Výrazová sústava
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Výrazová sústava (Sk)
Explikácia pojmu
VÝRAZOVÁ
SÚSTAVA / VÝRAZOVÁ KONCEPCIA ŠTÝLU
Výrazové kvality sú
recepčne zakúšané akosti textu. Označuje ich každý kvalifikátor, ktorým
odpovedáme na otázku „Aké to je?“, resp. „Ako to na mňa pôsobí?“ (napr.
„povýšenecké/povýšenecky“, „podlízavé/podlízavo“, „nudné/nudne“,
„pútavé/pútavo“ atď.)[1]
. Za výrazové kategórie[2]
potom možno pokladať tie kvalifikátory, ktoré sa v rámci vedeckého diskurzu vymedzili
konceptuálne (napr. klasické estetické kategórie komického, tragického,
vznešeného etc., ako aj termíny, definované v pojmových výpovediach,
venovaných práve výkladu výrazových kvalít či výrazovej koncepcii štýlu.).
Výrazová koncepcia chápe štýl[3] na syntagmatickej úrovni (parole) ako
konfiguráciu výrazových kvalít textu.
Na úrovni paradigmy (langue) predstavuje štýl systém výrazových kategórií, t. j.
výrazovú sústavu.
Výrazovú sústavu
vytvoril v 50. rokoch 20. storočia slovenský literárny vedec
a jazykovedec František Miko. Pri tvorbe jej modelu voľne nadväzoval na model (troch) jazykových
funkcií od K. Bühlera z práce Sprachtheorie,
1934, s ktorým súvisí aj Jakobsonov hexadický model (Jakobson 1991, 1995; (bližšie
k vzťahu Mikovej koncepcie k dobovým modelom jazyka, resp.
komunikácie pozri: Plesník 2008,s. 29, 30)
Mikov model sa od
väčšiny typologicky porovnateľných konceptov odlišoval svojou motiváciou. U Mika
išlo o reakciu na tie polohy (post)pozitivistikcých výkladov jazyka, štýlu
či textu, ktoré (podľa Mika)
ignorovali, popierali, alebo
deformovali jeho fenomenologicky (skúsenostne, recepčne) východiskovú podobu, ako je ona daná samému bádateľovi v „predvedeckej“ pozícii recipienta.
Mikovi nešlo len
o rehabilitáciu akostnej podoby
textu, ktorá sa vstupne (čo neznačí, že
sociálne, kultúrno-historicky nepodmienene a neodvodene) predstavuje v čitateľovom, a teda
aj bádateľovom vedomí, ale
o usporiadanie týchto akostí do určitého systému[4]
. Intencionálna systémovosť a systematickosť Mikovho koncipovania výrazovej sústavy spočívala
primárne v dvoch princípoch:
-
binárna
polarizácia: základné výrazové kategórie sú vo výrazovej sústave usporiadané ako opozície, čiže na báze saussuerovsky kvalitotvornej diferencie (napr. subjektívnosť výrazu ako
priemet vypovedajúceho subjektu do výpovede sa u Mika vymedzuje ako
náprotivok sociatívnosti výrazu, kde ide, naopak, o potlačenie autorského „ja“
a zohľadnenie komunikačného
partnera);
-
hierarchizácia:
výrazové kvality, zahrnuté do výrazovej sústavy prešli axiologickou selekciou
a po nej boli usporiadané na základe funkčnej význačnosti (vrátane predpokladanej fylogenetickej, resp.
ontogenetickej pozície) descendentným
spôsobom (príklad: formalizácia výrazu je podriadená pojmovosti výrazu ako
historicky neskorší, z pojmovosti
špecifikujúco odvodený a relatívne
krajný spôsob vedeckého vyjadrovania); výrazové
kategórie sú hierarchizované aj
v rámci binárnych opozícií,
a to v tom zmysle, že Miko nechápe
opozície (relativisticky, pluralisticky) ako rovnomocné, ale zásadne ako inklúziu dvoch kvalít,
z ktorých jedna je vo vzťahu k druhej vždy zakladajúca
a rámcujúca (napr. v opozícii operatívnosť – ikonickosť[5]
je zakladajúcou a rámcujúcou, čiže svoj protiklad inkludujúcou kategóriou operatívnosť: text je totiž
súčasťou komunikácie, a teda pôsobenia na príjemcu aj vtedy, keď vzťah medzi autorom a príjemcom výslovne
nereguluje, ale sa zameriava na sprostredkovanie obrazu referenčnej reality,
napr. fikčného sveta)
Elementárnym
systémotvorným východiskom výrazovej sústavy je klasický komunikačný model,
ktorý zachytáva triviálny fakt, že v slovesnej komunikácii niekto (autor) niekomu (príjemca)
o niečom (referenčná realita) hovorí, alebo píše (text):
referenčná realita
¦
autor ------------- text ----------------príjemca
Dvom základným osiam
klasického komunikačného modelu (horizontálnemu vzťahu autor – text – príjemca a vertikálnemu vzťahu text -
referenčná realita) zodpovedajú podľa Mika dve osnovné výrazové kategórie:
operatívnosť výrazu a ikonickosť výrazu. Operatívnosť výrazu zastrešuje
všetky výrazové kategórie, ktoré sa bezprostredne týkajú (komunikačného) vzťahu
medzi autorom a príjemcom (príklad: úctivosť vyjadrovania je prejavom
vzťahu autora výpovede k príjemcovi),
alebo sú prvoplánovo zamerané na reguláciu tohto vzťahu (príklad: komando,
ktorým autor príjemcovi dačo prikazuje). Ikonickosť výrazu zastrešuje všetky
výrazové kategórie, ktoré bezprostredne súvisia so vzťahom textu k referenčnej
realite, čiže s tým, ako je ona
v texte stvárnená, poňatá či podaná (príklad: komickosť
je módom vypovedania o /referenčnej/ realite,
ktorý vytvára istý protiklad k tragickému či patetickému spôsobu jej
stvárnenia, poňatia a podania).
Operatívnosť
a ikonickosť výrazu sa v rámci výrazovej sústavy binárne štiepia na
podkategórie, ktoré zastrešujú ďalšie
podsystémy výrazových kategórií.
Operatívnosť výrazu je takto rozčlenená na subjektívnosť výrazu (priemet
subjektu výpovede to textu) a sociatívnosť výrazu (ohľad na príjemcu, jeho
priemet do textu). Ikonickosť výrazu sa rozdvojuje na zážitkovosť (schopnosť textu vyvolať u príjemcu
/estetický/ zážitok, sprostredkovať mu svoj význam/zmysel/hodnotu
prostredníctvom prežívania) a pojmovosť
výrazu (racionálne, abstraktne zovšeobecňujúce vyjadrovanie, založené na
vedeckých kategóriách či termínoch, zacielené na diskurzívne-racionálny modus
recepcie). Operatívnosť, ako aj ikonickosť výrazu sú v Mikovom modeli
okrem toho rozvinuté osobitnými blokmi ambivalentných (vo vzťahu
k členeniu na subjektívnosť a sociatívnosť, resp. zážitkovosť
a pojmovosť irelevantných) výrazových kategórií (medzi ne, patrí,
napríklad v prípade operatívnosti hodnotenie a v rámci
ikonickosti detailnosť výrazu)[6].
Kombinatorika týchto
základných kategórií určuje podľa Mika základné štýly: operatívnosť +
subjektívnosť + zážitkovosť = hovorový štýl, operatívnosť + sociatívnosť +
pojmovosť = rokovací štýl, ikonickosť + pojmovosť = vedecký štýl, ikonickosť +
zážitkovosť = umelecký štýl.
Výrazová koncepcia
štýlu dobovo osvedčila svoju
produktívnosť v troch základných
oblastiach:
a)
V rámci teórie literatúry a literárnoteoretickej interpretácie
umeleckého textu predstavovala koncepčno-metodologický, ak už nie priamo
epistemologický posun, ktorý sa sčasti a pritom neodvisle prekrýval s nástupom recepčnej estetiky
(v Nemecku práce H.-R. Jaußa, W. Isera a R. Warninga),
pragmatickej poetiky (v Poľsku najmä práce E.
Czaplejewicza) i existenciálnej semiotiky (E. Tarasti) a je totožný s rozvojom pragmatickej
estetiky resp. recepčnej poetiky a pragmatickej
estetiky na Slovensku (F. Miko, A. Popovič, P. Zajac, T. Žilka, V. Mikula,
Ľ. Plesník, Z. Rédey, K. Benyovszky, E. Pariláková, M. Režná, P. Zlatoš, M. Čechová, M. Valentová, H. Zeleňáková).
b)
V rámci translatológie, a to najmä
zásluhou Antona Popoviča sa prinajmenšom
dobovo etablovala ako relevantné kritérium výstižnosti/adekvátnosti/kvality
prekladu (D. Müglová, E. Gromová, L. Zeman).
c)
Od
sedemdesiatych, najexpanzívnejšie však
od deväťdesiatych rokov 20.
storočia sa čoraz hojnejšie začala využívať aj pri explikácii ďalších
estetických fenoménov: pri konceptuálnom
modelovaní literárnych subsytémov, iných druhov umenia, kultúry, ako aj pri
výklade netradičných estetických výtvorov (Ľ. Plesník – semiotika kultúry;
J. Kopál, V. Obert, M. Čechová, E. Tučná – literatúra pre deti a mládež; P.
Liba, M. Žilková, J. Malíček, M. Malíčková – populárna kultúra; E. Kapsová, D.
Kubalová, A. Récka – teória a dejiny výtvarného umenia; R. Beličová, J. Fujak – muzikológia; D. Inštitorisová, M. Žilková, M. Ballay, J. Malíček, M. Malíčková, M.
Čechová – teória a dejiny dramatických umení, teatrológia; J. Vaněk, P.
Baďová – estetika mimoumeleckých výtvorov, javov a situácií etc.
Na Mikovej výrazovej
koncepcii štýlu, ktorá predstavuje prinajmenšom v rámci slovenskej literárnej
vedy a štylistiky jeden z najautentickejších
a najautonómnejších pokusov
o presadenie recepčného prístupu k slovesnému (umeleckému, estetickému)
výtvoru, sú okrem nej samej osobitne
pozoruhodné jej recepčné osudy. Vyznačujú sa istou paradoxnosťou
a ambivalentnosťou. Mikova iniciatíva totiž na jednej strane patrí k najškolotvornejším, z hľadiska
vedeckého „teambuildingu“
najprieraznejším podnikom slovenskej
literárnej vedy 20. storočia. Na druhej strane
tu vari niet koncepcie, ktorá by sa stretávala s takým elementárnym
neporozumením jej epistemologickej
podstaty. Tá totiž netkvie
v názvosloví jednotlivých výrazových
kategórií[7],
ba ani v usporiadaní výrazovej sústavy[8].
Príznakové je tu predovšetkým spojenie dvoch akoby protistojných epistémotvorných
princípov: na jednej strane ide o
„poctivé priznanie“ bádateľovej vlastnej, eo ipso subjektívnej recepčnej
skúsenosti (čitateľského dojmu, estetického zážitku) ako najzákladnejšieho
a najautentickejšieho materiálového východiska pri analýze výrazových
akostí textu, na druhej strane scientisticky prísna, racionálne systémová
(začiatkom 70. rokov 20. storočia u Mika doslova exaktná - k tomu pozri najmä: Miko, 1970) analýza
takto získaného materiálu. Prvý princíp uviedol Mikovú metódu do kontroverzného
vzťahu so štrukturalistickou paradigmou
(na ktorej sú ináč jeho bádania geneticky
založené), ako aj scientisticko-objektivistickou líniou postštrukturalistického
myslenia: v nich sa totiž bádateľova „subjektívna“ recepčná skúsenosť
programotvorne pokladá za vedecky nelegitímnu, „naozajstnosť“ textu skresľujúcu
dojmologickú „clonu“. Miko ju, naopak - a takisto programotvorne - pokladá
za autenticky prvotnú podobu textu, od ktorej sa odvíja všetko ostatné a
ku ktorej sa scientizmus iba
„pokrytecky“ nepriznáva (k tomu pozri: Miko, Popovič, 1978; a najmä:
Miko 1985, 1989, 1994), a preto ju buď netematizuje, abstrahuje od nej,
alebo ju deformujúco koriguje. Mikové analýzy ju, naopak, chcú čo najvernejšie
rekonštruovať. Druhý princíp zasa nastavil kontradiktórny vzťah medzi výrazovou koncepciou štýlu (textu)
a tými modalitami myslenia (písania, rozprávania) o literatúre, ktoré
boli z hľadiska Mikovej metodologicko-koncepčnej platformy nesystémové,
resp. nesystematické: nezáväzný subjektivizmus a relativistický
pluralizmus; mechanické re-produkovanie „vonkajších“, osobitne konjukturálnych náležitostí vedeckého diskurzu (napr. triadické klasifikácie, začínanie
výkladu definíciami pojmu a prehľadom literatúry predmetu, poctivým výskumom a osobnostne negarantované, pozérsky
reprodukované „salónne ohurovačky“ o „najnovších /post/trendoch“
a pod..).
Výrazová sústava vďaka
Mikovej intencii a invencii potvrdila svoju produktívnosť aj tým, že základné
princípy a zistenia, ktoré sa v nej dobovo presadzovali autonómne a
takpovediac „proti konjukturálnym prúdom“ sa nezávisle, súbežne alebo dokonca
až dodatočne presadili aj v medzinárodne autoritatívnych konceptoch.
Súhrnne možno povedať,
že výrazová koncepcia štýlu (textu) predstavuje iniciatívu, ktorú možno na jednej
strane (a oprávnene) interpretovať ako dobovo determinovaný, súdobému stavu
vedy a lokálnej spoločensko-politickej situácii v tej či onej miere
poplatný, limitovaný, a preto
následným korektúram, subverziám, spochybneniam či priamo kritikám vystavený podnik, ale aj ako
výnimočný počin, ktorý všetky tieto metatextové eventuality v niektorých
ohľadoch epistemologicky predstihuje[9].
[1] Výraz akosť tu treba chápať
v doslovnom zmysle. Toto
substantívum je totiž odvodené práve od
opytovacích zámen aké/ako.
[2] Priliehavosť,
výstižnosť či vhodnosť tohto termínu je
diskutabilná a podpísala sa pod mnohé nedorozumenia v recepcii
výrazovej koncepcie štýlu. Termín výraz totiž možno chápať prinajmenšom dvojako:
- ako synonymum
výrazov (!) slovo, lexéma, ale aj vyjadrenie/vyjadrovanie
(príklady: „Tomuto odbornému výrazu nerozumiem“; „Aj keď hovorí po
slovensky, používa priveľa anglických výrazov“ atď.) a práve posledná
z uvedených eventualít zodpovedá tomu, ako označenie výraz chápali osnovní tvorcovia výrazovej koncepcie štýlu (príklad:
zážitkovosť výrazu sa tu prosto mieni
ako zážitkovosť vyjadrovania, formalizácia výrazu ako formalizácia
vyjadrovania atď.) ;
- ako
označenie expresie, t. j. vyjadrenia
autorovho vnútorného stavu (príklady:
expresíva, expresionizmus,
výpovede typu „Toto dielo je
výrazom autorovho rozčarovania“ atď.),
čo je chápanie, ktoré má v literárnej vede, umenovede a estetike
legitímnu a silnú tradíciu, v rámci výrazovej sústavy mu však
explicitne zodpovedá iba jediná kategória: expresívnosť výrazu (implictne potom
iba jeden zo šiestich blokov výrazovej sústavy, totiž ten, ktorý zastrešuje
subjektívnosť výrazu).
Otázniky však
možno klásť i za výstižnosť ďalších termínov, napr. za označenie aktuálnosť výrazu, ktoré je zdrojom
permanentných dezinterpretácií Mikovho konceptu: v Mikovom poňatí totiž
nejde o aktuálnosť v zmysle tematizácie dačoho, čo je v súčasnej dobe
živé, naliehavé, pálčivé, časové, ale o schopnosť výpovede sprostredkovať
čitateľovi líčený parameter referenčnej reality (napr. výraz tváre spoločnej
známej v rozhovore dvoch priateliek) bezprostredne, čiže tak, že si ju –
bez ohľadu na časovú odľahlosť a slovnú sprostredkovanosť – možno „živo“
predstaviť, mať akoby „priamo pred sebou“.
[3] Štýl je spôsob, akým dačo robíme (vyjadrujeme sa, správame sa, robíme a pod.). Základným argumentom v prospech takéhoto vymedzenia je oproti tým scientistickým definíciám štýku, ktoré chápu vedeckosť ako popretie/zapretie prirodzenej predvedeckej skúsenosti (termín E. Husserla), fakt, že v rámci prirodzeného jazyka sa výrazy štýl a spôsob sémanticky prelínajú (príklady výpovedí v prirodzenom jazyku: „Povedala mi to takým arogantným spôsobom/štýlom.“; „Spôsob/štýl jeho správania je vulgárny“; „Oblieka sa extravagantným spôsobom/štýlom“).
[4] K teórii
systémov sa Miko explictne a programovo prihlásil najmä v limitovane
(z dobovo politicko-ideologických dôvodov) vydanej monografii Analýza literárneho diela (1987)
[5] Obsah týchto dvoch kategórií objasňujeme o odsek nižšie.
[6] Výrazová sústava teda na terciálnej úrovni (na primárnej a sekundárnej úrovni ide o systém, ktorý subsumuje dva základné podsystémy: operatívnosť – ikonickosť) pozostáva zo šiestich blokov: 1. operatívne výrazové kategórie zastrešené subjektívnosťou (napr. singularita, emocionálnosť, expresívnosť výrazu); 2. operatívne výrazové kategórie zastrešené sociatívnosťou (napr. prístupnosť, úctivosť, detský aspekt výrazu) 3. ambivalentné operatívne výrazové kategórie (napr. oznam, výzva, komando); 4. ikonické výrazové kategórie zastrešené zážitkovosťou výrazu (napr. aktuálnosť, vznešenosť, idealizácia výrazu); 5. ikonické výrazové kategórie zastrešené pojmovosťou výrazu (napr. abstraktnosť, terminologickosť, formalizácia výrazu) a 6. ambivalentné ikonické kategórie (napr. invencia, variabilita, explicitnosť výrazu), ktoré sú usporiadané tak, že reflektujú proces tvorby textu (jeho generovania, programu) od prvotného nápadu či inšpirácie až po jeho definitívne znakovo zafixovanú podobu (Miko, 1978).
[7] K tomu pozri vyššie.
[8] Nepriamym dôkazom tohto tvrdenia
by mohol byť fakt, že sám F. Miko jedno i druhé od každej svojej
monografie k ďalšej monografii výrazne korigoval (k súhrnu týchto
variantov pozri: Plesník, 2008, s. 441 - 445).
[9] Voľne tu
parafrázujeme bibliograficky nezdokumentovateľný výrok P. Zajaca, ktorý
predniesol v r. 1995 v Budapešti na recepcii po vedeckom kolokviu, konanom pri príležitosti 75.
narodenín Františka Mika).
Bibliografia
BÜHLER, Karl: Sprachtheorie. Die Darstellungsfunktion der Sprache. Jena: Fischer, 1934.
CZAPLEJEWICZ, Eugeniusz (ed.): Problemy poetyki pragmatycznej. Warszava: Wydavnictvo Universitetu Warszavskiego, 1977. 167 s.
CZAPLEJEWICZ, Eugeniusz: Wstęp do poetyki pragmatycznej. Warszava: Wydavnictvo Universitetu Warszavskiego, 1977. 197 s.
CZAPLEJEWICZ, Eugeniusz: Pragmatyka, dialog, historia: problemy współczesnej teorii literatury. Warszava: Państwove Wydavnictwo Naukowe, 1990, 418 s.
GROMOVÁ, Edita: Interpretácia v procese prekladu. Nitra: Vysoká škola pedagogická, 1996, 136 s.
JAUSS, H. R.: Literaturgeschichte als Provokation. Frankfurt am Main: Suhrkamp Verlag, 1970, s. 195.
ISER. W: Der Akt des Lesens – Theorie ästhetischer Wirkung. München: Schöningh, 1976, s. 357
JAKOBSON, Roman: Lingvistika a poetika. In: Lingvistická poetika. Bratislava: Tatran, 1991, s. 36 – 76.
JAKOBSON, Roman: Poetická funkce. Jinočany: H & H, 1995. 747 s.
MIKO, František, POPOVIČ, Anton: Tvorba a recepcia. Estetická komunikácia a metakomunikácia. Bratislava: Tatran, 1978. 386 s.
MIKO, František: Analýza literárneho diela. Bratislava: Veda, 1987. 176 s.
MIKO, František: Aspekty literárneho textu. Nitra: Pedagogická fakulta, 1989. 206 s.
MIKO, František: Estetika výrazu. Teória výrazu a štýl. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1969. 296 s.
MIKO, František: Hodnoty a literárny proces. Bratislava: Tatran, 1982. 372 s.
MIKO, František: Malý výkladový slovník výrazovej sústavy. Nitra: Pedagogická fakulta, 1972.
MIKO, František: Od epiky k lyrike. Štylistické prierezy literatúrou. Bratislava: Tatran, 1973. 296 s.
MIKO, František: Programme of the Text. Nitra: Pedagogická fakulta, 1978. 100 s.
MIKO, František: Štýlové konfrontácie. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1976. 352 s.
MIKO, František: Text a štýl. K problematike literárnej komunikácie. Bratislava: Smena, 1970. 167 s.
MIKO, František: Umenie lyriky. Od obrazu k zmyslu. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1988. 284 s.
MIKO, František: Verš v recepcii poézie. Výskumné materiály č. 15. Nitra: Pedagogická fakulta, 1985. 129 s.
MIKO, František: Význam, jazyk, semióza. Nitra: Vysoká škola pedagogická, 1994. 140 s.
MÜGLOVÁ, Daniela: Preklad v teórii a praxi vyučovania cudzích jazykov. Nitra: Vysoká škola pedagogická, 1996, s. 109
PLESNÍK, Ľubomír: František Miko a príbeh „nitrianskej školy“. In Slovenská literatúra. Revue pre literárnu vedu, 2000, roč. 47, č. 3, s. 251 – 256.
PLESNÍK, Ľubomír: Pragmatická estetika textu. Nitra: Vysoká škola pedagogická, 1995, 272 s.
PLESNÍK, Ľubomír (ed.): Tezaurus estetických výrazových kvalít. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2008. 474 s.
PLESNÍK, Ľubomír: Vyjadrovacie prostriedky slovesného umenia v dvoch perspektívach. In Plesník, Ľ. (ed.): O interpretácii umeleckého textu 22. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2001, s. 19 – 40.
WARNING, Rainer (ed.): Rezeptionsästhetik. Theorie und Praxis. München: Fink, 1975, 504 s.
ZEMAN, László: Stílus és fordítás. Bratislava: Madách, 1993, 268 s.
ŽILKA, Tibor: Poetický slovník. Bratislava: Tatran, 1987. 440 s.
ŽILKA, Tibor: Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2006. 437 s.