Diskurzívne praktiky

Vo výskume diskurzu existuje konsenz v tom, že diskurzy sú tiež istým druhom praxe. Diskurzívne praktiky Foucault vo svojej knihe L’archéologie du savoir (1969, Archeologie vědení, 2002.) označuje ako „súbor anonymných, historických pravidiel, vždy určených v čase a priestore, ktoré v danom čase a pre danú sociálnu, ekonomickú, geografickú alebo jazykovú oblasť vymedzili podmienky na vykonávanie enunciatívnej funkcie.“ (Foucault 1969, 153 – 154)[1] Táto definícia je úzko spätá s definíciou diskurzu, ktorý Foucault vysvetľoval nasledovne: „diskurzy už nie sú považované za súbory znakov (označujúce prvky odkazujúce na obsah alebo reprezentácie), ale za praktiky, ktoré systematicky formujú objekty, o ktorých hovoria. Samozrejme, diskurzy sa skladajú zo znakov, ale to, čo robia, je viac než len používanie týchto znakov na označovanie vecí. Práve toto viac ich robí neredukovateľnými na jazyk a reč.“ (Foucault 1969, 66 – 67)[2] Diskurzy sú teda praktiky, ktoré systematicky organizujú a regulujú výpovede. Foucaultova teória diskurzov stiera rozdiel medzi diskurzom a praxou, ‚diskurz‘ nechápe ani ako súbor textov, ani ako symbolický poriadok poznania, ale ako sociálnu prax. Definovaním diskurzov ako praktík, ktoré systematicky formujú predmety, o ktorých hovoria, sa Foucaultovi podarilo prepojiť obsah (vedomosti) a praktiky (spôsoby konania). Diskurzné praktiky teda predstavujú príslušné pravidlá, ktorými možno opísať výpovede, ktoré boli skutočne sformulované. To znamená, že pred každým prehovorom, pred každou praktikou diskurzívneho či nediskurzívneho druhu existuje diskurzívny poriadok, ktorý konštituuje organizačný priestor poznania. Tento poriadok sa javí ako emergentný výsledok heterogénnych a dynamických diskurzívnych praktík. Diskurz teda nie je amorfným súborom alebo rezervoárom diskurzívnych praktík, ale konglomerátom opakovaní rôzneho druhu. Diskurzy ako diskurzívne praktiky možno chápať aj ako mocenské praktiky v súbore iných mocenských praktík a vzťahov.

Diskurzívne praktiky sa často spájajú s rutinnými momentmi konania, zatiaľ čo pojem diskurzu konotujeme s jazykom, textami alebo symbolickými poriadkami.

Foucaultov prínos k výskumu diskurzov spočíval okrem iného v definovaní diskurzov ako praktík. Diskurzívne praktiky označujú v zmysle Foucaulta pravidlá a podmienky, ktoré umožňujú určité konanie či určitý druh prehovoru. Od diskurzívnych praktík odlišuje nediskurzívne praktiky a vraví, že všetko, čo je nediskurzívne a zároveň sociálne, je inštitúciou .[3] Zároveň však Foucault upozorňuje, že v sociálnej realite diskurzívne a nediskurzívne prvky pôsobia spravidla spoločne a že jasné oddelenie diskurzívnych a nediskurzívnych praktík (inštitúcií) nie je možné a vychádza z prepojení medzi nediskurzívnymi praktikami, a vysloviteľným, t. j. praktikami diskurzívnej povahy.[4] Foucault takisto tvrdí, že vzájomná závislosť znakových systémov (súborov znakov) s diskurzívnymi a nediskurzívnymi praktikami je nadmieru determinovaná. Pojem „nediskurzívne praktiky“ sa teda týka takých praktík, ktoré nie sú znakového charakteru a predstavujú nediskurzívne domény (inštitúcie, politické udalosti, ekonomické postupy a procesy).“ (Foucault 1969, 212)[5]

V diskurzívnych praktikách sú ukotvené procesy tvorby subjektívnych významov, majú teda významotvornú a poriadkotvornú funkciu. Foucault predpokladá decentrovaný subjekt, ktorého poznanie je ukotvené v diskurzívnych praktikách a ktorý je schopný tieto diskurzívne praktiky rozhodujúcim spôsobom iniciovať, avšak bez toho, aby si uvedomoval konštitučné potenciály týchto impulzov.

---

V nadväznosti na Foucaulta nemecký diskurzný teoretik a analytik Reiner Keller definuje diskurzy ako „sériové praktiky používania znakov v sociálnych arénach štruktúrovaných pravidlami, ktoré tvoria menšie alebo komplexnejšie symbolické univerzá.“ (Keller 2019, 44) Diskurzy sa podľa neho realizujú v praktikách sociálnych aktérov a prostredníctvom nich. V Kellerovej interpretácii zahŕňajú diskurzívne formácie vymedziteľný kontext diskurzov, aktérov, praktík a dispozitívov, pričom praktiky chápe ako jazykové, čiže diskurzívne (jazykové) alebo nediskurzívne (nejazykové) vzorce konania, ktoré v určitých prípadoch možno priradiť k istému diskurzu, ale môžu sa vyvíjať aj viac či menej nezávisle v rôznych oblastiach praxe (por. Keller 2005, 230).

Keller definuje praktiky v nasledovnej sekvencii mimoriadne výstižne: „Pojem praktiky sa vzťahuje na konvencionalizované vzory alebo spôsoby vykonávania činností, ktoré sú k dispozícii v kolektívnych rezervoároch znalostí. Ide o viac-menej explicitne známe a reflektované scenáre vykonávania činností, ktoré sa osvojujú napríklad v procesoch socializácie a stávajú sa fyzicky habitualizovanými rutinami. [...] To sa vzťahuje aj na diskurzívne praktiky, ktoré sa pripájajú k základným praktikám prehovoru a písania ako sedimentované formy používania pojmov, kontextových konštrukcií, spôsobov argumentácie, noriem posudzovania atď.“ (Keller 2019, 48 – 49)[6]