Predstieranie

Akt, ktorým sa niečo predstiera. Maskovanie, skrývanie.

V literárnej vede sa tento pojem používa v súvislosti s fikciou, ktorá predstiera, že niečo tvrdí. Vysvetľuje sa ním paradoxná skutočnosť, že hoci sa fikčná výpoveď vzťahuje len na to, čo existuje v rámci fikčného textu, t. j. neodkazuje na mimotextovú skutočnosť, riadi sa rovnakými pravidlami ako bežné tvrdenia. V štúdii „Logický status fikčného diskurzu“[1] poukazuje John Searle na to, že predstieranie má vo fikcii iný význam ako v bežnom živote, kde funguje vo význame klamstva a podvádzania. V tomto zmysle definuje J. Searle fikčnú výpoveď ako predstierané tvrdenie bez úmyslu klamať (2007, 64-65)[2]. Jean-Marie Schaeffer tento pojem prebral a v diele Pourquoi la fiction?, 1999 (Prečo fikcia?) ho charakterizoval ako „hravé a zdieľané predstieranie“ (feintise ludique et partagée[3]), čím zdôraznil nielen hravý, ale aj pragmatický aspekt tvorby fikčných diel. Hra na „akože“ odlišuje fikciu od vážne mieneného predstierania, teda od podvádzania, a prispieva k tomu, že recipient (čitateľ) sa dobrovoľne a vedome podieľa na zdaní reality. Argument zdieľania zase vylučuje možnosť fikcie ako klamstva, pretože sa opiera o zhodné rozpoznanie povahy fikcie všetkými čitateľmi (alebo prinajmenšom jej väčšiny). Fikčné predstieranie má za následok ponorenie recipienta do fikčného sveta, o ktorom tento vie, že nie je svetom skutočným[4]. Osobitným prípadom sú hraničné fikčné diela, ktoré narúšajú tichú dohodu medzi autorom diela a jeho čitateľom a zámerne vyvolávajú dojem pravdivosti, napríklad román Marbot, 1976 (Marbot, čes. 2002) nemeckého spisovateľa Wolfganga Hildesheimera alebo zbierka poviedok Grobnica za Borisa Davidoviča, 1976 (Hrobka pre Borisa Davidoviča, slov. 2021) srbského spisovateľa Danila Kiša, ktoré pôsobia ako faktografické diela.