Empirická teória literatúry

Empirickú teóriu literatúry možno vnímať ako súčasť empirickej literárnej vedy. Je to inovatívny smer literárnej vedy koncipovaný ako empirická spoločenská veda, resp. ako model sociálnej psychológie literatúry, ktorý predstavil Siegfried J. Schmidt v práci Grundriss der Empirischen Literaturwissenschaft (Základy empirickej literárnej vedy, 1980, 1982, 1991). Ústrednú kategóriu empirickej teórie literatúry predstavuje literárny systém ako jeden zo subsystémov spoločnosti. Zároveň ide o pokus o deontologizáciu literárneho diela.

Empirická teória literatúry sa často chápe aj ako súčasť konštruktivistickej literárnej vedy[i]. Je postavená na teórii komunikácie a teórii systémov a vychádza zo systémov komunikačných aktov, z ktorých sa konštituuje systém literatúry vo vzájomných reláciách úloh, ktoré sú zastúpené v systéme literatúry (producent, sprostredkovateľ, recipient, spracovateľ). Systém literatúry a jeho výskum je napojený na teóriu literárnych komunikačných aktov, ktorá je integrálnou súčasťou empirickej teórie literatúry.

---

Požiadavka zvýšenia empirickosti[ii] v literárnej vede bola úzko spojená s implikáciou teorém analytických vedných teórií, v rámci ktorých sa diskutovalo o možnostiach vzájomného prepojenia poznania prírodovedných a humanitných odborov (konkrétne vo vzťahu komunikácie a kognície) [iii].

Empirická literárna veda skúma literatúru v komunikačných aktoch, skúma ich pozadie, ľudskú skúsenosť v produktoch ľudí. V tomto kontexte sa mení chápanie pojmu významu. Empirická literárna veda sa nepýta na to, čo je význam, ale ako vzniká, kto a za akých podmienok význam generuje. Texty predstavujú komunikačné akty, sú to prejavy/efekty ľudského konania.

To je aj rámec výskumných aktivít Inštitútu empirického výskumu literatúry a médií LUMIS založeného v roku 1984 na Univerzite Siegen, ktorého cieľom bol výskum literárnych komunikačných aktov z aspektu všeobecnej teórie konania. Empirická teória literatúry ako komplexný produkt iniciatív tohto inštitútu sa skladá z viacerých teoretických elementov:

-            teórie literárnych aktov produkcie (die Theorie literarischer Produktionshandlungen (TLP));

-            teórie literárnych aktov sprostredkovania (die Theorie literarischer Vermittlungshandlungen (TLV));

-            teórie literárnych aktov recepcie (die Theorie literarischer Rezeptionshandlungen (TLR));

-            teórie literárnych aktov spracovania (die Theorie literarischer Verarbeitungshandlungen (TLVA)).

Empirická teória literatúry nepovažuje interpretáciu literárnych textov za vedecký akt. Aj pojem literatúry sa podstatne odkláňa od pojmu literatúry v tradičných literárnovedných smeroch, ako napr.  v hermeneuticko-fenomenologickom koncepte imanentnej interpretácie literárneho diela. Literatúra sa skúma prostredníctvom tzv. syndrómov narábania s textami (Text-Handlungs-Syndrome), a to cez literárne akty (literarische Handlungen), cez narábanie recipientov s textami, ktorým recipienti prisudzujú estetické kvality, resp. literárnosť na podklade konvencií. Text ako niečo hotové pre Schmidta neexistuje. Z textov sa stávajú literárne komunikáty a len cez komunikáty a v komunikátoch sú texty prístupné a existentné.

Empirická teória literatúry je teóriou vývoja a zmien štruktúr a funkcií systému literatúry. Pojem literatúry ako sociálneho systému sa v diskurze literárnej vedy stretol s početnými kritickými ohlasmi, ktorých spoločným menovateľom je absencia textu vo sfére objektov výskumu. Empirická teória literatúry nedokázala vyriešiť ani problém vzájomného prepojenia literatúry ako systému symbolov a literatúry ako systému funkcií. Využitie metodologického inštrumentária sociálnych vied bolo však nutné z aspektu nasmerovania literárnej vedy v duchu Kuhnovej „normal science“, pretože keď sa literárna veda chce vyvíjať ako ostatné „normálne vedy“, potom potrebuje empiricky overiteľné teórie, ako aj odborný jazyk s definovanými pojmami. Preto,  zdôrazňuje Schmidt, sleduje empirická literárna veda nasledovné ciele:

-                 jej teoretická štruktúra má byť explicitná;

-                 teoretické výpovede majú byť empiricky overiteľné a majú sa vzťahovať na literárnu spoločenskú oblasť konania;

-                 teória má svojou aplikovateľnosťou získať spoločenskú relevanciu (cieľ: aplikovaná literárna veda) (Grundriss s. 11).

Hore uvedené ciele Schmidt formuloval v diele Grundriss der Empirischen Literaturwissenschaft (Základy empirickej literárnej vedy), ktoré bolo prvým syntetickým konceptom empirickej literárnej vedy a zároveň v ňom Schmidt položil základy samostatného výskumného smeru. Schmidtovou zásluhou je aj jeho inštitucionálne etablovanie.

V teórii literárnych komunikačných aktov sa literárny text definuje ako „jazyková báza komunikátu, ktorú aktanti v komunikačných situáciách považujú za literárnu.“[iv] Aktanti sa v systéme literárnej komunikácie vnímajú ako empirické sociálne indivíduá s istou socializáciou, potrebami a schopnosťami. Ich konanie je kanalizované estetickými konvenciami. Aktanti sa charakterizujú v zmysle H. R. Maturanu ako autopoietické kognitívne systémy. Pojem aktant je ukotvený v Maturanovej biologickej teórii kognície. Systém predpokladov vzťahujúci sa na aktantov je pritom variabilný. Aj recipujúce indivíduum sa so svojím systémom predpokladov mení a komunikačnú bázu za zmenených predpokladov realizuje rôzne – mení sa štruktúra realizácie komunikátu.

Aby sa komunikačný akt mohol vôbec zrealizovať, musia byť platné isté konvencie, pritom: „[p]oužívanie konvencií sa musí prispôsobiť situáciám, to znamená, musí byť riadené akceptovanými procedúrami.“ [v]

Individuálne realizácie komunikátov sa nachádzajú na pomedzí medzi tzv. konvenciou monovalencie a konvenciou polyvalencie.  Pre S. J. Schmidta je zmyslom konania v znamení estetickej konvencie relativizácia reálnych spoločenských noriem. V estetických komunikačných aktoch preto zohráva kľúčovú úlohu konvencia polyvalencie. V nej je vyjadrená skutočnosť, že sa komunikační partneri nepridržiavajú konvencie monovalencie. Konvencia polyvalencie a estetická konvencia v systéme estetických komunikačných aktov spolu veľmi úzko súvisia. Estetickú komunikáciu organizuje estetická konvencia. Atribút „estetický“ sa pritom vzťahuje na komunikačné akty, ako aj na komunikačné bázy. Pojem estetickosti je konotovaný pragmaticky. Nie komunikačné bázy ako také sú estetické, ale účastníci estetickej komunikácie pripisujú komunikátom predikát estetickosti[vi]. Pre takúto koumikačnú bázu sa používa pojem estetická komunikačná báza.

Pre komunikáciu sú rozhodujúce aj komunikačné prostriedky, pomocou ktorých sa realizujú komunikačné akty, pričom z takýchto materializovaných ponúk vznikajú komunikačné bázy, ktoré iniciujú produkciu komunikátov.

Recipient recipuje bázu komunikátu ako komunikát. S tým súvisí aj spracovanie bázy komunikátu, pričom sa recipient bázy komunikátu zároveň stáva autorom bázy komunikátu. V tomto prípade ide o produkciu metatextov napr. v oblasti systému literárnej kritiky a pod.

V empirickej teórii literatúry nejde o obsiahnutie jednotlivých komunikačných aktov, teda nejde o analýzu a ich izolovanie, ale o obsiahnutie komplexnosti interakčných štruktúr v systéme literatúry na základe výskumu komunikačných aktov. Pre jazykové komunikačné akty používa S. J. Schmidt pojem hra na komunikačné akty (kommunikatives Handlungsspiel) v analógii k Wittgensteinovej „jazykovej hre“.

V rámci empirickej teórie literatúry sa venuje zvýšená pozornosť vzťahu textu a komunikácie. Empirická teória literatúry sa venuje štruktúrnym aspektom, ako aj funkčným aspektom v systéme estetickej komunikácie. Schmidt preto rozlišuje kognitívno-reflexívnu, morálno-sociálnu a hedonisticko-emocionálnu funkciu estetickej komunikácie. Okrem týchto základných funkcií ďalej rozlišuje deskriptívne, explikatívne a normatívne funkčné implikácie.

Problémom prvého náčrtu empirickej literárnej vedy bol nevyriešený vzťah medzi systémom literatúry a ostatnými sociálnymi systémami. Empirická teória literatúry sa ďalšími modifikáciami pod taktovkou Siegfrieda J. Schmidta teoreticky orientovala na teóriu systémov a konštruktivizmus. Ďalšiu diverzifikáciu empirickej teóriu literatúry prinieslo implikovanie diachrónnej dimenzie a nástrojov teórie systémov.

V rámci výskumov literárnej komunikácie sa prostriedkami empirickej teórie literatúry čoraz častejšie dostávajú do pozornosti témy z oblasti sociálnej komunikácie, ako napr. procesy tvorby kánonu, sociálna pamäť literárneho systému[vii], predpoklady a formy literárnej recepcie, vznik literárnych syntéz, čitateľská socializácia, tvorba vkusu a pod.  Podobné témy sa však riešia aj na iných teoretických fundamentoch. Vzťah empirickej literárnej vedy k obdobným smerovaniam súčasnej literárnej vedy (napr. sociálnym alebo funkčným dejinám literatúry, materialistickej literárnej vede alebo recepčnej estetike) je podľa S. J. Schmidta určovaný „zásadne iným rámcom vednej teórie (= Kuhnova paradigma). Nie je však vylúčené, že sa v týchto rôznych smeroch bude pracovať na analogizovateľných problémoch, je ale nepravdepodobné, že sa pritom budú sledovať tie isté metateoretické a metodologické hodnoty a že sa budú aplikovať porovnateľné kodifikačné systémy a modelové predstavy.“ [viii]