Sociálna pamäť
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
soziales Gedächtnis (D)
social memory (En)
Explikácia pojmu
Koncept
sociálnej pamäti vychádza z otázky sociálneho formovania pamäťových
procesov. Zatiaľ čo psychológ Frederic Bartlett dokázal preukázať sociálny
charakter pamäti na reprodukcii krátkych príbehov, kunsthistorik Aby Warburg sa
pokúsil konceptualizovať sociálnu pamäť v tesnej korelácii s obrazovou
pamäťou európskej kultúry a jeho pojem sociálnej pamäti je zástupný pojmom
európskej kolektívnej pamäti. Fenomén, ktorý Warburg pozoroval a opísal ako
sociálnu pamäť, sa v literárnej vede vníma ako intertextualita, resp. ako
referencie na tradičné topoi, ale aj ako odkazy na jednotlivé texty alebo
žánre. Pre Warburga je sociálna pamäť hlboko previazaná s morálnymi otázkami.
Sociálna pamäť je niečo, čomu umelec môže podľahnúť, ale ktorú môže aj ovládať.
Warburg akcentuje zmeny a aktualizácie (reinterpretácie) sociálnej pamäti,
a tým aj podstatu štúdia súhry kontinuity a reinterpretácie kultúrnych
symbolov v umení, čo umožňuje vyvodiť závery o mentálnom rozmere kultúry. Pre
Mauricea Halbwachsa bol východiskom jeho úvah o sociálnom charaktere
pamäťových procesov sociologický empirizmus spojený s interpretáciou štatistík
o životnej úrovni sociálnych tried. Keď Halbwachs v knihe Kolektívna pamäť
porovnáva „prežívané“ a „písané“ dejiny, tak zdôrazňuje, „že história sa vo
všeobecnosti začína v bode, kde prestáva existovať tradícia - v momente, keď
sociálna pamäť zaniká a rozpadá sa.“ (Halbwachs 1991, s. 66). Historik Peter
Burke nazýva históriu "sociálnou pamäťou", ktorá podlieha rovnakým
vedomým a nevedomým mechanizmom selekcie ako akákoľvek iná nadindividuálna
pamäť.[1] Burke
v štúdii s názvom História ako sociálna pamäť (nem. 1991; orig.:
History as Social Memory, 1989) anticipuje mnohé ďalšie smery vo výskume pamäti
v kultúrnych štúdiách, jasne sa odmietavo vyslovuje k tradičnému názoru,
podľa ktorého pamäť odráža udalosti a história odráža pamäť a tvrdí: „S
historiografiou sa v najnovších štúdiách o jej dejinách narába iba málo odlišne
ako s pamäťou v Halbwachsovej perspektíve, a to ako s produktom sociálnych
skupín...“ (Burke, 1991, s. 290). Z hľadiska kultúrnych štúdií sa najmä Aleida
a Jan Assmann venujú kategórii „sociálnej pamäti“, ako ju konceptualizoval
Maurice Halbwachs. Túto kategóriu potom ďalej rozvinuli okrem iného o
klasifikácie „kultúrna“ a „komunikačná pamäť“. Jan Assmann zdôrazňuje, že každá
historiografia podlieha časovým a záujmovým závislostiam a striktne sa stavia
proti stotožňovaniu histórie a pamäti. (2007, s. 77) Aleida Assmannová vo
svojej knihe Erinnerungsräume z roku 1999 (Priestory spomínania)
diferencuje pamäť ako ars na jednej strane, ako vis na strane
druhej. Pojem pamäti ako ars znamená umenie alebo techniky. Pamäť ako ars
predstavuje zásobáreň poznania. Pamäť ako vis zdôrazňuje časový rozmer a
jeho transformačný účinok na obsah pamäti (diferenciácia zásobná pamäť
a funkčná pamäť). Pamäť sa preto slovami Aleidy Assmannovej skúma ako ars
(ako umelá zásobná pamäť), zatiaľ čo sociálna pamäť sa chápe ako vis
(historická, časovo orientovaná, funkčná pamäť). Assmannová vysvetľuje rozdiel
medzi sociálnou a kolektívnou pamäťou na inom mieste nasledovne:
„Najdôležitejším rozdielom medzi sociálnou a kolektívnou pamäťou je, že spomienky
v sociálnej pamäti sú krátkodobé a po určitom čase sa rozplynú. Na rozdiel od
sociálnej pamäti, ktorá je nevyhnutne pominuteľná, kolektívna pamäť je stabilná
a určená na dlhšie obdobie. Tento rozdiel medzi dočasnou a detemporálnou
pamäťou súvisí s pamäťovým médiom. Najdôležitejším médiom sociálnej pamäti je
rozhovor. Táto pamäť žije ďalej a v komunikačnej výmene. Pokiaľ si skupina so
spoločným základom skúseností vymieňa tieto skúsenosti znova a znova zo svojich
rôznych perspektív, existuje sociálna pamäť. Ľudia do takýchto skupín vrastajú
a vymierajú z nich. So smrťou živých nositeľov sa sociálna pamäť vždy
rozplynie.“ (Assmann, 2)[2] Harald
Welzer sociálnu pamäť konceptualizuje ako priestor formovania minulosti. Pre
neho je sociálna pamäť neintencionálna stránka kultúrnej a komunikačnej pamäti,
ktorá sa konštituuje v „nezámerných praktikách vytvárania a sprítomňovania
minulosti“ (Welzer, 2001, s. 18) [3].
[1] Burker 1991.
[2] Assmann, Aleida (bez roku): Soziales und kollektives Gedächtnis. URL: http://cms.uni-konstanz.de
[3] Welzer, 2001.
Bibliografia
ASSMANN, Aleida – ASSMANN, Jan: Das Gestern im Heute. Medien und soziales Gedächtnis. In Merten, Klaus – Schmidt, Siegfried J. – Weischenberg, Siegfried (eds.): Die Wirklichkeit der Medien. Eine Einführung in die Kommunikationswissenschaft. Opladen: Westdeutscher Verlag, 1994, s. 114 – 140.
ASSMANN, Aleida – FRIESE, Heidrun (eds.): Identitäten. Erinnerung, Geschichte, Identität. Frankfurt a. M.: Suhrkamp 1998.
ASSMANN, Jan – HÖLSCHER, Tonio. (eds.): Kultur und Gedächtnis. Frankfurt a. M.: Suhrkamp, 1988.
ASSMANN, Jan: Das kulturelle Gedächtnis. In Erwägen, Wissen, Ethik, 2002, 13,2, 239–247.
ASSMANN, Jan: Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. München: Beck, 1992.
ASSMANN, Jan: Das kulturelle Gedächtnis. Schrift, Erinnerung und politische Identität in frühen Hochkulturen. München: Beck, 2007. 1. vydanie 1992.
ASSMANN, Jan: Kollektives Gedächtnis und kulturelle Identität. In Assmann, Jan – Hölscher, Tonio (eds.): Kultur und Gedächtnis. Frankfurt a. M.: Suhrkamp, 1988, s. 9 – 19.
BURKE, Peter: Geschichte als soziales Gedächtnis. In Assmann, Aleida – Harth, Dietrich (eds.): Mnemosyne. Formen und Funktionen der kulturellen Erinnerung. Frankfurt a. M.: Fischer, 1991, s. 289 –304. (Orig.: History as Social Memory. In Butler, Thomas (ed.): Memory. History, Culture and the Mind. New York: Blackwell 1989, s. 97 – 113.)
Erll, Astrid: Kollektives Gedächtnis und Erinnerungskulturen. Eine Einführung. 3. aktualizované a rozšírené vydanie. Stuttgart: J. B. Metzler, 2017.
WELZER, Harald (ed.): Das soziale Gedächtnis. Geschichte, Erinnerung, Tradierung. Hamburg: Hamburger Edition, 2001.