Kolektívna pamäť

Pojem kolektívna pamäť sa používa na označenie sociokultúrneho a komunikačného rozmeru epizodickej, resp. autobiografickej pamäti (por. heslo epizodická pamäť, autobiografická pamäť). Kolektívna pamäť sa vzťahuje na reprezentáciu historického a kultúrneho poznania v sémantickej pamäti jednotlivca. V rámci takejto nadindividuálnej pamäti môžeme ďalej rozlišovať tri formy reprezentácie kolektívnej pamäti v individuálnej pamäti: kolektívno-epizodickú, kolektívno-sémantickú a kolektívno-procedurálnu pamäť.

Štúdium foriem kolektívnej pamäti sa zameriava na sociálny charakter (individuálnych) pamäťových procesov a vychádza z predpokladu, že existujú spomienky, ktoré majú indivíduá spoločné, ba dokonca, že zapamätať si možno len to, čo možno skupinovo zdieľať.

Otázka sociálneho formovania pamäťových procesov sa objavuje vo viacerých vedných odboroch. Samotný pojem zaviedol francúzsky sociológ a zakladateľ výskumu pamäti v oblasti sociálnych a kultúrnych štúdií Maurice Halbwachs, ktorý v 20. až 40. rokoch 20. storočia vyvinul v rámci sociologického empirizmu komplexnú teóriu kolektívnej pamäti, pričom teoreticky nadväzoval na Émila Durkheima. Maurice Halbwachs vychádza z dôkladného skúmania štatistík o životnej situácii robotníckej triedy. Zaoberá sa pritom sociálno-psychologickými otázkami týkajúcimi sa úlohy rôznych skupín a spoločenstiev v individuálnej pamäti. V psychológii dokázal Frederic Bartlett v rámci svojich experimentov preukázať kultúrny charakter pamäti na sériovej reprodukcii krátkych príbehov. V historiografii to bol  Aby Warburg, ktorý sa pokúsil konceptualizovať sociálnu pamäť v kontexte európskej kultúry a jej tzv. obrazovej pamäti.

Maurice Halbwachs

Podľa Halbwachsa sú individuálne spomienky rekonštrukciami založenými na sociálnych referenčných rámcoch, ktoré si jednotlivci osvojujú ako výpožičky zo svojho sociálneho prostredia a pomocou ktorých si vytvára obraz vlastnej minulosti. Rámce pamäti sa prenášajú prostredníctvom interakcie v rámci sociálnych subsystémov, čím sa konštituuje identita jednotlivca a jeho individuálnu pamäť označuje ako perspektívu na pamäť istej skupiny. Cez tieto perspektívy možno odkryť aspekty myslenia indivídua, teda cez jeho vzťah k danej skupine. Dôležitým bodom jeho teórie je, že predpokladá závislosť pamäti väčšmi od aktuálneho prežívania ako od minulosti.

Aby Warburg

Nemecký kunsthistorik Aby Warburg  predložil svoj model kolektívnej pamäti približne v rovnakom čase ako Halbwachs. Teoretické pozadie tohto modelu predstavujú dejiny umenia a kultúry. Podľa Warburgovej teórie kultúra pozostáva z pamäti symbolov. Warburg vo svojej koncepcii kolektívnej obrazovej pamäti (kollektives Bildgedächtnis) túto nazýva sociálna pamäť (por. heslo sociálna pamäť). Ústredným médiom v tejto pamäti nie je jazyk, ale umelecké dielo. Umelecké diela majú podľa Warburga tú vlastnosť, že môžu obsiahnuť širší priestor kultúry. Do popredia sa pritom dostáva materiálna stránka kultúry.

Jan Assmann

V nadväznosti na Halbwachsovu teóriu sa výraznejšie zdôraznila pamäťová funkcia kultúry ako súboru symbolov spoločnosti, ktoré formujú interakcie medzi jednotlivcom a skupinou. Nemecký egyptológ Jan Assmann predpokladá, že existujú dva pamäťové rámce kolektívnej pamäti: pamäť založená na každodenných formách spomínania a tradovania, ktoré označuje ako komunikatívna pamäť (pozri heslo komunikatívna pamäť). Kolektív vstupuje do individuálneho vedomia prostredníctvom komunikácie. Od komunikačnej pamäti Assmann odlišuje kultúrnu pamäť ako oblasť kultúrnej (organizovanej) komunikácie (pozri heslo kultúrna pamäť, por. Assmann, 2007)[1]. Ide tu o pamäťovú funkciu kultúry. Assmannova teória je teda postavená na diferenciácii kolektívnej pamäti na dve perspektívy, teda na perspektívu komunikačnej pamäti, ktorá zdôrazňuje to, čo je kolektívne v jednotlivcovi, a perspektívu, ktorá sa zameriava na skupinové spomienky na úrovni kultúry.

Aleida Assmann

Aleida Assmann rozdeľuje kultúrnu pamäť na zásobnú a funkčnú pamäť (Speicher- und Funktionsgedächtnis). Prostredníctvom tohto členenia možno opísať dynamiku spomínania a zabúdania v kultúrnej pamäti. Zásobná pamäť slúži ako zásobník latentných spomienok. Informácie v tejto pamäti sú aktuálne neuvedomené, ale môžu byť aktualizované a reinterpretované v inom čase za nových podmienok. Zásobná pamäť  slúži ako historický archív. Funkčná pamäť je naproti tomu vedomá pamäť. Je aktívna, súvisí s prítomnosťou. Assamnn preto píše: "Zásobná pamäť je kultúrny archív, v ktorom sa uchováva určitá časť materiálnych pozostatkov minulých epoch po tom, ako stratili svoje živé odkazy a súvislosti. [...]. Štruktúra kultúrnej pamäti spočíva v napätí medzi funkčnou a zásobnou pamäťou, medzi pamätaným a zabudnutým, vedomým a nevedomým, zjavným a latentným" (Assmann, 2018, 57)^[2].

Astrid Erll

Nemecká literárna vedkyňa Astrid Erll sa pokúsila zjednotiť obe perspektívy vzhľadom na ich vzájomnú podmienenosť. Toto zjednotenie ponúka široké chápanie vzájomného pôsobenie prítomnosti a minulosti v sociokultúrnych kontextoch.

Erll sa intenzívne zaoberala Assmannovou teóriou kultúrnej pamäti a diferencuje dve možné formy odkazovania na minulosť na základe „aspektu mentálneho rozmeru kultúry“ a uvádza: „Komunikačnú a kultúrnu pamäť nemožno v konečnom dôsledku od seba odlíšiť na základe materiálnych alebo sociálnych javov kultúry (časy zapamätaných udalostí, nositelia, médiá, formy), ale sú založené na jednom aspekte mentálneho rozmeru kultúry: na (vedomom alebo nevedomom) rozhodnutí, v akom režime sa pamätáme - v režime "zakladajúcej" alebo "biografickej pamäti" [...]. To znamená, že v danom historickom kontexte môže byť tá istá udalosť predmetom kultúrnej a súčasne aj komunikačnej pamäti.“ (Erll 2017, 111, zvýraznenie v origináli)