Komplexnosť

Niklas Luhmann upriamuje pozornosť na tradíciu konceptu komplexnosti[1] v skorších podobách všeobecnej teórie systémov z 50. až 60. rokov 20. storočia,[2] keď sa vychádzalo z rozdielu výšky komplexnosti medzi systémom a prostredím, presnejšie zo skutočnosti, že prostredie je vždy komplexnejšie ako systém, s čím sa spája otázka, akým spôsobom dokáže systém túto „externú“ komplexnosť spracovať. Istý konsenzus môžeme nájsť v presvedčení, že žiaden systém nedokáže vykonštruovať dokonalý ekvivalent prostredia. V tejto súvislosti sa hovorí o tom, že systémy každou ich operáciou nutne redukujú komplexnosť prostredia – a nielen vzhľadom na prostredie, ale aj vzhľadom na samy seba. Pri takýchto redukciách ide o generalizácie v zmysle združovania istých znakov, ktoré systém pripisuje prostrediu alebo samému sebe.[3] Kompletná interdependencia sa neskôr, pravdepodobne pod vplyvom prác Williama Rossa Ashbyho, začala považovať za niečo vysoko nepravdepodobné a pre systémy fatálne (autor tu hovorí o tight coupling). Tým sa modifikoval aj pojem systému, ktorý vychádzal z toho, „že od určitej dimenzie už nie je možné prepojiť každý prvok s každým iným, a preto sa vzťahy môžu vytvárať len selektívne [...] že problém komplexnosti je problémom hranice, od ktorej už každý prvok nemôže byť prepojený s každým iným“ (Luhmann 2004, 173, 174).

Takáto komplexnosť si už vyžaduje organizované selekcie, čo má za následok, že systém sa stáva kontingentnejším. Luhmann v tomto duchu uvádza: „Hneď ako sa (prvky systému, RM) dajú selektívne spojiť, dajú sa aj znovu rozpojiť a spojiť inak. To dodáva tomuto opisu komplexnosti nový rozmer.“ (Luhmann 2004, 176)

Do opisu komplexnosti sa tak dostáva nový rozmer, ktorý v pôvodnom pojme komplexnosti, ako ho opísal Luhmann, nebol prítomný. Luhmann problém systému a prostredia reformuloval pomocou inej teórie, a to prostredníctvom konceptu operačnej uzavretosti.[4] Z toho vyplýva, že akákoľvek externá referencia bude totožná s interpretáciou prostredia v danom systéme. To je zásadnou podmienkou operatívnosti systému a zároveň každej formy poznania. Iba v rámci systému je možné rozlišovať medzi autoreferenciou a externou referenciou. Autoreferencia je implicitne obsiahnutá vo forme komunikácie v každej jednej komunikačnej udalosti.