Fikčné ponorenie

Projekcia recipienta (čitateľa, diváka, poslucháča) do fikčného sveta na základe predstáv. Pojem sa používa v literárnej vede na označenie spôsobu recepcie fiktívnych príbehov a fikcie všeobecne (Schaeffer 2020).[1]

Pojem rozpracoval francúzsky literárny teoretik Jean-Marie Schaeffer v diele Prečo fikcia? (Pourquoi la fiction?, 1999) v súvislosti so skúmaním fikcie z hľadiska kognitívnej psychológie. Fikčné ponorenie sprevádza dočasné prelínanie referenčnej (skutočnej) a nereferenčnej (imaginárnej) roviny, ktoré charakterizuje „dobrovoľné pozastavenie nedôvery na danú chvíľu“ (willing suspension of disbelief for the moment)[2]. Chvíľkové spojenie dvoch vo svojej podstate nezlučiteľných svetov je nevyhnutnou podmienkou toho, aby sa recipient dokázal mentálne premietnuť do zobrazenej situácie. Pri fikčnom ponorení sa aktivujú rovnaké kognitívne schopnosti a emócie ako v skutočnom svete, preto sa „fikčné predstavy nelíšia od reprezentácií skutočnosti“^[3] (Jouve 2019, 68). Aby nedošlo k zámene fikčného sveta so skutočnosťou, na ktorú upozorňoval Platón, musí podľa Schaeffera existovať nástroj blokujúci referenčnú ilúziu, ktorý umožňuje recipientovi postrehnúť „nástrahy“ fikcie a zamedziť reakciám ako v skutočnom svete.

Jean-Marie Schaeffer charakterizuje fikčné ponorenie v prvom rade ako prevrátenie hierarchických vzťahov medzi „pozemským“ vnímaním, resp. pozornosťou, a imaginárnou aktivitou[4]. Autor tu má na mysli skutočnosť, že za normálnych okolností je imaginárna aktivita v pozadí našej pozornosti, zatiaľ čo pri čítaní fikcie je to naopak, pretože vtedy vnímame okolitý svet len okrajovo. Rozdvojenie pozornosti má za následok paralelnú existenciu dvoch svetov (skutočného a imaginárneho), ktorá predstavuje druhú charakteristickú črtu fikčného ponorenia[5]. Hoci ide o zdanlivo odlišné svety, podľa Schaeffera sú úzko prepojené. V tejto súvislosti autor napríklad pripomína, že spomienky na knihy/filmy, ktoré recipienti v detstve prečítali/videli, sa viažu nielen na obsah prečítaného, ale aj na (reálne) okolnosti, za akých ich vnímali. Preto môže konkrétny kontext vyvolať spomienku na fikčný svet a naopak. Navyše, mimémy (imitované veci a javy) by boli pre recipientov nedostupné, keby sa neopierali o mnemonické stopy, ktoré v nich zanechali reálne zážitky. Ich opätovná aktivácia je založená na repertoári predstáv, ktorým disponuje každý recipient. Skutočnosť, že tvorca mimém ich môže zdieľať s recipientom, vyplýva z toho, že obidvaja majú prístup k rovnakej realite (aj keď sa ich svety úplne neprekrývajú). Ďalším rysom fikčného ponorenia je podľa Schaeffera jeho dynamickosť a schopnosť samoregulácie[6]. Fikcia môže donekonečna rozvíjať ten istý príbeh a napĺňať túžbu čitateľa dozvedieť sa viac, čo vysvetľuje popularitu žánrov, akými sú napríklad román-rieka alebo románový cyklus (resp. televízne seriály a pod.). V neposlednom rade charakterizuje ponorenie citová angažovanosť účastníka (recipienta)[7]. Ide o estetické hodnotenie, ktoré neprináleží výlučne mimetickému umeniu, a líši sa od skutočného zapojenia citov, ktoré vyvolávajú fikčné mimémy. Schaeffer tu naráža najmä na prítomnosť empatie čitateľa s románovými postavami (ich prežívanie rezonuje s citovým prežívaním recipienta), ktorá je však len jednou z foriem afektívneho zapojenia v súvislosti s mimetickými predstavami (napríklad aj vizuálne fikcie dokážu vyvolať silné pocity). Úspech mimém, ktoré ponorenie vyvolávajú, je spätý predovšetkým s afektívnou reakciou na zobrazenú skutočnosť. Samotná „mimetická vernosť“ skutočnosti preto nezaručuje pôsobivosť fikcie, ale závisí aj od afektívnej nálože zobrazenia.

V súvislosti s fikčným ponorením hovorí Schaeffer o potrebe jeho odlíšenia od klamu a viery, rozlíšenia na úrovni produkcie (projekcia umelca) a recepcie (reakcia recipienta), a nemožnosti zámeny ponorenia s „psychologickou identifikáciou“. V prvom prípade sprevádza fikčné ponorenie existencia „intuitívnych mimetických klamov“ (leurres mimétiques préattentionnels) a súčasne neutralizácia ich účinkov na úrovni vedomej pozornosti, ktorá bráni tomu, aby fikčné predstavy nadobudli status presvedčenia. Vedomie recipienta fikcie, že má dočinenie so zdaním, vyplýva podľa Schaeffera z autorsko-čitateľskej dohody založenej na „hravom zdieľanom predstieraní“, čím dochádza k zamedzeniu stotožnenia fikcie so skutočnosťou (účinok kontaminácie fikciou však môže byť silný u detských, resp. naivných čitateľov).

V rámci samotného fikčného ponorenia Schaeffer rozlišuje medzi jeho kreatívnou a recepčnou fázou. Zatiaľ čo tvorca fikcie pristupuje k vytvoreniu „nástrah“ (amorces) na základe vedomej simulácie a jej regulácie, recipient fikcie reaguje na už existujúci fikčný svet. V otázke vzťahu identifikácie a ponorenia Schaeffer uvádza, že identifikácia je len nástrojom afektívnej empatie (pozitívnej aj negatívnej) vyvolanej fikčným svetom, ktorá predstavuje stabilnú zložku škály postojov. Schaeffer preto spája ponorenie skôr s vnemovým postojom a navrhuje používať pojem „identifikácia“ v zmysle subjektívneho zvnútornenia.