Polykontextová literárna veda

Koncepcia polykontextovej literárnej vedy predstavuje model vzájomného pozorovania literatúry a jej prostredia a vychádza primárne z perspektívy teórie autopoietických systémov Niklasa Luhmanna.

Na pozadí Luhmannovho pokusu o zblíženie sociálnej teórie a teórie komunikácie s jej semiologickým potenciálom sa literárni vedci pokúšajú interpretovať rozdiely medzi textom a kontextom v duchu diferenciácie pozorovania systému a pozorovania prostredia, pričom sa sústreďujú na rôzne periférie, ktoré tvoria prostredie literatúry (Plumpe – Werber 1995). Ide o opis polykontextového ukotvenia systému literatúry v priestore diferencovaných sociálnych systémov. To, čo Gerhard Plumpe interpretuje ako ‚prostredia literatúry‘, sú mimoliterárne špeciálne diskurzy, prevažne vedy (v uvedenom zväzku z roku 1995 sú zastúpené právo, politika, náboženstvo, filozofia, pedagogika a hospodárstvo) a pýta sa, v akom vzťahu sa nachádzajú k literatúre.

Cieľom polykontextovej literárnej vedy je vytvoriť východiskové paradigmy pre novú historiografiu literatúry, pričom upozorňuje na neadekvátnosti koncepcie sociálnych dejín literatúry, v ktorej sa pojem ‚literatúra‘ atomizoval na zdanlivo ľubovoľné aspekty. Nová konceptualizácia dejín literatúry stojí pod záštitou teórie autopoietických systémov Niklasa Luhmanna, podľa ktorej je literatúra od konca 18. storočia ako diferencovaný systém spoločnosti zároveň prostredím iných spoločenských subsystémov, ktoré ju pozorujú a transformujú do vlastných koncepcií, z ktorých každá má svoju špecifickú ‚historicitu‘.

Pre Luhmanna je umenie komunikácia orientovaná na umelecké diela. Od polovice 80. rokov 20. storočia Luhmannove práce o sociológii umenia vyvolávali čoraz väčšiu odozvu medzi literárnymi vedcami, čo viedlo k ďalšiemu kritickému rozvoju systémovo-teoretickej literárnej vedy. V rámci týchto snáh o rozvoj systémovo-teoretického uvažovania v literárnej vede Gerhard Plumpe a Niels Werber začiatkom 90. rokov 20. storočia vyvinuli vlastný systémovo-teoreticky inšpirovaný prístup, ktorý sa sústreďoval na Luhmannove koncepty autopoiesis a polykontextuality. Pritom vychádzajú z konceptu polykontextuality, ktorý Luhmann opísal nasledovne: „Každý, kto chce adekvátne prežívať alebo tvoriť umenie [...], sa musí naučiť vidieť polykontextuálne: inými slovami, musí sa naučiť poznávať, od čoho závisí, čo práve vidí.“ (Luhmann 1986, 645)[1]

 Aby sa do širšieho diskurzu v sociológii literatúry uviedla sociologická teória systémov, boli tieto koncepčné extenzie pre literárnu vedu nevyhnutné, keďže Luhmann vo svojom diele Die Kunst der Gesellschaft (1995, Umenie spoločnosti) spracúva priestor literatúry skôr náhodne. Záujem literárnych vedcov o teóriu systémov v 90. rokoch 20. storočia spôsobil stabilizáciu interdisciplinárneho diskurzu, ktorý síce reprodukuje dominanciu Niklasa Luhmanna v rámci nemeckej teórie systémov, ale ukazuje sa ako prekvapivo rozmanitý. Svoju adekvátnosť stratili aj námietky opakovane formulované od polovice 80. rokov 20. storočia, že systémovo-teoretická literárna veda je ahistorická a že sa vzďaľuje od textu (to sa týkalo hlavne koncepcie empirickej literárnej vedy).

Skutočnosť, že dejiny literatúry nemožno skúmať bez referencií na literárne pramene a že literárnohistorický výskum na pozadí teórie systémov nevylučuje dôkladnú pramennú referencialitu, sa podpísala už pod štúdiu Siegfrieda J. Schmidta o sebaorganizácii sociálneho systému literatúry v 18. storočí (Schmidt 1989) a viedla k rozšíreniu horizontu systémovo-teoretickej literárnej vedy. Faktom je, že literárna veda je konfrontovaná s obrovskou rozmanitosťou opisov subsystémov v prostredí literatúry. Treba zvážiť skutočnosť, že nielen autodeskripcie jednotlivých subsystémov sa môžu výrazne líšiť od externých opisov vytvorených inými systémami v príslušnom prostredí, ale aj to, že externé opisy sa líšia v závislosti od perspektívy subsystému, z ktorej sú vytvorené. Takýmito externými pozorovateľmi sú koexistujúce spoločenské systémy, ktoré nevnímajú literatúru ako literatúru, ale skôr, podľa svojej príslušnej diferenciácie, ako tovar, ako právny objekt, ako politikum, ako predmet alebo prostriedok vzdelávania, ako predmet vedeckého výskumu a podobne. Tieto externé pozorovania literatúry sa v žiadnom prípade nezhodujú so sebapozorovaním literatúry.

Analýzy vychádzajúce z koncepcie polykontextovej literárnej vedy majú spoločné fundamentálne rozlišovanie medzi literatúrou a jej prostredím, ktoré neguje ich skratkovité identifikovanie v zmysle ‚literatúra je politikum‘, ‚literatúra je tovar‘, ‚literatúra je zrkadlom skutočnosti‘ a podobne. To však neznamená, že by sa negovali vzájomné závislosti medzi literatúrou a jej prostredím (por. Jahraus – Schmidt 1998).

Fakt, že literatúra pri pozorovaní svojich textov postupuje autonómne neznamená, že odlišnosti systémov v ich prostredí zostávajú pre literatúru bez relevancie. Literatúra totiž pozoruje svojich pozorovateľov a tieto jej vlastné operácie svojím spôsobom integruje do literárnej komunikácie. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať príslušné systémové referencie opisov. Polykontextualita teórie systémov si vyžaduje takéto presné diferenciácie, čo je zrejmé už z Luhmannových vlastných teorém a príslušných analýz.

Koncepcia polykontextovej literárnej vedy Gerharda Plumpeho a Nielsa Werbera presne rozlišuje systém a prostredie, pričom Plumpe a Werber (1995, 7) vychádzajú zo základnej otázky: „Kto pozoruje literatúru?“ Prostredníctvom presných diferenciácií umenie a literatúra ‚pozorujú‘ systémy prostredia a zároveň sú nimi celkovo ako prostredím takisto ‚pozorované‘. To znamená, „ak je literatúra sociálnym systémom našej spoločnosti, potom literatúra pozoruje všetky systémy, ktoré sú v jej prostredí.“ (Plumpe – Werber 1995, 7)[2] Všetko, čo tam vidí, môže literarizovať, teda selektívne začleniť do svojej literárnej komunikácie. Podstatné je, čo spadá do výberu pre literárnu komunikáciu a čo sa v danom výbere nezohľadňuje. Systém literatúry je teda diferencujúci a pozorujúci v tom zmysle, že je primárne selektívny, musí teda permanentne rozhodovať o tom, čo uzná za literarizovateľné a čo nie. Plumpe a Werber zdôrazňujú, že takéto rozhodnutia podliehajú historickému procesu. Problematická zostáva skutočnosť, že takéto selekcie sa nesústreďujú na špecifické zákonitosti špeciálnych diskurzov prostredia literatúry, ale na otázku, či témy z nich importované do literárneho systému sľubujú zaujímavú literatúru. Preto ak systém a prostredie označujú vzájomné pozície, potom dejiny systému literatúry možno chápať len ako dejiny vzťahov systému a prostredia literatúry. V tomto zmysle sa polykontextová literárna veda zaujíma predovšetkým o podnety svojho prostredia, ktoré literatúra vie integrovať do svojich diskurzov.

Proti tomuto prístupu však možno namietať, že polykontextualita nie je špecifickou vlastnosťou literárneho systému ani s ním súvisiaceho symbolicky zovšeobecneného komunikačného prostriedku diela, ale skôr, podobne ako Luhmannov koncept kontingencie, stelesňuje vysoko abstraktný koncept založený na pluralite, ktorý v konečnom dôsledku popiera možnosť jednotnej konštrukcie sveta vo všeobecnosti a namiesto toho predpokladá pluralitu konštrukcií sveta, ktorá platí rovnako pre všetky funkčné systémy, a preto si ju jeden konkrétny spoločenský systém (napríklad literárny) nemôže nárokovať silnejšie ako iné (por. Hofer 2007, 205, pozn. 133). Preto Plumpe a Werber zdôrazňujú: „Diskurz po diskurze – polykontextuálne umiestnenie literatúry v spoločnosti vzájomne diferencovaných, autonómnych sociálnych systémov sa pozoruje a opisuje bez toho, aby jedno prostredie literatúry bolo dôležitejšie ako iné.“ (Plumpe – Werber 1995, 8)[3]