Zabúdanie
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
das Vergessen (D)
the forgetting (En)
Explikácia pojmu
Okrem
pamäti sa skúma aj zabúdanie ako ústredná kategória v korelácii so spomínaním.
Pamäť ako súčinnosť zložiek spomínania a zabúdania je predmetom výskumu v
najrôznejších oblastiach vied o človeku, avšak vo výskume pamäti má zložka
spomínania vyššie postavenie ako zabúdanie. Keďže každá pamäťová aktivita je
nevyhnutne selektívnym a reduktívnym procesom, zabúdanie je konštitutívnym
prvkom pamäti. Treba ale vidieť aj fakt, že funkčná hodnota pamäti závisí aj od
jej odkazu (nasmerovania človeka) na budúcnosť. V tomto zmysle aj
Bartlettova kniha Remembering z roku 1932 je o spomínaní a zabúdaní. To
znamená, že pamäť, teda spomínanie a zároveň zabúdanie, sú ukotvené vo
vzťahu k sociokultúrnym, ako aj situačným kontextom.
V súvislosti
s taxonómiou pamäti ani zabúdanie nie je homogénnym javom a rozlišuje
sa medzi procedurálnym, sémantickým a autobiografickým zabúdaním.
Procedurálne
zabúdanie sa podľa taxonómie zabúdania Michaela
Jungerta (Jungert, 2013, s. 162 – 174) týka čiastočného alebo úplného zabúdania
zručností, motorických schopností alebo návykov. Jungert tvrdí, že pojem
zabúdanie v tomto zmysle sa môže zdať nevhodný. V prípade zručností
navrhuje skôr hovoriť o „odnaučení“, zatiaľ čo v prípade základných zručností,
ako je hovorenie alebo chôdza, už máme do činenia so závažným patologickým problémom.
Tieto formy „zabúdania“ majú podľa neho úplne inú kvalitu a navrhuje analyzovať
a klasifikovať typ, závažnosť a trvalosť príslušného procedurálneho zabúdania.[1]
Sémantické
zabúdanie sa vzťahuje na zabúdanie faktov (napr.
mien alebo dátumov). Zabúdanie nepredstavuje nevyhnutne disfunkciu pamäti.
„Zabúdanie je v prvom rade konštitutívne pre schopnosť pamätať si, pretože ak
by sme si mali pamätať všetko, čo je v zásade vnímateľné, a teda zapamätateľné
v prúde udalostí a v súpise vecí, ktoré nás v každom okamihu obklopujú, nemali
by sme najmenšiu možnosť orientovať sa a rozhodovať o tom, čo bude ďalej.
Schopnosť zabúdať je preto vysoko funkčná adaptačná schopnosť.“ (Markowitsch – Welzer, 2006) Z psychologického hľadiska je
zabúdanie nevyhnutným a adaptívnym procesom v každodennom živote. Hoci k
sémantickému zabúdaniu dochádza vo väčšine prípadov neintencionálne, existujú
aj prípady zámerného, motivovaného zabúdania. (K fenoménu motivovaného alebo
zámerného zabúdania porovnaj Peters, 2012, s. 57 a n.)
Autobiografické
zabúdanie predstavuje zabúdanie autobiografických spomienok. Z hľadiska
konštituovania osobnej identity ide o najvýznamnejšiu formu zabúdania. V
prípade autobiografického zabúdania strácame informácie o svojej osobnej
minulosti. Samotné disponovanie informáciami o vlastnej biografii ale
neumožňuje pochopiť, ako osobné biografie emergujú. Autobiografické spomienky
sú totiž úzko nabité emóciami, hodnotiacimi postojmi, a preto ich
zabudnutie neznamená iba stratu informácií, ale môže zväčša má vážny dopad na zachovanie
si osobnej alebo biografickej identity človeka.[2]
Veľký význam zohráva aj fenomén nespoľahlivosti (variabilnosti,
formovateľnosti) autobiografickej pamäti. (por. heslo pamäť)
Bibliografia
BARTLETT, F. C.: Remembering: A study in experimental and social psychology. Cambridge: Cambridge University Press, 1932.
CZAKERT, Judith: Demenz und Literatur. Eine wissenssoziologische Diskursanalyse zur Darstellung von Demenz in Arno Geigers „Der alte König in seinem Exil“ und Tilman Jens‘ „Demenz: Abschied von meinem Vater“. In Winzer, Jeannine (ed.): Qualitative Methoden in der Sozialforschung. Berlin/Heidelberg: Springer, 2016, s. 231 – 240.
DACKWEILER, Meike. 2014. Die Alzheimer-Narration am Beispiel von Arno Geigers Der alte König in seinem Exil. In Herwig, Henriette (ed.): Merkwürdige Alte: Zu einer literarischen und bildlichen Kultur des Alter(n)s. Bielefeld: transcript Verlag, 2014, s. 251 – 276.
DEHLER, Christina: Vergessene Erinnerungen. Alzheimer-Demenz in Martin Suters „Small World“ und Arno Geigers „Der alte König in seinem Exil“. Bamberg: University of Bamberg Press, 2013.
DIECKMANN, Letizia: Vergessen erzählen: Demenzdarstellungen der deutschsprachigen Gegenwartsliteratur. Bielefeld: transcript Verlag, 2021.
GUNREBEN, Marie: Am Rand der Erzählbarkeit: Demenz als narratives Krisenphänomen. In Balint, Iuditha – Wortmann, Thomas (eds.): Krisen erzählen. Paderborn: Wilhelm Fink, 2021, s. 299 – 320.
JUNGERT, Michael: Personen und ihre Vergangenheit. Gedächtnis, Erinnerung. Berlin: De Gruyter, 2013.
MARKOWITSCH, Hans – WELZER, Harald: Das autobiographische Gedächtnis. Hirnorganische Grundlagen und biosoziale Entwicklung. Stuttgart: Klett-Cotta, 2006.
MIKULÁŠ, Roman: Die Sprache der Demenz. Zur Literarisierung des Erinnerns an das Vergessen. In: Mikulášová, Andrea – Mikuláš, Roman (eds.): Studien zur Interdiskursivität. Nümbrecht: Kirsch Verlag, 2022 (v tlači).
MIKULÁŠOVÁ, Andrea: Literatur als Hilfsmittel? Demenzdarstellungen im Bilderbuch. In: Mikulášová, Andrea – Mikuláš, Roman (eds.): Studien zur Interdiskursivität. Nümbrecht: Kirsch Verlag, 2022 (v tlači).
OBERMÜLLER, Klara: Das schleichende Vergessen. In Obermüller, Klara (ed.): Es schneit in meinem Kopf: Erzählungen über Alzheimer und Demenz. Gebundene Ausgabe. Fribourg, Schweiz: Nagel & Kimche, 2006, s. 5 – 13.
PETERS, Jan H.: Angstbewältigung und Erinnerung. Eine funktionale Sicht des Gedächtnisses. Springer VS, 2012.
SCHRÖDER, Berenike. 2017. Den Tod überschreiben. Demenz in der deutschsprachigen Literatur der Gegenwart. In Berbig, Roland –Faber, Richard – Christof Müller-Busch Christof (eds.): Krankheit, Sterben und Tod im Leben und Schreiben europäischer Schriftsteller. Band 2. Würzburg: K&N, 2017, s. 287 – 301.