Autoreferencia

Explikácia pojmu

Pojem autoreferencia sa vzťahuje na skutočnosť, že existujú systémy, ktoré odkazujú samy na seba prostredníctvom každej svojej operácie.

V zásade v komunikácii možno rozlišovať a kombinovať autoreferenciu (odkaz na systém samotný) a externú referenciu (odkaz na prostredie). Autoreferencia predstavuje skutočnosť, že operácie, ktoré vedú k vytvoreniu nových prvkov systému, závisia od predchádzajúcich operácií toho istého systému a sú predpokladom pre následné operácie. Zatiaľ čo autoreferencia systému je obmedzená na schopnosť vytvárať a modifikovať svoje vlastné štruktúry, možno tvrdiť, že systém funguje autonómne aj pri konštituovaní svojich vlastných prvkov, a teda všetko, čo je v systéme prítomné, je generované endogénne.

Teória autoreferencie je prítomná tak u Heinza von Foerstera, ako aj u Maturanu, vo viac zovšeobecnenej podobe aj u Luhmanna. Autoreferenčný systém sa môže odlíšiť od svojho prostredia tým, že používa rozdiel medzi systémom a prostredím ako endogénnu orientáciu. Zároveň je autoreferencia predpokladom akéhokoľvek pozorovania. Autoreferencia existuje všade tam, kde je operácia pozorovania zahrnutá v tom, čo sa označuje, teda keď označuje niečo, k čomu sama patrí.  Pozorovanie má však nutne „slepú škvrnu“.

Autoreferencia predpokladá možnosť reprodukcie vlastných operácií systému takým spôsobom, že každé rozlíšenie použité na pozorovanie je nutne vytvorené operáciami v samotnom systéme. Okrem toho sa systém nesmie zamieňať so svojím prostredím. Predpokladom jeho operatívnosti a akejkoľvek formy poznania je možnosť radikálne andogénneho rozlišovania medzi autoreferenciou a vonkajšou referenciou.

Pozorujúci systém je „slepý“ voči rozlišovacím schémam, ktoré na pozorovanie sám používa. Tieto sa dajú badať z pozície pozorovateľa druhého rádu, ktorý však takisto pozoruje, teda používa svoju vlastnú rozlišovaciu schému. Z uvedeného logicky vyplýva, že pozorovateľ tretieho rádu neexistuje, pretože pre neho by platilo to isté, čo platilo pre pozorovanie druhého rádu, teda že pozoruje rozlišovacie schémy pozorovaného pozorovateľa, a nie svoje vlastné rozlišovacie schémy. Luhmann v tejto súvislosti rezumuje: „Pozorovateľ systému, ktorý si vytvára, ktorý formuje svoje vlastné štruktúry, nerozumie systému, ak nevie, ako tento systém sám pozoruje.“ (Luhmann 2004, 334)

Z toho vyplýva, že akákoľvek externá referencia bude totožná s interpretáciou prostredia v danom systéme. To je zásadnou podmienkou operatívnosti systému a zároveň každej formy poznania. Iba v rámci systému je možné rozlišovať medzi autoreferenciou a externou referenciou. Autoreferencia je implicitne obsiahnutá vo forme komunikácie v každej jednej komunikačnej udalosti.

Autoreferenčne konštituované systémy (psychické či sociálne) sú principiálne schopné odlíšiť endogénne prvky systému (jeho vlastné operácie) od všetkého, čo možno pripísať jeho okoliu. Za selekcie vzťahov medzi prvkami systému sú výhradne zodpovedné štruktúry systému. Preto rozdiel medzi prvkom a vzťahom nemožno pozorovať na úrovni samotných štruktúr, ale len na úrovni autopoiézy. Vstup operácií zvonka je preto rovnako nemysliteľný ako exogénne konštruovanie vzťahov medzi prvkami. Takáto intervencia zvonka by mala za následok zánik systému.

Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy  č. APVV-20-0179.

Bibliografia

Luhmann, Niklas. 1991a. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. by Dirk Baecker, 2. Auflage, Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.
Varela, Francisco J., Humberto R. Maturana, Ricardo Uribe. 1974. “Autopoiesis: The Organization of Living Systems, Its Characterization and a Model.” BioSystems. Amsterdam: North-Holland Publishing Company: 187–196.

<< späť