Dispozitív

Pojem má pôvod v antickom ‚techne rhetorike‘, kde ako ‚dispositio‘ je jedným z piatich štádií spracovania rečníckeho prejavu (inventio, dispositio, elocutio, memoria, actio) a znamená usporiadanie jeho prvkov (por. Sieber 1994). Vo francúzštine znamená pojem ‚dispositif‘ opatrenie, zoradenie, usporiadanie, zariadenie, prostriedok.

Pojem dispozitív sa v literárnej vede používa v zmysle jeho teoretického ustanovenia podľa Michela Foucaulta, ktorý ho opisuje ako zosietenie diskurzov, inštitúcií, ideológií atď., ako vzájomné prepojenie, súhru či vzájomný vzťah diskurzných entít, textov a obrazov s inštitucionálnymi rámcami. Dispozitív definuje, čo je mysliteľné, vysloviteľné a viditeľné v konkrétnom čase a v konkrétnej spoločnosti. Dispozitív formuje usporiadanie diskurzov.

Pojem dispozitív bol aj pod vplyvom Foucaulta recipovaný najprv v mediálnych štúdiách a neskôr si našiel cestu do kánonu teórie a metód humanitných vied vo všeobecnosti.

 

Michel Foucault v súvislosti s analýzou diskurzov postuloval tézu, že sociálna komunikácia je organizovaná v inštitucionalizovaných rámcoch, ktoré slúžia nielen na produkciu toho, čo možno v spoločnosti myslieť a o čom možno hovoriť, ale aj na symbolické perpetuovanie mocenských vzťahov v spoločnosti. Pojem ‚dispozitív‘ vo Foucaultovom zmysle preto znamená stratégie mocenských pomerov, ktoré podporujú isté typy poznania (por. Foucault 1978, 123).

Termín dispozitív sa vo Foucaultovom diele prvýkrát objavil v 70. rokoch 20. storočia a pôvodne sa vzťahoval na prejavy moci, na stratégie, formy a nástroje podriaďovania. Odkedy sa Foucault venoval analýzam moci, trval na tom, že je dôležité zaoberať sa nie právnou stránkou suverenity, nie štátnym aparátom, ideológiami, ktoré ho sprevádzajú, ale mechanizmami nadvlády/dominancie/hegemónie. V prípade takéhoto hegemonického diskurzu poskytuje dispozitív náhľad do syntagmatického „poriadku vecí“, informuje o rozmiestnení vecí podľa istej stratégie či logiky.

Foucault chápe dispozitív ako sieť prvkov heterogénnej povahy. Sú to diskurzy aj praktiky, inštitúcie, aj meniace sa taktiky. Týmito prvkami môžu byť napríklad diskurzy, inštitúcie, ideológie, vedecké paradigmy, zákony a pod.[1]

Cieľom analýz dispozitívov je odhalenie povahy týchto prvkov a ich vzájomných prepojení. Pozície a strategické funkcie týchto prvkov sú v rámci dispozitívu v neustálej dynamike. V rámci dispozitívu je teda principiálne možné reorganizovať jeho prvky. Vhodným príkladom na lepšie pochopenie fungovania dispozitívu je zriadenie väzení. Spoločnosť reaguje na problém kriminality uväznením zločincov. Koncentrácia zločincov vo väzniciach ale mala nechcený negatívny efekt. Práve vďaka väzniciam sa vytvorilo špecifické kriminálne prostredie. Tento fakt však neviedol k prehodnoteniu samotnej inštitúcie väzenia, ale skôr k strategickej reorganizácii systému (Foucault 1977).

Dispozitív je teda iba relatívne stabilný, diferencovaný súhrn vzťahov moci a poznania, ktoré sú zoskupené okolo istého východiskového bodu. Okrem trestania a väzenia Foucault uvádza príklady ako ‚sexualita‘, ‚škola‘, ‚rodina‘ a pod. Možno ho chápať ako kombináciu diskurzívnych a nediskurzívnych praktík, ako aj ich príslušných ‚objektivizácií‘, ktoré treba analyzovať v ich vzájomnom vzťahu. Pojmom dispozitív možno vcelku pomenovať inštitucionalizované, jazykové a materiálne objektivizácie diskurzov. Prvky dispozívov sa môžu kombinovať a navzájom sa podporovať do tej miery, že vzniká dojem účelnej a strategickej zacielenosti bez toho, aby bolo možné identifikovať pôvodcu danej stratégie.

Dispozitívy úzko súvisia s každodennými diskurznými praktikami, v ktorých sa organizujú a hodnotia objekty diskurzu, ktoré ovplyvňujú aj kognitívne, morálne, emocionálne a afektívne podmienky identity jednotlivých komunikujúcich subjektov.

Foucault tento pojem začal používať v širšom a presnejšom význame, na základe čoho sa stal predmetom teoretického ukotvenia. To sa udialo až po vydaní knihy La volonté de savoir (1976, Dějiny sexuality I. - Vůle k vědění,1999), v ktorej je ústredným konceptom ‚dispositif de sexualité‘. Dispozitív sa neskôr stáva širším pojmom zahŕňajúcim aj rozmer kultúry recepcie. Ide o  „rozhodne heterogénny celok, ktorý zahŕňa diskurzy, inštitúcie, architektonické úpravy, regulačné rozhodnutia, zákony, administratívne opatrenia, vedecké výroky, filozofické, morálne, filantropické propozície, skrátka vyslovené aj nevyslovené [...]. Samotný systém je sieť, ktorú možno vytvoriť medzi týmito prvkami“.[2]

Problémom pre Foucaulta je teda spochybnenie povahy rôznych zariadení, s ktorými sa stretáva, ako aj ich strategickú funkciu.

Nemecký literárny vedec a priekopník teórie interdiskurzov Jürgen Link upozorňuje na fakt, že pojem ‚dispositif‘ je jedným z tých, ktoré sa vo francúzštine, ale aj v nemčine, používa tak v každodennom živote, ako aj v špeciálnych diskurzoch. Podľa francúzskeho slovníka Le Petit Robert (Robert 1984, 553), ktorý cituje Link, pojem dispositif znamená v bežnom alebo technickom použití spôsob, ako sú usporiadané súčasti nejakého prístroja (disposés), ako aj samotný mechanizmus a ,napokon, vo vojenskom význame súbor prostriedkov použitých na vojenské účely, ktoré sú usporiadané (disposés) podľa istého plánu (por. Link 2000, 278).

V recepcii Foucaultovho diela pojem dispozitív často slúži na označenie demarkačnej línie, ktorá rozdeľuje jeho texty a diela na dve obdobia. Dôležitý je zlom vo vývoji Foucaultovej teórie po roku 1968, často vnímaný ako prechod od archeológie ku genealógii, kde sa symptomaticky objavila kategória ‚dispozitív‘. Genealógia a dispozitív teda nahradili archeológiu a diskurz ako kľúčové pojmy.

Najpodrobnejšiu definíciu možno nájsť vo Foucaultovom rozhovore s Jacquesom-Alainom Millerom a ďalšími členmi psychoanalytického tímu na Univerzite Paris-VIII (1977), ktorý je zhrnutím analyticko-deskriptívneho použitia tohto pojmu v knihe Surveiller et punir : Naissance de la prison (1975; Dozerať a trestať. Zrod väzenia. 2000, 2004, 391 – 396). Tento rozhovor bol publikovaný pod názvom „Le jeu de Michel Foucault“ v roku 1977:

To, čo sa pod týmto pojmom snažím definovať, je predovšetkým rozhodne heterogénne zoskupenie, ktoré zahŕňa diskurzy, inštitúcie, architektonické objekty, regulačné rozhodnutia, zákony, administratívne opatrenia, vedecké výroky, filozofické, morálne a filantropické doktríny – skrátka to, čo sa hovorí a čo sa nehovorí – to sú prvky dispozitívu. Samotný dispozitív je sieť, ktorú možno vytvoriť medzi týmito prvkami.

Po druhé, to, čo by som chcel v dispozitíve identifikovať, je práve povaha prepojenia, ktoré môže existovať medzi týmito heterogénnymi prvkami. Daný diskurz sa teda môže niekedy javiť ako program inštitúcie alebo, naopak, ako prostriedok, ktorý umožňuje ospravedlňovať a maskovať prax, ktorá zostáva nemá alebo môže fungovať ako sekundárna reinterpretácia tejto praxe a sprístupniť jej nové pole racionality. Stručne povedané, medzi týmito prvkami, či už diskurzívnymi alebo nie, prebieha akoby hra, dochádza k zmenám pozícií, k modifikáciám funkcií, ktoré môžu byť veľmi rozdielne.

Po tretie, pod pojmom dispozitív mám na mysli druh – povedzme –  formácie, ktorých hlavnou funkciou v danom historickom okamihu je reagovať na istý urgentný stav. Dispozitív má teda dominantnú strategickú funkciu. Mohlo ísť napríklad o absorbovanie neurčitej masy ľudí, ktorá bola pre spoločnosť s v podstate merkantilistickou ekonomikou ťažkopádna: existoval tu strategický imperatív, ktorý pôsobil ako matrica dispozitívu, ktorý sa postupne stal dispozitívom kontroly a podrobenia, šialenstva, duševných chorôb a neuróz.“ [3]

 

Treba poukázať na základné smerovanie v uvažovaní vyplývajúce z uvedenej pasáže z rozhovoru Le jeu de Michel Foucault, pretože sú celkovo rozhodujúce pre pochopenie jeho konceptu ‚dispositif‘. Hlavne možno formulovať charakteristiky dispozitívu. Ide teda o:

- súbor cielenej súčinnosti heterogénnych prvkov,

- dynamiku tohto vzťahového súboru,

- strategickú funkciu s predpokladaným efektom v podmienkach urgentnosti.

V roku 1973 sa Jean-François Lyotard pokúsil koncept dispozitívu rozpracovať pre komplexnejšiu teoretickú diskusiu (Des dispositifs pulsionnels /Pulzačné dispozitívy/, 1973). Vo viacerých textoch konceptualizoval rôzne druhy dispozitívov, napríklad ‚dispozitív maliarstva‘ či ‚dispozitív psychoanalytickej túžby‘ (Lyotard 1978, 66, 85), pričom sa orientuje na teóriu Gillesa Deleuza a Felixa Guattariho (1977). Dispozitív, podobne ako sieť alebo rizóma, je podľa Lyotarda „stroj, ktorý zachytáva libidinálnu energiu, usmerňuje ju a umožňuje jej prúdenie“ (Lyotard 1978, 60).

V krátkom texte s názvom Qu'est-ce qu'un dispositif?  (Čo je to dispositiv?) z roku 1988 Gilles Deleuze preberá metaforu stroja a v súvislosti s Foucaultom hovorí o dispozitíve ako o Rousselovom stroji, zdôrazňuje ale najmä atribút usporiadania/zoradenia (Deleuze 1991, 161).

O takmer dvadsať rokov neskôr si taliansky filozof Giorgio Agamben (2008) kladie rovnakú otázku: Čo je to dispositív? Agambenov úvod do témy je realizovaný prostredníctvom známych úryvkov z interview s Foucaultom Le jeu de Michel Foucault z roku 1977. V skrátenej podobe sú citované prvé dva Foucaultove výroky. Koncepty ‚urgentnosť‘ a ‚formácia‘ sú však vynechané. Agamben cituje ale inú pasáž z rozhovoru, v ktorej Foucault opäť zdôrazňuje súvislosť medzi dispozitívom a jeho intervenciou do mocenských vzťahov na jednej strane a hranicami poznania na strane druhej. Na tomto mieste Foucault hovorí: „O tom je celý dispozitív: o stratégiách mocenských vzťahov, ktoré podporujú určité typy poznania a sú nimi podporované.“[4] (por. Crosato 2017)