Operačné uzavretie

Z Luhmannovej všeobecnej teórie autopoetických systémov vyplýva, že sociálne, ako aj kognitívne systémy sú operačne uzavreté systémy. Na úrovni operácií systému nedochádza k prenikaniu do prostredia a ani systémy, nachádzajúce sa v prostredí, nemôžu riadiť autopoietické procesy daného operačne uzavretého systému. Operačná uzavretosť teda zabezpečuje sebaorganizáciu systému. Systém sám svojimi vlastnými operáciami produkuje svoje vlastné štruktúry.[1] V Luhmanovej systematike je pojem operačnej uzavretosti významovo totožný s pojmom autopoietickej reprudukcie, ktorý odmieta predstavu importu informácií (sémantiky) z prostredia (pozri heslo SYSTÉM - PROSTREDIE). Luhmann problém systému a prostredia reformuloval pomocou inej teórie, a to práve prostredníctvom konceptu operačnej uzavretosti. Podľa tejto teórie sú teda systémy operačne uzavreté systémy, ktoré ale môžu byť pozorované inými systémami, avšak len ako súčasť ich prostredia. Tieto systémy sú navzájom štruktúrne prepojené (porovnaj heslo ŠTRUKTÚRNE PREPOJENIE). Vďaka operačnej uzavretosti systémov však o komunikácii nemôžeme hovoriť, ako sa to bežne tvrdí, ako o činnosti, ale ako o udalosti.

Na teoréme operačnej uzavretosti systémov sú postavené ďalšie dva pojmy, ktoré Luhmann striktne odlišuje: ide o koncept AUTOPOIÉZY a koncept SEBAORGANIZÁCIE. Autopoiéza predstavuje determináciu stavu, ktorý umožňuje ďalšie operácie prostredníctvom operácií toho istého systému, sebaorganizácia sa chápe v zmysle vytvárania štruktúry prostredníctvom jej vlastných operácií (Luhmann 2004, 101). Pojem operačné uzavretie je reformuláciou tvrdenia, že autopoietický systém generuje operácie, ktoré potrebuje na generovanie operácií prostredníctvom siete svojich vlastných operácií. Autopoiéza teda znamená, že systém môže vytvárať svoje vlastné operácie len prostredníctvom siete vlastných operácií.[2] Systém teda generuje sám seba. Nielenže vytvára svoje vlastné štruktúry, ale je autonómny aj na úrovni operácií. To značí, že systém môže disponovať a formovať sa výlučne endogénnymi operáciami: „V systéme nie je nič iné ako jeho vlastné operácie, čiže operácie zamerané na dve rôzne veci, na jednej strane na tvorbu jeho vlastných štruktúr: štruktúry operačne uzavretého systému musia byť budované pomocou jeho vlastných operácií. Inými slovami, štruktúry sa neimportujú. Nazýva sa to ,sebaorganizácia‘. Na druhej strane má systém k dispozícii len svoje vlastné operácie na určenie historického stavu alebo, ak chceme, súčasnosti, z ktorej musí vychádzať všetko ostatné. Pokiaľ ide o systém, súčasnosť je určená jeho vlastnými operáciami.“ (Luhmann 2004, 101)

Čo sa týka operačnej uzavretosti a sebaorganizácie v rámci konceptu autopoiézy, treba dodať, že autopoiéza nemusí nevyhnutne znamenať, že ten druh operácií, ktorým sa systém (endogénne) reprodukuje, v prostredí tohto systému nemôže existovať. To by bol úplne nepravdepodobný stav. V prostredí sociálnych systémov sa nachádzajú iné sociálne systémy, v prostredí kognitívnych systémov sa nachádzajú iné kognitívne systémy. V každom prípade sa ale reprodukčný proces systému dokáže aplikovať iba na reprodukciu tohto systému.

Humberto R. Maturana a Francisco Varela reflektujú fenomén operačnej uzavretosti vo vzťahu k nervovým systémom. Nervový systém sa podieľa na operovaní organizmu ako istý mechanizmus vzájomne prepojených cirkulácií, ktorý udržiava tie vnútorné stavy daného systému v relatívnej stabilite, ktoré sú nevyhnutné na udržanie jeho vnútornej organizácie ako celku. Dá sa teda hovoriť o operačnej uzavretosti v zmysle koherentnosti nervového systému ako jeho základnej charakteristike. Nervový systém teda predstavuje akúsi sieť operácií, v ktorej každá zmena vo vzťahoch medzi jednotlivými jej zložkami spôsobuje ďalšie zmeny. Úlohou fungovania nervového systému je zabezpečovať relatívnu stabilitu niektorých z týchto vzťahov vzhľadom na istý druh perturbácií. To znamená, že operačný modus nervového systému je úplne zosúladený s tým, že je ako taký relatívne stabilnou zložkou živého systému, v ktorom každý stav vedie k inému stavu v tom istom systéme. Operovanie systémov je preto cirkulačné. Systémy sú operačne uzavreté. Z toho vyplýva, ako konštatujú Maturana a Varela: „(V)šetko poznanie organizmu je činnosťou v zmysle senzoefektorických korelácií v oblastiach štruktúrneho prepojenia, v ktorých existuje.“[3] (Maturana – Varela 1987, 180 a n.)