Ilúzia

Zdanie skutočnosti (lat. illudere – se jouer, se moquer de; lat. ludus – hra). Zámerná či nevedomá mystifikácia, ktorú vytvára autor fikcie s cieľom zapôsobiť na čitateľov alebo divákov. Úzko súvisí s fikciou, konkrétne s pojmom „mimézis“. Môže viesť k presvedčeniu, že fikcia je klamstvo.

Teoretické ukotvenie pojmu sa spája s Platónovým chápaním umenia v diele Štát, ktorý považoval umelecké zobrazenia za zavádzajúce a odporujúce skutočnosti[1]. Vytváraním ilúzie, ktorá živí „nižšiu (horšiu) časť duše, a tým ničí rozumovú časť“ (Platón 2009, 399), sa napodobovacie umenie stalo nežiaducim v dobre zriadenom štáte[2] (výnimkou sú iba hymny na bohov a chválospevy na dobrých mužov).

Literárnym stvárnením rizika fikčných ilúzií je notoricky známy príbeh románových postáv, Flaubertovej pani Bovaryovej a Cervantesovho Don Quijota, ktorých neadekvátna interpretácia literárnych textov priviedla k pomýleným predstavám o svete (romantické predstavy pani Bovaryovej a komické činy dona Quijota sú výsledkom ich stotožnenia sa s fiktívnymi postavami). Spomínané romány upriamujú pozornosť na schopnosť fikcie „nachytať“ naivných čitateľov a ovplyvňovať ľudské správanie a konanie.[3] O obdobnej sile ilúzie v divadle vypovedá aj Stendhal v eseji Racine a Shakespeare (Racine et Shakespeare, 1823), ktorá je manifestom romantizmu. Autor v nej spomína anekdotu o vojakovi v Baltimore, ktorý počas divadelného predstavenia vystrelil na herca predstavujúceho Othella, pretože podľahol ilúzii, že to, čo vidí (zavraždenie Desdemony), je skutočné. Stendhal sa v tejto súvislosti zmieňuje o „dokonalej ilúzii“ (l’illusion parfaite), ktorú je divadlo schopné vytvoriť. Hoci spomínané príklady predstavujú extrémne prípady kontaminácie skutočnosti fikciou, poukazujú na princípy fungovania „fikčného ponorenia“ (immersion fictionnelle), ktoré rozpracoval Jean-Marie Schaeffer v diele Prečo fikcia? (Pourquoi la fiction?, 1999). Ilúzii v tomto zmysle zodpovedá okamih stotožnenia fikcie so skutočnosťou. Podľa Schaeffera však vo všeobecnosti existuje nástroj zabraňujúci identifikácii „mylných predstáv“ so skutočnosťou (1999, 189). Čitatelia (diváci) môžu postrehnúť nástrahy fikcie a napriek totožnej povahe emócií pri čítaní a v skutočnom svete (napr. rozhorčenie nad krivdou alebo úprimný súcit s utrpením postáv) zamedziť tomu, aby reagovali rovnakým spôsobom ako v reálnom živote.

Jednotlivé literárne obdobia a žánre môžu ilúziu prehlbovať (estetika baroka) alebo naopak narúšať (efekt odcudzenia v divadle B. Brechta). V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa pod vplyvom obratu filozofie k jazyku stal pojem ilúzia v teórii literatúry metaforou antimimetizmu, ktorá maskuje vzťah literatúry a skutočnosti (Compagnon 2006, 118). Pojem referenčná ilúzia naznačuje, že literárny text neodkazuje prostredníctvom jazyka na skutočnosť, ale len na jej reprezentáciu. Riffaterre identifikuje referenčnú ilúziu na úrovni čitateľa, keď v rovnomennej štúdii hovorí: „táto ilúzia je súčasťou literárneho fenoménu, ako ilúzia čitateľa. Ilúzia je teda proces, ktorý má svoje miesto v našej skúsenosti s literatúrou“ (1982, 93). V podobnom duchu popierania referenčnosti literatúry sformuloval pojem „efekt reálneho“ Roland Barthes, aby ním označil funkciu niektorých zdanlivo nepodstatných detailov naratívnych textov, ktorou je vytváranie referenčnej ilúzie: „Podstata této iluze je tato: ‚reálno‘, odstraněno z realistické výpovědi jakožto denotační označované, se navrací jako označované konotační, neboť právě v momentu, kdy jsou tyto detaily pověřeny přímo denotovat reálné, nedělají nic jiného než to, že jej beze slova označují“ (Barthes, 2006, 81).