Kultúrna pamäť

Vydavatelia zväzku Kultúra a pamäť (Kultur und Gedächtnis) z roku 1988 Jan Assmann a Tonio Hölscher rozumejú pod pojmom kultúrna pamäť „zásobu opakovane používaných textov, obrazov a obradov, ktoré sú vlastné každej spoločnosti a každej epoche a ktorých pestovaním stabilizujú a sprostredkúvajú svoj sebaobraz, kolektívne zdieľané poznatky prednostne (ale nie výlučne) o minulosti, na ktorých skupina zakladá svoje vedomie jednoty a odlišnosti.“[1] Zvyčajne sa kultúrna pamäť považuje za intenčný, vysoko organizovaný a inštitucionalizovaný prejav formovania skupinovej identity, ktorá sa opiera o spomienky externalizované v rôznych symbolických formách a médiách, čím sa stáva objektivizovanou/materializovanou formou kultúry. Na to, aby sa tento druh pamäti, ktorá presahuje individuálne skúsenosti, zachoval ako dlhodobá medzigeneračne platná pamäť, sú potrebné špecializované zásobné miesta. Táto definícia je založená na prácach kulturológov Jana a Aleidy Assmannovcov. Koncepčne a teoreticky fundovane skúmali súvislosti medzi kultúrou a pamäťou a procesy formovania kolektívnej identity. Začiatkom 80. rokov 20. storočia rozšírili koncepciu Mauricea Halbwachsa o kategóriu, ktorá zahŕňa komunikačnú aj kolektívnu pamäť.

Jan Assmann vo svojom zásadnom príspevku Kolektívna pamäť a kultúrna identita (Kollektives Gedächtnis und kulturelle Identität) z roku 1988[2] definoval kultúrnu pamäť ako "kolektívny pojem pre všetko poznanie, ktoré usmerňuje konanie a skúsenosti v špecifickom interakčnom rámci spoločnosti a je k dispozícii pre opakovanú prax a inštruktáž z generácie na generáciu" (Assmann 1988, 9).

Základom ich teórie je rozlišovanie medzi komunikačnou a kultúrnou pamäťou. Komunikačnú pamäť Jan Assmann konceptualizuje v súlade s Halbwachsovou kolektívnou pamäťou (por. heslo kolektívna pamäť), ktorá sa formuje prostredníctvom sociálnych interakcií a je viazaná na generácie. Assmann uvádza: "Pamäť žije a udržiava sa v komunikácii: ak sa komunikácia preruší alebo ak sa referenčný rámec komunikovanej skutočnosti stratí alebo zmení, dôsledkom je zabudnutie. Človek si pamätá len to, čo komunikuje a čo môže umiestniť do referenčných rámcov kolektívnej pamäti." (Assmann 2013, 37)[3] Kultúrna pamäť sa naopak vyznačuje tým, že je vzdialená od každodenného života a má dlhodobý charakter (presahuje obdobie života generácií). Prostredníctvom kultúrnej pamäti sa spomienky udržiavajú naprieč generáciami. Obsahuje kľúčové (osudové) udalosti a obsahy tejto pamäti majú pre danú spoločnosť identifikačnú funkciu. Kultúrna pamäť –  v porovnaní s neformálnou komunikačnou pamäťou – sa vyznačuje relatívne pevnými štruktúrami a má svoje médiá, inštitúcie a úložiská (knižnice, archívy, múzeá). Zároveň má kultúrna pamäť elitárny charakter, t. zn. obsahy kultúrnej pamäte sprostredkúvajú orgány, ktoré sú profesionalizované a predstavujú spoločenskú elitu. Sú to odborníci, ktorí interpretujú a sú zodpovední za tradovanie textov v rámci komunity.

Kultúrna pamäť existuje v dvoch režimoch: „v režime potenciality ako archív, ako celkový horizont nahromadených textov, obrazov, vzorov konania, a po druhé v režime aktuálnosti, ako zásoba objektivizovaných významov aktualizovaných a perspektívnych z príslušnej súčasnosti“ (Assmann 1988, 13). V rámci tejto teórie sa kultúrna pamäť delí na zásobnú a funkčnú (Speicher- und Funktionsgedächtnis) pamäť. Zásobná pamäť nie je viazaná na indivíduá a predstavuje archív alebo fond pamäťových kultúr, ktoré možno aktivovať vo funkčnej pamäti prostredníctvom selekcie a interpretácie. Funkčná pamäť je viazaná na indivíduá ich perspektívny.[4]

Koncepcia, ktorú vyvinuli Assmannovci, je dominantná v rámci výskumu kultúry pamäti a zahŕňa nielen sociálne referenčné rámce, na ktoré upozorňoval už Halbwachs, ale aj na spôsoby (médiá) odkazovania na minulosť.

Na mnohých miestach konštatovaná neurčitosť pojmu kultúrnej pamäti inšpiruje rôzne disciplíny spoločenských, humanitných vied. V niektorých prípadoch kultúrna pamäť slúži ako zastrešujúca kategória, niekedy slúži ako synonymum pojmu kolektívna pamäť.