Interkultúrna literatúra

Na tematickej úrovni sa za interkultúrnu literatúru považuje taká, ktorá reflektuje problematiku stretu a interakcie dvoch kultúr, často v rámci sociálnohistorických fenoménov ako je migrácia, resp. utečenectvo, exil a pod. Definície interkultúrnej literatúry sú priamo spojené s problematikou definovania fenoménu interkulturality. Autori interkultúrnej literatúry syntetizujú dve kultúry, z čoho emerguje dielo, ktoré má v oboch kultúrach svoje špecifické, ale rovnocenné postavenie. Gino Chiellino identifikuje tri kategórie, podľa ktorých identifikujeme isté dielo ako súčasť interkultúrnej literatúry. Prvou kategóriou je interkultúrna pamäť, ktorá zaznamenáva emigráciu, resp. imigráciu ako životný projekt. Druhou kategóriou je dialogická skladba jazyka, subtílna integrácia jazyka cudzej kultúry, čím je možné dokumentovať paralelnú platnosť rozdielneho. Treťou zložkou je účasť interkultúrneho partnera, ktorý stojí po boku implicitného čitateľa. Tým sa stáva interkultúrne dielo neredukovateľným na jednu alebo druhú kultúru. Emergentná štruktúra takéhoto diela je však zároveň sprevádzaná prvkami selekcie a redukcie.

Ak literárna veda definuje interkultúrnu literatúru ako špecifický žáner, vynára sa otázka kategorizácie a v rámci nej problematika autorskej biografie a jej primát. Autorom interkultúrnej literatúry môže byť v tomto prípade iba niekto, kto vo svojej biografii preukázal zmenu miesta pobytu s cieľom usadiť sa v inej krajine. Ukázalo sa, že primát kategórie autorskej biografie ako podklad na definovanie a klasifikovanie interkultúrnej literatúry nie je konzekventne aplikovateľný. Kánonické diela ako Goetheho „West-östlicher Divan“ alebo „Passage to India“ Edwarda M. Forstera by za takýchto predpokladov neboli vnímané ako reprezentanti interkultúrnej literárnej reflexie.  Takisto sa môže považovať za diskriminujúce, keď literatúru redukujeme na etnické pozadie autorov a na hodnotovej úrovni preferujeme výlučne sociálnopolitické aspekty interpretácie ich textov. Postulát prepojenia umenia a reálneho života, ktorý v kontexte kánonov národných literatúr hrá nanajvýš druhoradú rolu, sa v súvislosti s interkultúrnou či migrantskou literatúrou stavia do popredia, a teda aj otázky etnických koreňov, národných identít, spätosti s domovinou a jej idealizácia v dôsledku odlúčenia od nej. Tieto aspekty sa postulujú ako centrálne pre žáner interkultúrnej literatúry, čím sa zvýrazňuje rozpor medzi estetizmom a naturalizmom v tom zmysle, že estetický nárok odvádza pozornosť od politických cieľov. Ide teda o nezlučiteľné pozície.

Ak ale odhliadneme od reálií a biografie autora, k interkultúrnej literatúre by sme mohli počítať každý druh literárneho textu, ktorý motivicky alebo tematicky problematizuje stret dvoch alebo viacerých kultúr, pričom sa tieto kultúry vnímajú principiálne ako rovnocenné. Reflexia komunikačných procesov pertraktovaných v literárnych textoch sa deje v rámci nadnárodnej literárnej vedy, ako ho modeluje napríklad Franco Moretti[1] v zmysle komparatistiky ako sekundárneho analytického systému, ktorý je postavený na generalizácii výskumov diskurznej reality národných filológií. Takáto generalizácia začne byť však problematická v tom prípade, keď sa neberie do úvahy politické a ideologické pozadie kultúrnych fenoménov. Ako príklad môžeme uviesť fenomén literatúry gastarbeitrov (Gastarbeiterliteratur) v Nemecku, ktorý vo Francúzsku nemá ekvivalent. Naproti tomu treba brať do úvahy koloniálnu minulosť Francúzska, ktorá sa prejavovala v úplne iných dimenziách a štruktúrach, ako to bolo v nemeckých kolóniách. Problematická ale môže byť už aj diferenciácia medzi intrakultúrnou a interkultúrnou heterogenitou, ktorá priamo súvisí s rozsahom pojmu kultúry a s vágnosťou pojmov, ako sú hybridizácia či interferencia.

V nemeckom jazykovom kontexte interkultúrna literatúra pojmovo konkuruje s označeniami „exilová literatúra“, „literatúra cudzincov“, „literatúra gastarbeitrov“, „literatúra exulantov“[2], ďalej „viackultúrna literatúra“ (mehrkulturelle Literatur) či „literatúra imigrantov“.[3]