Interkultúrna literárna veda

Interkultúrna literárna veda je označenie literárnovedného smeru, ktorý sa venuje interkultúrnej literatúre, resp. ide o spôsob literárnovednej práce, v ktorej sa tematizujú kultúrne rozdiely, skúsenosti s kultúrnou pluralitou a s interkultúrnym dosahom literárnych diel. ILV sa často vníma ako súčasť vyššieho celku kulturologickej literárnej vedy, teda literárnovedného smeru, ktorý je súčasťou vied o kultúre (filozofie kultúry). Základnou črtou ILV je jej objasnenie otázky, čo vnímame ako cudzie a za akých predpokladov. Aspekt cudzieho je preto v ILV centrálny. Cieľom ILV nie je porovnávanie rôznych literárnych systémov (literatúr) ani derivácia toho, čo majú tieto literatúry spoločné, tomu sa ťažiskovo venuje komparatistika. Predmetom výskumu je interkultúrna literatúra, teda texty, ktoré rôznym spôsobom tematizujú kultúrny transfer (migrantská literatúra, literatúra etnických menšín, exilová literatúra, postkoloniálna literatúra a pod.). Ide o výskumnú perspektívu so špecificky vyprofilovaným teoretickým a metodologickým fundusom. K základnému profilu ILV patrí uvažovanie nad kultúrnymi rozdielmi a zároveň uvažovanie presahujúce tieto rozdiely s cieľom zviditeľniť, že ide o konštruované diferencie v rôznych reláciách a že v rámci literárnej komunikácie tieto diferencie zohrávajú podstatnú rolu. Preto sa ILV sústreďuje na interkultúrne aspekty literatúry, a to tak na obsahovej,  ako aj na formálnej úrovni, pričom sa spravidla zohľadňujú kultúrnohistorické koordináty jej vzniku, ako aj jej recepcie. Sleduje, akým spôsobom sa stvárňujú kultúrne rozdiely. Na strane autora sa snaží uchopiť a opísať poetiku interkultúrneho písania, stratégie umeleckej transformácie poznania, ktoré sú pre istú kultúru špecifické, podobne ako celé skúsenostné spektrum danej kultúry. Na strane recipienta sa venuje problematike kultúrnej determinácie porozumenia interkultúrnej literatúry, ktoré inscenuje, resp. esteticky konštruuje kolektívne obrazy identity, obrazy o vlastnom a cudzom. Spomedzi nástrojov ILV treba spomenúť interkultúrnu hermeneutiku či interkultúrny výskum diskurzov (interkulturelle Diskursforschung)[1], ktorá je súčasťou výskumu interkultúrnej komunikácie. Problematikou špecifík prijímania interkultúrnej literatúry sa zaoberá interkultúrny výskum recepcie, ktorý jednak nadväzuje na hermeneutickú, fenomenologickú a štrukturalistickú tradíciu výskumu literárnej recepcie Konstnickej školy, vo vysokej miere ale implikuje aj sociologické a kognitívne perspektívy výskumu čítania. Z uvedeného vyplýva, že nemôže existovať žiadna ucelená či jednotná metodológia ILV. Výskum interkultúrnej literatúry sa dá modelovať rôzne. Existujú kulturologické a hermeneutické modely, popri nich nájdeme početné fenomenologické a štrukturalisticky motivované koncepcie orientujúce sa na text a jeho vlastnosti a existujú aj empirické modely, ktoré pracujú so sociologickým či kognitivistickým koncepčným inštrumentáriom. Prirodzenou súčasťou ILV je aj výskum intertextových a intermediálnych vzťahov v rámci výskumu interkulturality, pretože interkultúrne aspekty sa prejavujú a sú empiricky prístupné práve vo formách intertextuality či intermediality.

Ústredným pojmom ILV je cudzosť, alternatívne inakosť, resp. alterita. Podľa toho-ktorého modelu ide buď o mimotextovú alebo o imanentne textovú kategóriu. V prípade inakosti ako mimotextovej kategórie je jej výskum, ktorý vychádza z platnosti identifikovateľných kultúrnych kódov (symbolov, mýtov, rituálov, tradícií, obrazov a pod.), realizovaný prostredníctvom kulturologických metód a je vystavaný na báze diskurznej analýzy, kultúrnej semiotiky alebo kultúrnej antropológie. Okrem kategórie cudzieho sa v interkultúrnom literárnovednom diskurze vynára otázka, kto je za akých okolností vnímaný ako cudzí. Alois Wierlacher a Corinna Albrecht (2003: 232–238) diferencujú v rámci diskurzu interkulturality, konkrétne v kontexte interkultúrnej germanistiky, viaceré možné perspektívy, ako sa na problematiku cudzieho dá nahliadať a stoja pri zrode kulturologickej xenológie.  Alois Wierlacher v zborníku Cudzie ako kultúrna téma (Kulturthema Fremdheit, 1993) predložil základný náčrt tejto disciplíny. Veľký vplyv na rozvoj výskumu cudzieho mal Weinrichov návrh posunu hermeneutických štúdií smerom k interkultúrnemu výskumu cudzieho v štúdii, ktorú publikoval v zborníku Hermeneutika cudziny (Hermeneutik der Fremde, 1990). V literárnovedných štúdiách sa kategória cudzieho dá vnímať na obsahovej alebo formálnej úrovni. O tematickej cudzosti môžeme hovoriť vtedy, keď autor vo svojom diele motivicky spracúva skúsenosti cudzosti pri stvárnení kontaktu rôznych kultúr alebo kultúrnych subsystémov. V tomto prípade sa z hranice stáva kontaktná zóna a cudzosť v konečnom dôsledku „rezonančnou pôdou vlastného“ (porovnaj Schäffter 1991, 14).[2] Zaujímavá a v odbornom diskurze plodná je Mecklenburgova diferenciácia „kognitívne cudzieho“, toho, čo je neznáme a nepoznané a „normatívne cudzieho“, toho, čo sa na základe istých noriem považuje za nepatričné, resp. vlastné niekomu inému (Mecklenburg 1990, 81). Cudzosť ako formálna kategória sa prejavuje v špecifickom používaní jazykových prostriedkov či v spôsobe rozprávania. Z toho vyplývajúce perturbácie sú kľúčovou súčasťou estetickej kvality textu. Takto vzniknuté ozvláštnenie sa môže diať na rôznych úrovniach (grafemickej/fonemickej, morfologickej/lexikálnej, syntaktickej, sémantickej) a tak ovplyvňovať pragmatiku konkrétneho umeleckého textu.

Môžeme tvrdiť, že kategória cudzieho najväčšmi rozšírila diapazón perspektív interkultúrnej literárnej vedy. Ide o výskum vnímania reciprocity porozumenia a komunikovania vlastného a cudzieho, pričom všetko porozumenie cudzieho je, ako to vysvetľuje A. Wierlacher (1985, 3–27), postavené na báze porozumenia vlastného. Diferencovaný pojem cudzosti predkladá už Ortfried Schäffter v roku 1991, ktorého koncept nie je ontologický, ale pragmatický a definuje ho ako vzťažný pomer (Beziehungsverhältnis), ktorý je vyvolaný blízkosťou či priamym kontaktom (interakciou), čím nadobúda sociálny význam. Jeho zväzok Cudzosť (Das Fremde) je zarámcovaný sloganom „Povedz mi, čo Ti pripadá cudzie a ja Ti poviem, kto si.“ („Sage mir, was Dir fremdartig erscheint, und ich sage Dir, wer Du bist!“ – názov úvodu). Schäffter diferencuje štyri spôsoby cudzosti:

1. cudzosť ako rezonančná doska vlastného (Fremdheit als Resonanzboden des Eigenen);

2. cudzosť ako protiobraz (Fremdheit als Gegenbild);

3. cudzosť ako doplnok (Fremdheit als Ergänzung);

4. cudzosť ako komplementarita (Fremdheit als Komplementarität).

Schäffterovej knihe predchádzali viaceré publikácie s podobnou tematikou cca od druhej polovice 70. rokov 20. storočia. Zaujímavý posun nastáva zintenzívnením diskusie o cudzosti v súvislosti s hermeneutikou. 1990 vychádza zväzok Hermeneutika cudziny (Hermeneutik der Fremde) zostavovateľov Kruscheho a Wierlachera, v ktorej nemecký lingvista Harald Weinrich modeluje interkultúrny výskum cudzosti a poukazuje na sociologické aspekty a epistemickú funkciu tejto kategórie. 1993 Wierlacher vydáva míľnikový zborník Cudzosť ako kultúrna téma (Kulturthema Fremdheit), v ktorej predložil základný náčrt xenológie.

Vo výskume interkulturality rezonuje aj diferenciácia medzi normatívnou a kognitívnou cudzosťou Karlheinza Ohleho z roku 1978, s ktorou korešponduje diferenciácia medzi sociologickým a epistemickým pojmom cudzosti.

Odhliadnuc od týchto diferenciácií je nutné si všimnúť, že pri zrode vedeckej diskusie o interkulturalite kategória cudzosti bola amorfná a ukotvená nanajvýš v rámcoch tej-ktorej disciplíny. To bol dôvod a hlavná motivácia organizátorov sympózia Pojmy cudzosti a vedy (Fremdheitsbegriffe und Wissenschaften) na Inštitúte interkultúrnej germanistiky v nemeckom Bayreuthe v roku 1990. Výsledkom takto iniciovanej diskusie boli dlhotrvajúce intenzívne výskumy kultúrnokonštitutívnej a kognitívnej funkcie cudzosti v rámci kulturologickej xenológie.

Andrea Leskovec (2011, 46 a n.) vysvetľuje fakt, že zatiaľ čo hranica medzi vlastným a iným je jasná, hranica medzi vlastným a cudzím ontologicky nejestvuje, že cudzosť nie je vlastnosť niečoho alebo niekoho, keďže atribúty cudzieho vychádzajú zo štruktúry vlastného, ale je aktom diferenciácie vlastného. Ide teda o relatívny pojem. Z tohto vyplývajú nasledovné tri formy cudzieho (Leskovec 2011, 49 a n.):

- cudzosť ako individuálna a nevyhnutná skúsenosť, ktorá si vynucuje od pozorovateľa reakciu;

Táto forma rekuruje na fakt, že skúsenosti človek posudzuje podľa poriedku orientačných priestorov, v ktorých sa pohybuje. V tomto zmysle sa javí ako cudzie všetko to, čo sa vymyká rámcu tohto poriadku.

- prepojenie vlastného a cudzieho;

Táto forma je postavená na premise, podľa ktorej je vlastné už nositeľom prvkov cudzieho a spochybňuje zmysluplnosť kladenia vlastného a cudzieho do vzájomnej opozície.

- cudzosť, ktorá vyrastá zo vzťahu k poriadku pozorovateľa a je definovaná reláciou k príslušnej perspektíve pozorovateľa

V tejto forme cudzosti Leskovec vidí rôzne jej stupne, ako sú napr. cudzosť všedného dňa, štruktúrna cudzosť, výnimočná cudzosť.

Aj Michael Hofmann hovorí o cudzosti ako o skúsenosti s objektom, ktorý „nezodpovedá skúsenostným súvislostiam a horizontu očakávania subjektu“ (Hofmann 2006, 14). Horizont očakávania je jednou zo základných kategórií hermeneuticky orientovanej literárnej vedy (H.-R. Jauss) a sugeruje posun hermeneutiky smerom k výskumu interkultúrnych konštelácií. Výrazným predstaviteľom tohto smerovania je Norbert Mecklenburg. Jeho štúdia „O kultúrnej a poetickej alterite“ (Über kulturelle und Poetische Alterität, 1987) je v zmysle fundovania interkultúrnej hermeneutiky zásadná. Alterita sa tu postuluje ako kľúčová kategória historickej interpretácie. Literatúra má podľa Mecklenburga veľký význam pre pochopenie kultúrnej inakosti a interkultúrnych konštelácií. Argumentuje tým, že literatúra svojím vlastným spôsobom generuje poetickú alteritu ako alternatívu k skúsenostiam všedného dňa. Mecklenburgov koncept poetickej alterity nadväzuje na formalistickú kategóriu ozvláštnenia a takisto na Brechtov pojem „Verfremdung“. Podľa Mecklenburga potenciál literatúry pre výskum interkultúrnych konštelácií spočíva v tom, že obsahuje kultúrne vzory, ktoré vedú k odbúravaniu kultúrnej inakosti, takisto odkazuje na kultúrne rozdiely. Z tejto pozície sa dá literatúre pripísať aj funkcia senzibilizácie voči vnímaniu inakosti ako takej, a síce na báze konfrontácie s ozvláštnením symbolických systémov (Mecklenburg 1990, 96). Z toho pre Hofmanna vyplýva nasledovné: „Tým, že sa literatúra prezentuje voči známej skutočnosti ako to, čo je iné, môžeme ju chápať ako nácvik skúsenosti alterity a diferencie.“[3]

V diskurze ILV sa často objavuje téza, že kultúry sú konštrukcie spoločenskej reality. V nemeckom kultúrnom prostredí sa Alois Wierlacher týmto postulátom dostáva do blízkosti sociálneho konštruktivizmu Bergera a Luckmanna a ich kľúčového diela Sociálna konštrukcia reality (The Social Construction of Reality). Existuje už takmer všeobecne platný konsenzus, že skutočnosť je výsledok operácií systému spoločnosti, pričom môžeme v zmysle Paula Watzlawicka hovoriť aj o interakcionálnych realitách. Trochu komplikovanejší je vzťah ILV k teorémam radikálneho konštruktivizmu, resp. ku kategórii kultúry a komunikácie v epistemologickom poňatí[4] napr. cez prizmu teórie systémov Niklasa Luhmanna. Napriek tomu môže byť práve teória systémov Niklasa Luhmanna pre výskum interkultúrnej komunikácie literatúry plodná, avšak sú potrebné isté úpravy. Siegfried J. Schmidt jasne hovorí, že „kultúra sa ako kultúra dá poznať a opísať iba v kultúre.“[5]

Analogicky to platí aj pre hlavnú operáciu sociálnych systémov, komunikáciu, ktorá je ako komunikácia prístupná a opísateľná iba v komunikácii. Z toho vyplýva, že kultúra je ako kultúra prístupná a opísateľná len v komunikácii a komunikácia ako komunikácia len v kultúre. V tomto zmysle Luhmann (1984, 224) definuje kultúru ako zásobu produktov autoreferenčných komunikačných aktov. Pre lepšie pochopenie Luhmannovho uvažovania o kultúre treba vziať na vedomie jeho štúdiu Kultúra ako historický pojem (Kultur als historischer Begriff, 1995). V nej diskutuje otázku, ako sociálne systémy produkujú štruktúry, keď vieme, že pozostávajú výlučne z komunikácií, ktoré ako také nepredstavujú žiadne štruktúry. Luhmann tu konceptulizuje kultúru ako pamäť sociálnych systémov, hlavne systému spoločnosti. Inak povedané, kultúra je forma „rekurzivity sociálnej komunikácie.“ (Luhmann 1995, 47)