Intencionálna ilúzia

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Intentionaler Fehlschluss (D)
Intentional fallacy (En)

Explikácia pojmu

Pojem intencionálna ilúzia (intentional fallacy) je vyjadrením tézy, že literárne dielo nemožno posudzovať cez prizmu autora. Zaviedli ho v roku 1946 teoretici New Criticism William K. Wimsatt a Monroe C. Beardsley, ktorí v rovnomennom článku („The Intentional Fallacy“) tvrdili, že poznanie intencie tvorcu nie je pre posúdenie umeleckého diela zásadné[1], čím odmietli zaužívané metodologické prístupy k literatúre a otvorili cestu k pluralite interpretácií. Pôvodne sa pojem vzťahoval na poéziu, ale jeho legitimita sa rozšírila na celú literatúru.

Ako vyplýva z anglického slova „fallacy“, ktoré má latinský pôvod (fallacia) a znamená „klam“ alebo „úskok“ (Plantin 1995, 249), tradičné spájanie (autorskej) intencie so zmyslom diela bolo založené na falošnej domnienke. Intencionálna ilúzia obracia pozornosť na chápanie umeleckého diela ako na artefakt, ktorý je do značnej miery autonómny voči okolitému svetu (Grüttemeier 2022, 132). Wimsatt a Beardsley vo svojom článku uvádzajú päť tvrdení, ktorými argumentujú v prospech intencionálnej ilúzie: teoretici priznávajú, že poézia vzniká na základe autorskej intencie (1), ale čitateľ nemá k dispozícii žiaden kľúč k tomu, aby vypátral jej pôvod (samotná báseň odzrkadľuje akt tvorby a intenciu autora) (2). Význam básne podľa nich spočíva v jej samotnej existencii a nie je nutné hľadať ho inde (3). Čitateľ by mal pripísať osobné pocity z básne intencii autora (4). Ak je autor schopný revidovať svoje dielo, znamená to, že to, čo považoval za svoj zámer v skutočnosti nebol jeho pôvodný zámer (5). Wimsatt a Beardsley tiež konštatujú, že báseň nepatrí kritikom ani autorovi, ale čitateľovi[2] (1946, 469-470). V roku 1954 vyšla revidovaná verzia štúdie (The Verbal Icon), z ktorej boli vypustené niektoré radikálne formulácie (napr. že autori nechcú robiť z básnika autoritu mimo básne) (Grüttemeier 2022, 142).

Koncept intencionálnej ilúzie evokuje snahy niektorých literárnych kritikov (napr. ruských formalistov) oslabiť tradičné východiská literárnej interpretácie a posilniť autonómne postavenie literatúry. Aj keď nie všetci teoretici zaujali voči konceptu intencionálnej ilúzie kladné stanovisko[3] (Hirsch, de Man), faktom je, že v rámci teórie literatúry a umenia mal vplyv na koncept intencie v postštrukturalizme (Grüttemeier 2022, 156) a otvoril otázky intencionálnosti, autobiografie či vplyvu kultúry na interpretáciu diela. Príkladom intencionálnej ilúzie v skutočnom svete je Da Vinciho obraz Mona Lisa, ktorý u kritikov vzbudzuje spornú otázku, či bol úsmev ženy zámerom tvorcu, a ak áno, aká bola jeho zamýšľaná podoba.



[1] „We argued that the design or intention of the author is neither available nor desirable as a standard for judging the success of a work of literary art  [...] (Wimsatt a Beardsleay, 1946, 468).

[2] „The poem is critic's own and not the author's (it is detached from the author at birth and goes about the world beyond his power to intend about it or control it). The poem belongs to the public“ (Wimsatt a Beardsleay, 1946, 470).

 

[3] Jedným z najvýraznejších kritikov bol E.D. Hirsch Jr, ktorý formuloval svoje názory v dielach Validity in Interpretation (1967) a The Aims of Interpretation (1976) (Grüttemeier 2022, 152).

Bibliografia

PLANTIN, Christina: „L’argument du paralogisme“. In Hermès, La Revue. 1995/1 no 15, s. 245-262. Dostupné na: https://www.cairn.info/revue-hermes-la-revue-1995-1-page-245.htm WIMSATT, William K., Monroe C. Beardsley: „The Intentional Fallacy“. In The Sewanee Review, Júl-September 1946, Vol. 54, č. 3, s. 468-488. Dostupné na: https://www.jstor.org/stable/27537676?seq=2#metadata_info_tab_contents
GRÜTTEMEIER, Ralf: Intention and interpretation: a short story. Berlin: De Gruyter, 2022.

<< späť