Vtelesnenie

Kognitívna literárna veda (KLV) zohľadňuje vo výskume literatúry a literárnosti aj ľudskú kogníciu, to znamená myseľ, jej vedomé aj nevedomé súčasti: vnímanie, myslenie, cítenie, učenie sa, usudzovanie, chovanie, pamäť, imagináciu, kreativitu a podobne.

Tradičný filozofický pohľad na myseľ  sa domnieva, že mentálne reprezentácie pozostávajú zo sémantických znalostí alebo netelesných symbolov (Barsalou, 2008). Moderná kognitívna veda však má na myseľ iný názor. Jej výskumy napovedajú, že telesnosť, telesné percepcie majú zásadnú úlohu v tom, ako je kognitívna architektúra a dynamika vedomých aj nevedomých procesov štruktúrovaná a ako je usmerňované myslenie a správanie.

Pre úlohu tela a neurálnych a fyziologických procesov ako prirodzeného podmienenia mysle sa v západnej vede používa termín embodiment, ktorý do slovenčiny možno preložiť novotvarom vtelesnenie (preklad “stelesnenie” mysle nie je vhodný, pretože nejde o zhmotnenie mysle; takisto termín “vtelenie” sugeruje, že myseľ sa vteľuje, jestvuje vo forme tela alebo je doň dodaná, čo tiež nie je korektný náhľad). Myseľ a mentálne reprezentácie (obrazy, pojmy, symboly) sú vtelesnené, čo znamená, že sú telesnými procesmi ovplyvnené, podložené či podmienené. Významnú úlohu tu zohrávajú procesy nevedomého spracovania informácií (Lemkeová, 2003), čiže podprahové percepcie, neuvedomované skúsenosti, ktoré, bez prístupu „z vedomia“, modifikujú vedomé procesy a reakcie človeka. Roth (2002) tvrdí, že vedomých je len 10% mozgových výkonov, a naopak, 90% činností mozgu je nevedomých. Embodiment je preto nespochybniteľný v evolučných režimoch účelnosti, užitočnosti, intuitívnosti. Tým pôsobí aj na kogníciu, čo má závažné dôsledky v ľudskom živote, v rámci ktorého funguje aj literárna komunikácia.

Treba spomenúť aj fenomenologický pohľad na embodiment, pretože fenomenologické pozorovania, v prípade, že sú empiricky overované, patria do okruhu záujmov KLV. Vychádzajúc z Husserla, sa embodimentom zaoberal M. Merleau-Ponty (Phénoménologie de la perception, 1945). Odlúčil telo ako fyziologickú jednotku od skúsenosti tela, ktorú má Ja. Fenomenologické telo je entita, ktorá človeku umožňuje isté telesné a intencionálne zamerané činnosti a skúsenosti s objektmi okolitého sveta. Problém “fenomenologického tela” je však  v tom, že si nie je vedomé nevedomých procesov, takže zaberá len malú časť mozgových a telesných výkonov. KLV sa preto nespolieha len na klasické kvalitatívne štúdie skúseností vedomého subjektu v jeho kultúrnom kontexte, ale vyžaduje aj objektivizujúce dáta z širšie koncipovaných projektov k embodimentu (viac k heterofenomenológii a neurofenomenológii pozri Petrů, 2007).    

George Lakoff v knihe Ženy, oheň a nebezpečné veci (1987) rozvíja teóriu, že telesná skúsenosť a spôsoby, akými používame imaginatívne mechanizmy (metaforu, metonymiu a obrazotvornosť) zakladajú paradigmu celého ľudského uvažovania a spracúvania informácií. V predchádzajúcej knihe Metafory, ktorými žijeme (1980), ktorú publikoval spolu s Markom Johnsonom, obaja vedci skúmali takzvanú konceptuálnu metaforu. Podľa Lakoffa a Johnsona sa embodiment podieľa na štruktúre väčšiny konceptuálnych metafor, ktoré vychádzajú z konkrétnych, faktických právd, ale slúžia na to, aby sme rozumeli nehmotným konceptom. Dobrým príkladom sú emócie. Emočná skúsenosť je pred-lingvistická, možno ju len opísať, na čo zväčša slúžia metafory. Napríklad jestvuje konceptuálna metafora HNEV JE OHEŇ, ktorá využíva telesnú skúsenosť tepla a vizuálnej percepcie červenosti a vznikania a zanikania plameňov. Na konceptuálnej metafore HNEV JE OHEŇ sú osnované abstraktnejšie, dá sa povedať originálnejšie, poetickejšie metafory typu: „vnútro mu vibrovalo červenými výbojmi“. Ale bežne používame aj metafory už bez priameho vtelesnenia, napríklad rozhnevaný človek je prirovnávaný k besnému psovi, hoci s besnými zvieratami nemá súčasný človek príslušné skúsenosti.

Teória konceptuálnej metafory teda skúma, či a nakoľko možno porozumieť  nehmotným konceptom bez toho, aby sme ich priblížili, pripodobnili k niečomu, čo sa dá vnímať relatívne priamo, fakticky (farba, tvary, chuť, vône, zvuky, dotykové vnemy a pod.). V akom zmysle však ľudia chápu svoj svet v metaforických termínoch, resp. metaforických súvislostiach?

Meier, Robinson, Crawford  & Ahlvers (2007) ukázali, že negatívne posúdenie (napríklad negatívny hodnotiaci výraz „temné myšlienky“) posunulo celkové vnímanie participantov negatívnejším smerom takým spôsobom, že po negatívnom ohodnotení  sa im následne ukázaný štvorec javil tmavší. Kontrastne to platilo v prípade svetlých podnetov, ktoré pôsobili na participantov tak, že následne predstavený štvorec hodnotili ako svetlejší. Samozrejme, v oboch prípadoch hodnotili participanti ten istý, rovnako farebný štvorec. Ďalej je zaujímavé, že ľudia sú menej etickí, keď vnímajú svoje prostredie ako tmavšie (oproti svetlejšiemu), čo je konzistentné s výskytom metafor, ktoré spájajú temnotu a nemorálnosť (Zhong, Bohns & Gino, 2010).

Takéto a podobné väzby sa terminologicky nazývajú efekty metaforického transferu (“metaphor transfer effects”, Landau et al., 2010). Vo všeobecnosti sú to spôsoby myslenia a konania, keď sú konceptuálne reprezentácie alebo aj správanie ovplyvnené irelevantnými percepčnými vstupmi, ktoré sú zároveň asociované s prominentnou metaforou. Napríklad väčšia váha je spájaná s väčšou dôležitosťou, čo odrážajú aj metafory ako “tieto argumenty zavážili”(koncept “argument” je nehmotný, no napriek tomu má svoju váhu). V ďalších výskumoch sa ukázalo, že pri držaní teplej (vs. studenej) šálky participanti vnímali iných ľudí ako priateľskejších (vs. menej priateľských) (Williams & Bargh, 2008), čo môžeme asociovať s konceptuálnymi metaforami ľudského tepla, resp. chladu typu ”vrelo ma privítali” oproti “privítali ma chladne”.

Okrem všeobecných zistení efektov metaforického transferu však treba venovať pozornosť aj individuálnym rozdielom. Fetterman et al. (2016) poukázali na to, že ľudia, ktorí majú väčší sklon používať metafory, sú zároveň náchylní (podľa autorov experimentu sú “obeťami”) k metaforickým efektom v porovnaní s tými, ktorí preferujú tzv. doslovné vyjadrovanie. Štúdia uvádza, že u ľudí, ktorí oceňujú používanie metafor (na rozdiel od ľudí, ktorí preferujú doslovnosť), sa pri zvyšovaní konzumácie sladkého jedla zvyšuje aj ich prosociálnosť v tom zmysle, že viacej pritakávajú ostatným. Toto správanie je konzistentné s prosociálnou metaforikou (metaforickými prirovnaniami) typu “človek ako med” vs. “človek ako blen”.

Jestvujú však nejaké individuálne rozdiely aj pri vnímaní literárneho textu a konkrétne poetických metafor?

Literárne operácie (figuratívnosť), procesy (zapájanie citov) a funkcie (estetická, informatívna, presvedčovacia, poznávacia, hrová...) sú už v základoch všeobecného fungovania ľudskej mysle, preto v KLV, podľa jej princípu vtelesnenia/embodimentu, nestačí prečítanie a interpretácia „na ploche textu“, ale vo výskume literárnej komunikácie treba zohľadňovať celok ľudskej mysle aj s jej biologicko-fyziologickými korelátmi a procesmi.

Venujú sa tomu veľké projekty vnímania literárnych postáv vo vzťahu k vlastnej telesnosti čitateľa (napr. Zunshineová, 2006), na ktoré nadväzujú skúmania zrkadlových neurónov pri čítaní. Tie ukázali, že keď človek číta o činnostiach (postáv), aktivujú sa jeho mozgové motorické centrá (Tettamanti et al., 2005). Zrkadlové neuróny sa pravdepodobne zapájajú aj pri cítení v literárnej komunikácii. Pri empatickom sledovaní emócií postáv sa u čitateľa môže dostaviť svalové napätie či iné telesné príznaky, aké pôvodne zakúsil v skutočnom živote pri zažívaní danej emócie. Ak sa čitateľ dozvedá, že postava sa usmieva, čitateľove svaly, ktoré spôsobujú úsmev, sa aktivujú. To naznačuje, že jazyk je skôr vtelesnený, než symbolický (Foroni - Semin, 2009).

Ďalším etablovaným kognitívnovedným prúdom je výskum obrazotvornosti. Elaine Scarryová v knihe Dreaming by the Book (1999) zvažuje, ako literárna imaginácia závisí na každodennej vizuálnej kompetencii a ako čitateľ v literárnej komunikácii tvorí živé obrazy čítaného. Autorka sa navyše pokúša načrtnúť vzťahy medzi textom, architektúrou oka, mozgovými procesmi a literárnou imagináciou. Jej model napovedá, že jestvujú aj individuálne rozdiely pri vnímaní literárneho textu.

Individuálne rozdiely, dokonca nezrovnalosti v interpretáciách jedného literárneho diela nie sú ničím nezvyčajným tak na pôde odbornej literárnej kritiky a literárnej histórie, ako aj pri spontánnom, oddychovom čítaní u bežných konzumentov literatúry. Ako sa individuálne rozdiely prejavujú v metaforických procesoch, ktoré, ako sa už povedalo, sú nezanedbateľnou súčasťou dynamiky ľudskej mysle?

Kuzmíková (2021) sa vo výskumnej štúdii zamerala na recepciu literárnych, presnejšie poetických metafor a na individuálne rozdiely v kognitívnych schopnostiach. Účastníkov výskumu rozdelila podľa psychologického dotazníka REI (Rational-Experiential Inventory) na viac racionálnych a zároveň menej experienciálnych (menej dôverujúcich svojej skúsenosti) a na druhú skupinu viac experienciálnych a zároveň menej racionálnych. Výskum naznačil, že viac racionálni ľudia v porovnaní s viac experienciálnymi ľuďmi pravdepodobne majú tendenciu lepšie určovať vlastnosti a významy osamotených slov bez kontextu, zatiaľ čo viac experienciálni ľudia  pravdepodobne dokážu tvoriť viac významov, ak sú tie isté slová použité v originálnej, poetickej metafore. Predchádzajúci Kuzmíkovej výskum (2018) naznačil, že najsprávnejšie rozumejú literárnym/poetickým metaforám ľudia, ktorí sú vysoko racionálni a zároveň tiež vysoko experienciálni.

Mnohé výskumy a experimenty potvrdzujú, že metaforické operácie neslúžia iba ako kognitívny nástroj, v mentálnej sfére, ale vďaka vtelesneniu/embodimentu majú dosah aj na ľudské konanie a správanie.