Štylistická symetria

Štylistická symetria je významný prostriedok stredovekej spisby popri amplifikácii a kumulácii. Napriek tomu je temer nemožné nájsť tento pojem v rétorických príručkách, poetikách či inak koncipovaných literárnoteoretických prácach. Ako typický tropus stredovekého štýlu ho v svojej knihe Poetika drevněrusskoj litěratury (Poetiky staroruskej literatúry, 1967) charakterizuje ruský medievalista Dmitrij Sergejevič Lichačov. Jeho analýza vychádza zo žalmov a staroruskej literatúry, kde má tento tróp tendenciu prestupovať sa s inými básnickými trópmi; jeho povaha je tu rôznorodejšia, ornamentálnejšia.

V slovenskom prostredí problematiku štylistickej symetrie v nadväznosti na Lichačovov výskum prehĺbila Marta Keruľová, tiež na príklade žalmov. V štúdii Kult vertikály v stredovekej literatúry (2020) podrobne priblížila formálne aj sémantické kvality symetrie, ako aj jej časti a ich významy. Štylistická symetria pozostáva z dvoch členov, resp. častí:

 

„Nebesia rozprávajú o sláve Boha / a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Žalm 19)

ALEBO

„Deň dňu podáva správu / a noc noci to dáva na známosť“ (Žalm 19)

 

Paradoxne, hoci by to názov tohto štylistického prostriedku evokoval, jednotlivé časti nemusia vykazovať úplnú zhodu, presnosť či doslova symetrickosť, druhá ani neprináša vo vzťahu k prvej zásadne nový význam. Sú sémanticky komplementárne – jedna umožňuje porozumieť druhej, z tejto bázy vystupuje myšlienka, ktorá ich spája (Lichačov, 1975, 155 in Keruľová, 2020, 9).

 

„Bože môj, volám vo dne, a nečuješ; / volám v noci, a nenachádzam pokoja.“ (Žalm 22)

 

Platí teda, že štylistická symetria „nekofrontuje dva rôzne javy, ale vytrvalo hovorí o tom istom: jedna a tá istá vec sa v nej premieta dvakrát. Ide pritom buď o opakovanie podobnej myšlienky, alebo o nový výrok, ale vždy o tej istej veci. Druhý člen symetrie teda hovorí to isté, len inými slovami, resp. v iných obrazoch“ (Keruľová, 2020, 8).

Miestami abstraktný, resp. symbolický význam symetrie je v súlade s teocentrickou mentalitou stredoveku. Ide o typickú biblickú symboliku, ktorá môže tematizovať rôzne aspekty ponímania duchovného života či Božie vlastnosti (napr. Boh ako starostlivý pastier, ktorý sa stará o svoje stádo). Percipient preto potrebuje vedieť rozlíšiť, ktorý význam bol pre autora najdôležitejší a všímať si aj miesto sémentickej zhody oboch členov symetrie.

 

Napr. „Pán je môj pastier, nič mi nechýba: / pasie ma na zelených pašienkach. / Vodí ma k tichým vodám, / dušu mi osviežuje“ (Žalm 23)

 

Štylistická symetria nie je figúrou. Hoci pracuje aj s formou, relevantnú úlohu zohráva práca s významom, ktorý „modifikuje [...] v sile trópu“ (Keruľová, 2020, 9). Pokiaľ ide kreovanie významu, štylistická symetria môže spĺňať viacero funkcií – usiluje sa význam spresniť alebo amplifikovať, rovnako ho môže zahaliť do abstraktnejších obrazov (9).

Pojem štylistická symetria sa často nahrádza pojmom paralelizmus. Čiže figúrou, ktorá sa zakladá na opakovaní za sebou rovnakých alebo podobných konštrukcií (podobné syntagmy, resp. vetné stavby) s cieľom zdôrazniť niektoré významové, resp. emocionálne aspekty výpovede (pozri Hrabák, 1973, 183; Harpáň, 1986, 76; Žilka, 1984, 114). Logike štylistickej symetrie sa najviac približuje tzv. kladný paralelizmus, tzn. hromadenie štruktúr, ktoré z významového hľadiska nie sú protikladné (opakom je záporný paralelizmus) (Hrabák, 1973, 183). Príbuznosť badať aj s tzv. kompozičným paralelizmom – ten spočíva v opakovaní tematických jednotiek, ktoré sú zároveň súčasťou kompozičnej výstavby (napr. Pavelka, 1989, 135 – 136).