Fikčný svet

Fikčný svet je možný stav vecí, ktorý je konštruovaný (na strane autora) a rekonštruovaný (na strane čitateľa) prostredníctvom fikčného textu (Doležel 2003, 30)[1]. Fikčný svet, podobne ako každý svet, obsahuje množinu entít, ktoré špecifickým spôsobom vytvárajú medzi sebou systém vzťahov. Uvažovanie literárnych teoretikov o fikčných svetoch vychádza z výskumov logiky o možných svetoch a lingvistiky, ktoré poskytujú nástroje ich metodologického uchopenia (Fořt 2016, 9). Fikčné svety sa niekedy považujú za možné v tom zmysle, že v skutočnom svete nie sú aktualizované (Ronenová 2006, 64). Na rozdiel od možných svetov sú však fikčné svety založené na princípe paralelizmu (logicky a ontologicky sú konštruované ako paralelné svety), čo im zaručuje autonómiu (majú svoju vlastnú modálnu štruktúru) voči aktuálnemu svetu (skutočnosti) (17).

            Záujem literárnej vedy o fikčné svety nadväzuje na koncept možných svetov, ktorý navrhla skupina logikov v 60. rokoch 20. storočia (Saul Kripke, David Lewis, Jaakko Hintikka) ako nástroj pre riešenie niektorých problémov formálnej sémantiky (Ryanová 2015, 126). Problematika fikčnosti skúmaná z pohľadu logikov (koncept možných svetov bol aplikovaný na fikčné propozície) naznačila možnosti jej uchopenia aj v rámci teórie literatúry. Sémantika možných svetov inšpirovala viacerých literárnych teoretikov v 80. a najmä v 90. rokoch 20. storočia (Lubomír Doležel, Thomas Pavel, Umberto Eco, Ruth Ronenová, Marie-Laure Ryanová)[2] k pokusom o literárnu interpretáciu možných svetov ako modelového rámca fikčných svetov.

Fikčný svet literárneho diela nesie určité znaky možných svetov, čo vysvetľuje aplikovateľnosť poznatkov zo sémantiky možných svetov, no súčasne sa vyznačuje vlastnosťami, ktoré sa vzťahujú výlučne na fikčné svety (Doležel 2003, 30). V prvom prípade vidí Doležel prienik medzi fikčnými svetmi a možným svetmi v tom, že fikčné svety literatúry predstavujú podľa neho špecifický druh možných svetov (30) s nasledujúcimi rysmi: 1. fikčné entity majú ontologický status, ale predstavujú neaktualizované možnosti a disponujú fikčnou referenciou (fikčné entity síce neodkazujú na skutočné entity, ale v určitých prípadoch môžu vytvárať vzťah „medzisvetovej identity“, resp. vzťah totožnosti medzi rôznymi možnými svetmi). 2. Fikčné svety sú nesúrodé (implikujú rovnako svety analogické so skutočnosťou ako svety fantastické, resp. nepravdepodobné). 3. Fikčné svety sú prístupné skrz semiotické kanály (cez literárny text) (30-35). V druhom prípade uvádza Doležel špecifiká fikčných svetov, ktorými sa odlišujú od možných svetov: 1. Fikčné svety sú neúplné, pretože mnohé výroky o entitách sú nerozhodnuteľné. 2. Mnohé fikčné svety sú sémanticky rôznorodé (ide o heterogénne, resp. dvojdomé štruktúry – príkladom je mytologický svet rozdelený na ľudský a božský svet). 3. Fikčné svety sú produkty textotvornej činnosti (sú konštruované v akte poiésis a ich médiom je literárny text) (Doležel 2003, 35-37).

Podľa Thomasa Pavela sú fikčné svety, podobne ako sakrálne svety, založené na „význačných štruktúrach“ (salient structures) (92). Ide o duálne štruktúry, pozostávajúce z primárneho a sekundárneho univerza. Prvé univerzum vychádza z aktuálneho sveta, zatiaľ čo druhé univerzum z aktuálneho sveta odvodené nie je. Význačné štruktúry obsahujú entity, ktoré v aktuálnom svete existujú, ako aj entity, ktoré sú nereálne. V rámci fikčných svetov sú však všetky entity považované za fikčné, z čoho vyplýva, že entity druhého univerza nemajú v primárnom univerze zodpovedajúci náprotivok.[3] Podľa Pavela predstavuje skutočnosť, resp. aktuálne existujúci svet, bázu, ktorá je obklopená súhvezdím alternatívnych svetov (94). Podobne ako u Doležela, aj u Pavela sú fikčné svety neúplné, t.j. o niektorých výrokoch nemožno rozhodnúť, a rovnako môže byť hranica medzi aktuálnym svetom a fikčnými svetmi veľmi tenká (príkladom sú Balzacove romány). V obidvoch prípadoch (neúplnosť, hranice) ide o premenlivé, kultúrne podmienené atribúty.[4]

Ruth Ronenová zdôrazňuje, že fikčný svet je logicky a ontologicky paralelný k aktuálnemu svetu (2006, 109) a neúplnosť je jeho inherentná vlastnosť. Podľa literárnej teoretičky možno vnímať fikčné svety ako možné alebo nemožné konštelácie udalostí a situácií, ktoré sú fikčne realizované alebo nerealizované (105). V súlade s tvrdením Doležela môže fikčný svet obsahovať nesúrodé prvky (historické a imaginárne postavy, nadprirodzené bytosti) (106). Ronenová nazerá na fikčné svety cez logické a ontologické špecifiká fikčných výrokov: vo fikčnom svete neplatí pravdivostná hodnota sveta, fikčné výroky môžu vyjadrovať protichodné stavy vecí (na rozdiel od možných svetov v modálnej logike), všetky zložky fikčného sveta sú štruktúrne prepojené a všetky fikčné výroky sú pre výstavbu fikčného sveta rovnako nevyhnutné (107-109).

Umberto Eco pri uvažovaní o možných svetoch v sémantike možných svetov a v teórii fikčných možných svetov (Eco tu používa aj pojem teória fikcie) poukazuje na to, že v prvom prípade sú možné svety „prázdne“ (empty) a v druhom prípade sú „zariadené“ (furnished) a pozostávajú z jedincov obdarených vlastnosťami[5] (65-66). Eco považuje možné svety rovnako ako aktuálny svet za kultúrne konštrukty a možné svety, vrátane fikčných, označuje pojmom „malé svety“[6] (67). O prínose pojmu „možné svety“ pre teóriu literatúry uvažuje Eco z hľadiska pragmatiky čítania.[7]