal praktickým požiadavkam.“[4] (Garufo 1929). Breviár pozostáva z troch častí:
o epištolách a ich forme, o nástrojoch amplifikácie,
o rytme. Hneď v úvode, adresovanom dvom žiakom, Alberich nadväzuje na
ich spoločné rozhovory a odporúča im, aby obsah knihy priradili
k tomu, čo sa od neho naučili z ústneho podania
i k poznaniu, ktoré nadobudli z iných kníh o novom umení.
Na začiatku druhej kapitoly zdôrazňuje, že písaný traktát bude pre pamäť
užitočnejší než ústna výuka disciplíny. List člení na štyri časti: exordium,
narratio, argumentatio a conclusio. Murphy sa domnieva, že zrejme nikdy nebude
možné zistiť, či Alberich ako prvý uskutočnil kritickú aplikáciu rétoriky na
epištolografiu, alebo či len zdedil tradičné učenie v Montecassino (por.
Murphy [1974] 1983, 239). V Breviári aj v Alberichovom
traktáte Dictaminum radii (Lúče slohového umenia) však tento významný
medievalista identifikuje takmer všetky prvky ars dictaminis a to v jeho
plnom rozvoji: vzťah rétoriky s epištolografiou, štandardizáciu častí
listu, dôraz na adresátov pozdravov (salutationes) a úvodné časti
(exordia) s ohľadom na jednotlivé spoločenské stupienky adresátov, odporúčané
použitie rétorických ozdôb, vradenie vzorových listov a oficiálnych foriem
a aj povzbudenie k rytmickej próze pre epištolografiu.
Alberichovi študenti z Montecassina jeho teóriu
ďalej rozvinuli a rozšírili. V 12. storočí sa centrom ich pôsobnosti
a rozvoja ars dictaminis stala Bologna. K najvýznamnejším z nich patrili
napr. Adalbert Samaritán (Praecepta dictaminum, 1111 – 1118), prvý
magister ars dictandi bolognskej školy, a Hugo z Bologne (Rationes
dictandi prosaice, 1119 – 1124), ktorý Adalberta obvinil z podvracania
Alberichovej tradície (por. Capitani 1960). Od roku 1135 boli, ako konštatuje
Murphy, teoretické základy ars dictaminis už pevne zadefinované a samotná
teória viac nepotrebovala hľadať oporu v cicerónskych rétorických
princípoch. O polstoročie neskôr objavuje ars dictaminis Francúzsko,
neskôr Nemecko a Anglicko (1180). Nové manuály boli písané do 16. storočia,
ale v zásade už len opakovali bolognské predpisy.
Základy ars dictaminis ako formy vyššej vzdelanosti
(„Súveká vzdelanosť sa prejavovala znalosťou písma.“) ponúkali v našom
kultúrnom prostredí v období utvárania mnohonárodného Uhorského štátu
kapitulské a neskôr mestské školy (Brtáňová 2013, 61). Erika Brtáňová
pripomína, že vzdelanci „tohto typu“ boli označovaní za litteratus/litterari a
ako príklad uvádza dvoch autorov súvekých kroník: magistra Jána zo Šarišských Sokoloviec, pisára v kráľovskej
kancelárii, ktorý koncipoval Kroniku o Ľudovítovi Veľkom, a Jána
z Turca, prvého laického vzdelanca medzi uhorskými historiografmi, ktorý
pôsobil vo funkcii verejného notára. V tejto súvislosti treba zdôrazniť,
že „[f]ormu vyššej vzdelanosti ars dictandi sprítomňovali notárske príručky“ (Brtáňová
2013, 61).
[1] Etymologická
povaha slova dictare nie je doteraz úplne spresnená. V latinčine ide
o frektventatív (označuje dej, ktorý
sa opakuje) slovesa dicere, t. j. povedať. Dictare preto znamená aj „hovoriť
niečo opakovane, aby sa to mohlo zaznamenať písomne“, resp. „podchvíľou čosi
povedať“, „nariadiť“. Cit. DECEL – Diccionario etimológico castellano en
línea. Dostupné na: https://etimologias.dechile.net/?dictamen
[2] “complessi sistemi di rappresentanza mediante ambasciatori, messi e altri
corrieri che tramettevano oralmente le idee dei loro mandanti ai rispettivi
destinatari”
[3] “numero di scrittori capaci di unʼoriginale
arte epistolare”
[4] “abbandonò la vuota
esercitazione retorica e iniziò un nuovo indirizzo, più rispondente alle esigenze
pratiche”
Bibliografia
Brtáňová, Erika. 2013. Úvod do kultúry stredoveku. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity.
Capitani, Ovidio. 1960. „Adalberto di Samaria (Alberto di Samaria, Adalberto Samaritano).“ Dizionario Biografico degli italiani. In Enciclopedia Treccani, s. p. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/adalberto-di-samaria_%28Dizionario-Biografico%29/ [cit. 28. 1. 2024].
Estébanez Calderón, Demetrio. 1996. Diccionario de términos literarios. Madrid: Alianza Editorial.
Garrido Gallardo, Miguel Ángel, ed. 2015. Diccionario español de términos literarios internacionales. Consejo Superior de Investigaciones Científicas. Dostupné na: http://www.proyectos.cchs.csic.es/detli/[cit. 20. 1. 2024].
Garufi, Carlo Alberto. 1929. „Alberico di Montecasino. Enciclopedia italiana.“ In Enciclopedia Treccani, s. p. Dostupné na: https://www.treccani.it/enciclopedia/alberico-di-montecassino_(Enciclopedia-Italiana)/ [cit. 21. 1. 2024].
Kraus, Jiří. 2011. Rétorika v evropské kultuře i ve světe. 2. preprac. vyd. Praha: Univerzita Karlova v Praze.
Martín Jiménez, Alfonso. 2020. Compendio de retórica. Valladolid. Dostupné na: https://alfonsomartinjimenez.blogs.uva.es/files/2022/04/Compendio-de-Retorica-2022.pdf[cit. 28. 12. 2023].
Spang, Kurt. 2015. „Ars dictaminis.“ In Diccionario español de términos literarios internacionales, ed. Miguel Ángel Garrido Gallardo. Consejo Superior de Investigaciones Científicas. Dostupné na: http://www.proyectos.cchs.csic.es/detli/sites/default/files/ArsDictaminis.pdf [cit. 20. 1. 2024].
Vicente Sánchez, Ana C. 2020. „Retórica escolar griega y las Epístolas de amor de Filóstrato.“ Rétor 10, 2: 214 – 236.