Systémovoteoretická literárna veda

Teória systémov je transdisciplinárny model opisu štruktúr a procesov živých autopoietických systémov. Snaží sa obsiahnuť prepojenie komunikácie a kognície, ako aj na podklade rozlíšenia textu a kontextu postihnúť sémantické aspekty literárnych textov. Problém súvislosti medzi kognitívnymi systémami aktantov (konajúcich v štruktúrach sociálnych systémov) a sociálnymi systémami (pozostávajúcimi z komunikácií) je zaujímavý aj pre výskum literatúry, napríklad z aspektu výskumu noriem a konvencií.

Teória systémov ponúka možnosť modelovať komunikáciu ako princíp sebaorganizácie sociálnych systémov. Ide o nástroj na pozorovanie mechanizmov a princípov konštruovania sociálnej reality zviditeľnených v aktoch komunikácie. Prvými, ktorí teóriu systémov v tomto duchu aplikovali na oblasť literárnej vedy, boli Wolfgang Iser a Siegfried J. Schmidt. Išlo tu viac-menej o experimentovanie s premisami teórie systémov, o hľadanie styčných plôch, prekonávanie komunikačných bariér medzi novou „paradigmou“ a etablovanými literárnovednými smermi.

Teória systémov skúma komunikácie ako elementy systémov, ktoré predstavujú komunikáciu, pozostávajú z komunikačných aktov, a nadväzuje na iné komunikácie.

Vo všetkých známych literárnovedných konceptoch teórie systémov ide o výskum procesov produkcie a recepcie. Systémovo-teoretická literárna veda systém literatúry a systém literárnej komunikácie v podstate nerozlišuje[i]. Ide v nej o hľadanie odpovedí na otázku, ako systém literatúry zabezpečuje svoju stabilitu a ako definuje svoju identitu. Základný konsenzus spočíva v názore, že literárne komunikačné akty na seba nadväzujú do tej miery, že zabezpečujú sebaorganizáciu systému, pričom súčasne reagujú na perturbácie iných systémov. Literatúra z pohľadu teórie systémov nepozostáva z literárnych textov, ale z literárnych komunikačných aktov. Aj literárny proces sa preto chápe ako komunikačný proces.

---

Teória systémov má svoje korene v rôznych disciplínach – v kybernetike, v biológii (teória živých systémov), v sociológii. Za zakladateľa všeobecnej teórie systémov sa považuje Ludwig von Bertalanffy, ktorý pod dojmom teórie informácií  a kybernetiky opisuje organizačné mechanizmy autoreferenčných systémov v interakciách s prostredím. Širší význam začína mať teória systémov v interdisciplinárnych diskurzoch v podaní Niklasa Luhmanna, ktorý sa sústreďuje na komunikáciu ako na základnú operáciu, ktorá zabezpečuje stabilitu systémov ako autopoetických systémov. Pojmom autopoiesis sa označuje dôležitá vlastnosť komplexných systémov. Tieto systémy sú schopné organizovať sa sami. Systémy produkujú prvky, z ktorých pozostávajú, z čoho vyplýva, že systém sa dokáže plánovať a riadiť iba sám, nie je možné ho plánovať a riadiť zvonka.  Niklas Luhmann bol prvý, ktorý pojem autopoiesis, pôvodne pojem, ktorý čílsky biológ Humberto R. Maturana použil na živé systémy, aplikoval na sociálne systémy: Luhmann uvádza: „Autopoiesis neznamená, že systémy existujú sami od seba, z vlastnej sily bez akéhokoľvek vplyvu prostredia. Naopak, ide o to, že jednota systému a s ňou všetky jeho prvky, z ktorých pozostáva, sú produktom systému samého.“[ii] S pojmom autopoiesis je nutne spojená diferenciácia systému a prostredia. Jeho diferencia ale existuje iba ako produkt, a teda ako element systému. Tým je vyjadrené, v zmysle konštruktivizmu, že systém sám produkuje všetky kategórie z ktorých pozostáva cez kategórie, z ktorých pozostáva. Aplikácia konceptu autopoiesis na modelovanie literatúry bude nutne ústiť do poznania, že literatúra produkuje literatúru a nič iné – v analógii Luhmannovej dikcie „len komunikácia dokáže komunikovať“ (Luhmann 1992, 31)^[iii].

Luhmannova teória systémov podstatne ovplyvnila uvažovanie o literatúre ako o autopoietickom sociálnom systéme. Pod vplyvom Luhmannovej teórie systémov koncom 80. rokov 20. storočia vstupujú do poľa záujmu literárnej vedy hlavne sociálne dimenzie literárnej komunikácie . Sociálne faktory ako rod, vzdelanie a pod. sa skúmajú predovšetkým z aspektu ich vplyvu na kognitívne procesy (N. Groeben). Ale začiatkom 80. rokov 20. storočia ešte hádam nikto reálne neuvažoval nad fundovaním systémovo-teoretickej literárnej vedy, ako ju poznáme dnes s jej inštitucionálnym zázemím a relatívne ustáleným pojmovým aparátom.

Literárna komunikácia sa v nemeckom prostredí diskutuje v súvislosti s recepciou teórie systémov. Tento proces má relatívne silné inštitucionálne zázemie. V nemeckom prostredí sú v 90. rokoch 20. storočia silne prezentné výskumné iniciatívy Inštitútu pre teóriu systémov a humanitné vedy na Univerzite Leiden. Matthias Prangel a Henk de Berg vytvorili tzv. Leidenský model porozumenia textu (Leidener Modell des Textverstehens), v ktorom ide o identifikáciu kľúčovej diferencie systému literatúry podľa N. Luhmanna. Tento model obohacuje Luhmannovu teóriu komunikácie o hermeneutické a semiotické prístupy.

Gerhard Plumpe a Niels Werber sú predstaviteľmi tzv. Bochumského konceptu literatúry, ktorý je postavený na základoch Luhamnnovej teórie komunikácie a sociálnych systémov.  Systém literatúry vo funkčne diferencovaných spoločnostiach Plumpe a Werber koncipujú ako funkčne interagujúci systém so štruktúrnou autonómiou. Literárna komunikácia má sociálnu funkciu, ktorá zároveň zabezpečuje svojou inakosťou voči iným systémom jeho autonómnosť a stabilitu. Literárne diela sa  chápu v nadväznosti na Luhmannovu teóriu médií ako symbolicky generalizované komunikačné médiá.

V Bochumskom koncepte ide o výskum systému literatúry vo vzájomných vzťahoch s inými sociálnymi systémami v synchrónnom a aj diachrónnom aspekte. G. Plumpe a N. Werber aplikujú Luhmannov model komunikačnej evolúcie na dejiny literatúry[iv].

Existujú aj iné prístupy odvolávajúce sa na Luhmannovu teóriu systémov a na jeho pojem komunikácie. Napr. Claus-Michael Ort pracuje s diferenciáciou pojmu literatúry ako systému symbolov a literatúry ako sociálneho systému.[v]

Aj funkcionálny model textu Ericha Köhlera pracuje s Luhmannovým pojmom systému. Köhler transformuje Luhmannove teorémy na systém literárnych druhov a definuje ho ako čiastkový systém spoločenského systému[vi].  Pokúša sa objasniť, akú funkciu má určitý literárny druh v určitom historickom období. Luhmannov pojem funkcie prekonáva predstavy funkcie ako účelového výkonu.

 Luhmannovu teóriu systémov aplikuje Hans Ulrich Gumbrecht na problematiku porozumenia. Od Luhmanna preberá návrh rozlišovať medzi zmyslom a vnímaním, čím implicitne upozorňuje na to, že človek môže konať aj mimo dimenzie zmyslu. [vii]

---

Základné premisy teórie systémov sa stali opisným a analytickým inštrumentom literárnej vedy aplikovateľným v podstate na akýkoľvek jav systému literatúry. Aj preň platí, že ako element systému predstavuje komunikáciu, pozostáva z komunikačných aktov a nadväzuje na iné komunikácie. Napriek spomínanému profilu a inštitucionalizácii systémovo-teoretickej literárnej vedy neexistuje literárnovedný smer, ktorý by bol výlučne systémovo-teoretický. Ide o pomerne paradoxný jav, ktorý akoby odhaľoval alebo naznačoval isté nedostatky Luhmannovej teórie systémov. V literárnovednej praxi nachádzame početné kombinácie častí teórií, akýsi nutný eklektizmus alebo teoretické nadstavby.^[viii] Fakt je, že Luhmann sa interdisciplinárnymi kanálmi dostal do prakticky každej humanitnej disciplíny. Jeho filologické aplikácie sa spočiatku vyznačujú veľkou rozpačitosťou a sú skôr motivované už relatívne etablovanými smermi, pretože pre konzekventnú aplikáciu Luhmannovej teórie by to znamenalo opustenie priestoru filológie, znamenalo by to vnímať literatúru ako sociálnu skutočnosť, teda ako komunikáciu. Práve tento aspekt Luhmannovej teórie ponúka možnosť opísať dynamiku tvorby literárnych fenoménov ako elementov sociálnej skutočnosti a ako komunikácie bez toho, aby sa z literárneho vedca musel nevyhnutne stať sociológ, pretože literárna komunikácia má aj ako sociálna realita svoje špecifiká a vnútorné mechanizmy, kódované systémom literatúry. (Schmidt 1989)

Systémovo-teoreticky orientovaní literárni vedci sa zhodujú v názore, že literárna komunikácie je (alebo musí byť) kódovaná inak ako všetky ostatné komunikácie, že komunikačný systém literatúry funguje podľa špecifických kódov. Literárna kritika operuje v zmysle axiologických diferenciácií ako hodnotné/nehodnotné^[ix], originálne/epigonálne, vkusné/nevkusné, vydarené/nevydarené a pod. Tieto diferenciácie sú akoby kľúčom k analýze literárnych fenoménov. Literárna kritika napr. operuje v súčasnosti primárne podľa diferenciácií zaujímavé/nudné alebo hodnotné/nehodnotné. Otázka teda znie: aké je kódovanie literatúry? Isté odpovede ponúka Luhmann v spisoch Ist Literatur codierbar? (Dá sa literatúra kódovať?) a Das Kunstwerk und die Selbstreproduktion der Kunst (Umelecké dielo a autoreprodukcia umenia). Opis tejto inakosti predstavuje značný problém, na ktorý na tomto mieste môžem upozorniť iba kurzoricky.

Cez poukázanie na možnosti aplikácie teórie systémov ako opisného inštrumentária istého literárneho fenoménu zároveň vyvstáva potreba akceptovať teóriu systémov ako metateóriu s jednoznačne univerzalistickými nárokmi. Analýzy literárnej komunikácie na pozadí teórie systémov sú v nemeckom prostredí už relatívne bežné,  iba nepatrný podiel sa však týka fenoménu kánonu.

Pre Luhmanna znamená umenie komunikáciu, ktorá sa orientuje na umelecké diela. Keďže Luhmann vo svojej práci Die Kunst der Gesellschaft (Umenie spoločnosti)  literatúru spomína iba okrajovo, boli nutné isté „manipulácie“, ktoré sa udiali v procese transformácie jeho teórie na oblasť literatúry – tak to napr. robili Gerhad Plumpe a Niels Werber v 90. rokoch 20. storočia. Podľa nich má literatúra, ako každý subsystém, vlastnú identifikovateľnú funkciu a kód. To znamená, že do komunikácie vstupuje obmedzené kontingentné spektrum zmyslu (redukcia očakávania vzhľadom na literárne texty).  Plumpe a Werber za ústredný kód tejto komunikovateľnosti považujú binárny kód „zaujímavý/nudný“ ako protinávrh Luhmannovho návrhu „pekný/ošklivý“ paušálne pre celú oblasť umenia. Tento Luhmannov návrh bol v odbornom umenovednom diskurze jednohlasne spochybnený a v procese tohto spochybňovania sa zrodil celý rad protinávrhov.^[x] V diskusii o kódovaní umenia veľkú úlohu zohralo uvažovanie Friedricha Schlegela. Neodmieta atribút „krásny“ ani atribút „zaujímavý“, pripisuje ich ale na jednej strane klasickej a na druhej strane súčasnej, modernej, romantickej literatúre. Vieme však, že žiadna z uvedených diferenciácií nekóduje princíp inklúzie a exklúzie absolútne. Existuje celý rad vedľajších kódov pôsobiacich často súčasne, vďaka ktorým sa systém literatúry imanentne diferencuje. Aj Luhmann predpokladá pre systémy vedľajšie kódy, ktoré sú spojené s primárnym kódovaním a dopĺňajú ho v súlade s vnútornou diferencovanosťou systému a v jej prospech.

Výhodou teórie systémov je, že výsledky komunikačných operácií sú koncepčne rovnako elementmi systému a na jeho dynamike sa podieľajú ako samy operácie, a síce tým, že im je imanentný potenciál komunikovateľnosti. To je ďalší impulz v prospech modelovania literatúry ako autopoietického systému. S tým je spojená paradigmatická zmena v orientácii a spôsobe nahliadania problémov teórie systémov vôbec. Nesústreďuje sa totiž na plánovanie, kontrolu, riadenie a štruktúrnu stabilitu sociálnych systémov, ale, ako to Luhmann formuluje v úvodnej kapitole Paradigmenwechsel in der Systemtheorie  (Paradigmatická zmena v systémovej teórii) knihy Soziale Systeme (Sociálne systémy), na autonómnosť a senzibilitu voči prostrediu, evolúciu a dynamickú stabilitu (Luhmann 1991a, 27).

Prostriedky teórie systémov na výskum literatúry využíva Siegfried J. Schmidt v rámci svojho konceptu empirickej teórie literatúry. Ide o prostriedky, ktoré korešpondujú s konštruktivistickými konceptmi kognície. Primárne sa orientuje na teóriu systémov Niklasa Luhmanna, ktorý sám integruje niektoré konštruktivistické teorémy.

Teória systémov si kladie otázku, ako je komunikácia možná, keď predpokladáme, že kognitívne systémy sú operačne uzavreté autopoetické systémy. Znamená to, že sociálne systémy pozostávajú iba z komunikácií, ktoré samé seba produkujú a reprodukujú v médiu „zmyslu“. S. J. Schmidt ale uvádza:

„Komunikácia sa práve neorganizuje sama, ale organizujú ju komunikátori (aktanti alebo inštitúcie), ktorí nevyhnutne vnášajú do hry svoje motívy a záujmy, postoje, presvedčenia a hodnotenia. Účasť na komunikácii nutne predpokladá reflexívny rekurz na rôzne poriadky jazykového, kolektívne zdieľaného poznania, odkazuje na sociálne podmienky každej komunikácie, pritom ale nerobí vnímanie indivíduí ako komunikantov (nie ako »komplexných ľudí«) ani nadbytočným, ani nezmyselným.“[xi]

Tým je aspoň čiastočne naznačená problematika premostenia kognitívnych a komunikačných systémov. Sociálny konštruktivizmus sa pri hľadaní odpovede na otázku prepojenia kognície a komunikácie opiera o model komunikácie H. R. Maturanu, ktorý vychádza z pojmu sociálneho systému ako zvláštneho spôsobu koordinácie kognitívnych systémov. Koordinácia znamená, že kognitívne systémy navzájom predpokladajú podobné spôsoby konania, čím produkujú konvencie, na podklade ktorých je opäť (v cirkulačnej logike) možná ich koordinácia. Mechanizmus štruktúrne spriahajúci kognitívny systém s komunikačným systémom nachádzame napr. v jazyku. Štrukturálnym zosúladením literárnych aktov (literárnou komunikáciou) vzniká špecifická realita literárneho systému. Siegfried J. Schmidt sleduje vo vzniku konvencií literárneho systému dynamiku meniacej sa štruktúry poznania, ktoré daný systém odlišuje od všetkých iných systémov (a štruktúr poznania). V literárnej komunikácii sa vzťahujú aktivity kognitívnych systémov (aktantov), ktoré v literárnej komunikácii operujú, na iné literárne aktivity. Tieto aktivity majú komunikačný charakter. V tomto bode sa Schmidt stretáva s Luhmannovou argumentáciou (len komunikácia môže komunikovať). Luhmann definuje sociálne systémy ako autopoietické systémy. Pojem autopoiesis aplikuje tak na živé, psychické, ako aj sociálne systémy. Všetky typy autopoietických systémov redukujú komplexnosť sveta[xii]. Luhmann nazýva tie systémy autopoietickými, ktoré „samy a prostredníctvom elementov, z ktorých pozostávajú, produkujú a reprodukujú elementy z ktorých pozostávajú“ [xiii]. „Všetko, čo systémy používajú ako prvky, ich elementy, ich procesy, ich štruktúry a seba samé, je determinované práve týmito prvkami v systéme.“ [xiv]

Sociálne systémy sa organizujú komunikáciou, ktorú Luhmann definuje nasledovne: „Komunikácia je syntéza troch komponentov: informácie, oznámenia a porozumenia.“ [xv] Všetky tieto komponenty sú v komunikačnom akte kontingentnými elementmi autopoiesis komunikácie. Kontingencia komunikácie vyjadruje aj principiálnu asynchrónnosť transportu informácie.

Systémová teória predpokladá, že základným cieľom systémov je zabezpečenie ich stability. Takto sa definuje aj pojem funkcie[xvi]. Okrem pojmov štruktúry a funkcie do hry vstupuje reflexivita komplexných autoreferenčných systémov, ktorá je teoreticky podložená konceptom autopoiesis Humberta R. Maturanu, ktorý hovorí, že autopoietické systémy sú operačne uzavreté.

Terminológia teórie systémov je vo vysokej miere abstraktná, čo jej však zabezpečuje univerzálnosť. Zároveň je postavená na ne-ontologickom pojme systému. Prominentne zastúpený je Luhmannov pojem systému ako komunikácie. Funkcia systémov ako komunikačných štruktúr spočíva v nepretržitej redukcii komplexnosti sveta. Aj identita umeleckého diela spočíva v tom, akým spôsobom v ňom bola redukovaná komplexnosť sveta. Nejde o opis jeho ontológie, ale o opis procesu komunikácie, ktorý sa na jeho podklade (na podklade diela) deje. Abstraktne povedané: prostredníctvom aplikácie selektívnych kódov sa nešpecifické perturbácie prostredia transformujú na imanentné elementy systémov. Tieto elementy sa koordinujú v procese komunikácie, ktorý je emergentným javom a podľa Luhmanna sa nedá redukovať na isté vlastnosti alebo konanie aktantov.

Význam Luhmannových prác spočíva aj v tom, že do teórie systémov integroval epistemologické premisy radikálneho konštruktivizmu . Schmidta neprekvapuje:

„že Niklas Luhmann vo svojej teórii systémov (...) vyvíja úplne podobné myšlienkové modely ako konštruktivisti, ktorí argumentujú skôr biologickými, psychologickými a kybernetickými názormi. Obe strany operujú diferenciou systému a prostredia a  operatívnou uzavretosťou kognitívnych a sociálnych systémov.“ [xvii]

Radikálny konštruktivizmus  aj teória systémov vychádzajú z toho, že systém je síce operatívne uzavretý v zmysle autonómny, ale nedokáže operovať nezávisle od skutočnosti mimo neho. Jediný prístup k prostrediu, v ktorom operuje, je konštrukcia pozorovateľa. V tomto prípade Luhmann hovorí o de-ontologizácii reality. Nechce opísať realitu, ale naše skúsenosti: „To, čo nazývame poznanie, je produkt komunikačného systému spoločnosti.“ [xviii]