Interkultúrna komunikácia
Oblasti vedného poznania:
Autor:
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Interkulturelle Kommunikation (D)
Intercultural communication (En)
Interkultúrna komunikácia (Sk)
Explikácia pojmu
O interkultúrnej komunikácii
hovoríme, keď indivíduá z rôznych kultúrnych kontextov vstupujú do
komunikačných situácií. Keď tieto indivíduá interagujú, ich mentálne schémy sú
ovplyvnené rôznymi spôsobmi myslenia, modelmi správania, vzormi vnímania,
rôznymi hodnotovými orientáciami a pod. Geert Hofstede tu metaforicky hovorí
o „kolektívnom programovaní ducha“.[1]
Výskum problematiky interkultúrnej
komunikácie sa venuje predpokladom a formám stretu dvoch či viacerých
kultúr. Pozornosť sa pritom
sústreďuje hlavne na pragmatické aspekty komunikácie na osi jazyk – situačný
kontext – kultúrna identita. Keď ľudia medzi sebou interagujú, dochádza
k stretu rôzne kondicionovaných systémov. To sa však deje aj v rámci
jednej kultúry. Prípadné asymetrie v konštruovaní zmyslu prehovoru musíme
teda predpokladať aj pri komunikácii v rámci jednej kultúry.[2]
Vo výskume
IK sa rozlišuje medzi užšou a širšou definíciou IK. V lingvistike sa
pertraktuje skôr užšia definícia IK: „Keď máme do činenia
s interpersonálnou komunikačnou situáciou medzi účastníkmi rôznych
kultúrnych skupín, môžeme túto interakciu označiť ako interkultúrnu
komunikáciu.“[3]
Širšia definícia IK obsahuje aj perspektívu mediálnej sprostredkovanosti, teda úroveň
mediatizácie, ktorá determinuje a štylizuje komunikáciu, pričom sa
zohľadňujú rôzne druhy kontextov.
IK sa dá
skúmať na úrovni verbálnej, nonverbálnej a mediálnej a môžeme
sledovať prejavy hybridizácie, ako sú interferencie jazykov, formy kultúrneho
synkretizmu napr. v hudbe, architektúre, móde, ďalej rôzne formy
integrácie komplexnejších štruktúr cudzích kultúr či elementov kultúrnych
tradícií. Exemplárne môžeme uviesť Goetheho lyrický cyklus „West-östlicher Divan“
z roku 1819. Tu môžeme hovoriť o kreatívnom „dialógu“ Goetheho s perzským
básnikom Háfizom zo 14. storočia.
Opak
takéhoto kreatívneho obohacovania a pozitívneho ovplyvňovania kultúr
predstavujú kultúrne konflikty. Tu by sme mohli tiež exemplárne uviesť
kontroverzné reflexie kultúrnych konfliktov[4] Samuela Huntingtona
a jeho bestseller The Clash of
Civilizations and the Remaking of World Order z roku 1996. Takáto
konfliktovo orientovaná IK sa venuje práve dimenziám, ktoré vedú
k nedorozumeniam, poruchám, krízam, konfliktným situáciám či tzv. „Critical
Incidents“ komunikácie.
Výskum problematiky interkultúrnej
komunikácie sa nutne vyznačuje širokým
spektrom teórií, konceptov a aplikačných oblastí. K najpertraktovanejším
oblastiam výskumu IK patria manažment, turizmus, organizačné štruktúry medzinárodne
operujúcich korporácií a pod. V širšom systémovom kontexte sú to hospodárstvo,
politika, právo, veda, kultúra a pod. Kulturologické výskumy IK sa
sústreďujú na otázku, ktoré kultúrne faktory akým spôsobom ovplyvňujú procesy
komunikácie. Často sa do súvislosti dávajú IK a komparatistika, pričom
porovnávanie a IK sú koncepčne odlišné veci. V komparácii sa do
súvislosti dávajú kultúrne fenomény, ktoré disponujú niečím, čo je porovnateľné
(zo štrukturálneho hľadiska). Tieto fenomény nemusia byť v priamom vzťahu,
teda nemusia komunikovať. To platí aj pre kontrastívnu lingvistiku, ktorá je
otvorená výskumu interkultúrnej komunikácie. Interkultúrne
a komparatistické prístupy vo výskume kultúrnych transferov sú ale v komplementárnom
vzťahu a existuje už pomerne elaborovaná typológia interkultúrnej komparácie
(porovnaj Müller-Jacquier 1986, 33–84).
Ústrednými pojmami výskumu IK sú
komunikácia, kultúra, identita, alterita, interkultúrna kompetencia a pod.
Problematika interkultúrnej komunikácie implikuje v súčasnom poňatí v prvom
rade isté perturbácie, ktoré vyplývajú zo stretu indivíduí, ktoré sa vnímajú
ako súčasť rôznych kultúr. Jednoducho povedané, témou sú problémy dorozumievania
a vzájomného porozumenia, ktorých pôvod sa zdôvodňuje kultúrnymi diferenciami.
Na minimalizovanie takýchto komunikačných problémov je potrebné získavať tzv.
interkultúrnu kompetenciu, ktorá sa chápe ako kľúčová schopnosť, keď indivíduá
chcú konať ponad hranice vlastnej kultúry. Principiálne tu môžeme diferencovať
medzi afektívnou (sociálna kompetencia) a kognitívnou (všeobecná znalosť
kultúrnych fenoménov) dimenziou interkultúrnej kompetencie. Interkultúrna
komunikácia je principiálne spojená s momentami recipročného obohacovania.
V IK ide o vysoko komplexné
fenomény, ktoré treba teoreticky ukotviť. Hlavne je to pojem kultúra a pojem
komunikácia. Tieto
fenomény totiž predstavujú dynamické systémy s vysokou mierou kontingentnosti. Pri IK ide o problematiku validity média komunikácie, v ktorom komunikáty
vznikajú, presnejšie o pravidlá systému znakov, ktorý by bol schopný
sprostredkúvať medzi kultúrami. Tu už môžeme hovoriť o semiotike
interkultúrnej komunikácie. Keď predpokladáme, že komunikácia je forma
kultúrneho správania a kultúrne správanie je semiózou, ktorá je postavená na
konvenciách, potom je jasné, že v interkultúrnej komunikácii môžeme vidieť
médium so zvláštnou funkciou, je to metamédium a na ňom postavenú komunikáciu
môžeme nazvať metakomunikáciou.
V rámci
teórie kultúry sa výskum IK etabloval ako samostatné odvetvie v rámci tzv.
communication studies resp. communication sciences v 60. rokoch 20.
storočia v USA a v Kanade, tu však v úzkom prepojení so
sociológiou, psychológiou a pedagogikou. Samotný pojem „intercultural
communication“ zaviedol antropológ
Edward T. Hall v roku 1959 vo svojej publikácii „The silent language“. Jeho
výklad kultúry a komunikácie bol pre ustanovenie výskumu IK smerodajný. V 70.
rokoch vznikli prvé vedecké časopisy s ťažiskom na výskume IK International Journal of Intercultural
Relations a The Internationaland
Intercultural Communication. Neskôr vznikli medzinárodné vedecké asociácie
na výskum IK: Association pour la
Recherche Interculturelle a Society
for Intercultural Education, Training and Research.
[1]
Porovnaj kap. „Kultur als mentale Programmierung“ (Hofstede 1993, 18–20).
[2]
Dobrým príkladom je historická udalosť pádu Berlínskeho múru 1989
a opätovné zjednotenie dvoch nemeckých štátov, ktoré sa od ich založenia
v roku 1949 vyvíjali pod vlajkami dvoch konkurujúcich
ideologicko-politických a hospodárskych systémov. Až v procese
zjednocovania vznikli pojmy Wessi (západniar) a Ossi (východniar) a začalo
sa hovoriť o potrebe búrania múrov aj v hlavách obyvateľov formálne
už zjednoteného Nemecka.
[3] „Wenn eine interpersonale
Kommunikationssituation zwischen Mitgliedern verschiedener kultureller Gruppen
vorliegt, kann diese Interaktion als interkulturelle Kommunikation bezeichnet
werden.“ (Litters 1995, 20)
[4]
Huntingtonova téza o uzavretosti kultúrnych celkov (civilizations) je
postavená na Herderovom homogénnom chápaní kultúry. (Johann Gottfried von Herder:
Auch eine Philosophie der Geschichte zur Bildung der Menschheit, 1774)
Bibliografia
Gudykunst, William B. (Hg.). 1983. Intercultural Communication Theory. Beverly Hills: Sage Publications.
Kumbier, Dagmar – Friedemann Schulz von Thun (Hg.). 2009. Interkulturelle Kommunikation: Methoden, Modelle, Beispiele. Rowohlt Verlag. 3. vyd. (Originalausgabe Reinbek bei Hamburg: Rowohlt Taschenbuch Verlag 2006)
Hofstede, Geert. 1993. Interkulturelle Zusammenarbeit: Kulturen – Organisationen – Management. Z angličtiny preložili Nadia Hasenkamp – Anthony Lee. Wiesbaden: Gabler.
Broszinsky-Schwabe, Edith. 2017. Interkulturelle Kommunikation: Missverständnisse und Verständigung. 2. vyd. Wiesbaden: Springer (1. vyd. 2011)
Lüsebrink, Hans-Jürgen. 2005. Interkulturelle Kommunikation: Interaktion, Fremdwahrnehmung, Kulturtransfer. Stuttgart – Weimar: J. B. Metzler.
Maletzke, Gerhard. 1996. Interkulturelle Kommunikation: Zur Interaktion zwischen Menschen verschiedener Kulturen. Opladen: Westdt. VerIag.
Kimmerle, Heinz. 2002. Interkulturelle Philosophie zur Einführung. Hamburg: Junius Verlag.
Yousefi, Hamid Reza. 2006. Grundlagen der interkulturellen Religionswissenschaft. Nordhausen: Traugott Bautz.
Litters, Ulrike. 1995. Interkulturelle Kommunikation aus fremdsprachendidaktischer Perspektive. Tübingen: Gunter Narr (Giesener Beiträge zur Fremdsprachendidaktik).
Huntington Samuel P. 1996. The Clash of Civilizations and the Remaking of World Order. Simon & Schuster.
Huntington Samuel P. 1998. Kampf der Kulturen: Die Neugestaltung der Weltpolitik im 21. Jahrhundert: The Clash of Civilizations. Die Neugestaltung der Weltpolitik im 21. Jahrhundert. München: btb Verlag.
Harrison, Lawrence E. – Samuel P. Huntington. 2000. Culture Matters. How Values Shape Human Progress. New York: Basic Books.
Müller-Jacquier, Bernd. 1986. „Interkulturelle Verstehensstrategien – Vergleich und Empathie.“ In Kulturkontraste im DaF-Unterricht, Reihe: Studium DaF – Sprachdidaktik, Gerhard Neuner, ed., 33–84. München: Iudicium.
Müller-Jacquier, Bernd. 1999. Interkulturelle Kommunikation und Fremdsprachendidaktik. Koblenz: Universität Koblenz-Landau (Fernstudium Fremdsprachen in Grund- und Hauptschulen).
Müller-Jacquier, Bernd. 2004. „>Cross-cultural< versus Interkulturelle Kommunikation. Methodische Probleme der Beschreibung von Inter-Aktion.“ In Konzepte der Interkulturellen Kommunikation. Theorieansätze und Praxisbezüge in interdisziplinärer Perspektive, Hans-Jürgen Lüsebrink, ed., 69–113. St-Ingbert: Röhrig Universitätsverlag (Saarbrücker Studien zur Interkulturellen Kommunikation Bd. 7).