Kognitívna literárna veda

Kognitívna literárna veda je interdisciplinárne štruktúrovaný prístup teoreticky a metodologicky orientujúci sa hlavne na výskum vzniku a pôsobenia literárnych textov, ich elementov a štruktúr z aspektu kognitívnych procesov a stavov, vnímania a myslenia.

Kognitívna literárna veda (KLV) je mladá disciplína, príslušný vedný diskurz sa však už do veľkej miery rozdiferencoval a má aj svoje inštitucionálne zázemie. Etablované sú koncepty kognitívnej naratológie, kognitívnej poetiky, kognitívnej štylistiky, kognitívnej teórie drámy, kognitívnych dejín umenia, neuroestetiky a pod. ako teritóriá kognitívnej literárnej vedy, ktorú možno chápať ako superteóriu obsahujúcu impulzy celého radu referenčných disciplín z oblasti prírodných a humanitných vied od kognitívnej vedy, cez kognitívnu antropológiu, kognitívnu psychológiu, psychológiu vnímania, tvarovú psychológiu, neurobiológiu, evolučnú teóriu, kognitívnu lingvistiku, psycholingvistiku až po výskumy umelej inteligencie.  Kognitívna literárna veda odhaľuje adaptačné evolučné mechanizmy a princípy ľudskej kognície na podklade formálnych, jazykových alebo látkových charakteristík literatúry, jej estetického pôsobenia a funkcií. V tejto súvislosti sa do hry dostáva v súčasnosti pomerne populárna teória tzv. embodied cognition.

Kognitívna literárna veda sa neodlišuje od iných teórií tým, že diferencuje medzi signálmi textu a čitateľským konštruktom. O prínose KLV treba uvažovať vzhľadom na príslušné literárnovedné tradície. Hermeneutika, fenomenológia, štrukturalizmus, konštruktivizmus a celá paleta iných smerov v rámci literárnej vedy integruje otázky prepojenia textu a čitateľa a konceptualizuje literatúru tak či onak ako druh komunikačného procesu. Čo je v kognitívnej literárnej vede iné, sú spôsoby argumentácie, rekurujúce na pridružené disciplíny.

Podobne postavená problematika sa nachádza o. i. vo fenomenologicko-štrukturalisticky ladených prácach Wolfganga Isera, priekopníka teórie estetického pôsobenia. Kognitívna literárna veda však postupuje trocha diferencovanejšie a môže zaujímavým spôsobom rozvíjať Iserov koncept tzv. prázdneho miesta. Na jednej strane nájdeme  prístupy sústreďujúce sa na čitateľa, ktoré sa zaoberajú vnímaním, porozumením, resp. kognitívnymi efektmi literatúry. Na druhej strane sa nachádzajú koncepty s ťažiskom na texty, v ktorých sa skúmajú aspekty stvárnenia vnímania, kognície a emócií ako topoi alebo ako motívy literárnych diel. V prípade kontextovo orientovaných výskumov sa pertraktujú otázky kontextu produkcie a recepcie textov a do akej miery má historický výskum kognície význam pre prácu s literatúrou. Všetky tieto otázky a smery kognitívnej literárnej vedy vychádzajú z ústrednej hypotézy, že estetické formy odrážajú spôsoby fungovania mozgu a sú predisponované na to, aby kognitívne „rezonovali“. Estetické osobitosti artefaktov a kognícia čitateľa sa súčasne podieľajú na procese estetickej komunikácie. Kognícia predpokladá kultúru a podmieňuje ju zároveň. Do tohto kruhu vstupuje aspekt evolúcie a adaptívnej funkcie kognitívnych dispozícií, ktorý do diskusie prináša evolučno-teoretická literárna veda. Kultúrne determinanty a biologické dispozície vo svojom vzájomnom prepojení predstavujú vysoko komplexnú výskumnú problematiku, a tu sa kognitívna a evolučnoteoretická literárna veda produktívne dopĺňajú.

Teória kognitívnej literárnej vedy je postavená na superteoretických paradigmách neurovedy a embodimentu (spomínanej teórie embodied cognition). Konštituuje sa na ploche psychonaratológie a empirického výskumu čitateľa, jeho mentálnych konštruktov a kognitívnych efektov a konceptualizuje situáciu vzťahu čitateľ – text.

Prostriedky kognitívnej vedy sú aplikovateľné univerzálne na všetky literárne druhy a žánre a na texty z rôznych literárnohistorických epoch. V rámci kognitívneho obratu sa v literárnej vede naturalizujú (biologizujú, kognitivizujú) niektoré aspekty štrukturalizmu, týka sa to hlavne naratológie a v jej rámci fenoménu nespoľahlivosti.

Do spektra otázok a problémov, ktoré KLV rieši, patria hlavne otázky týkajúce sa vnímania, porozumenia literatúry, ako aj otázky kognitívnych efektov vyvolané percepciou literárnych textov. Tento prvý trs otázok sa sústreďuje na čitateľa. Na pozadí príslušných referenčných disciplín sa odhaľuje vznik mentálnych modelov čitateľov, skúma sa pomer kultúrne špecifických mentálnych reprezentácií a univerzálnych kognitívno-biologických mentálnych reprezentácií (image-schema), analyzujú sa stratégie poetickej praxe temporálneho alebo univerzálneho charakteru, skúma sa, ktoré témy sú pre čitateľa z aspektu evolúcie relevantné.

Ďalší okruh otázok sa sústreďuje na aspekty a kvality textu. Analyzujú sa spôsoby estetického stvárnenia kognitívnych výkonov, ako sú vnemy, emócie, vedomie, vôľa, pozornosť, pamäť a spomínanie, komunikácia, kreativita, jazyk, sny, poznanie a pod.

Okrem týchto okruhov problémov a otázok sa objavujú výskumy týkajúce sa kontextov literárnej komunikácie. V prvom rade ide o žánrové a literárnohistorické kontexty, ku ktorým sa pristupuje z aspektu referenčných disciplín KLV. Formálne aspekty textu ako metrum, rytmus, naratívne postupy a pod. sa pritom vysvetľujú cez prizmu evolučnej teórie alebo kognitívnej psychológie. Východiskovou premisou je presvedčenie, že určité estetické formálne špecifiká literárnych textov sú adaptované funkčným špecifikám mozgu (čitateľa)[i]. Kontextovo orientované výskumy upozorňujú na previazanosť kognície a kultúry. Kognitívne vedy tým obohacujú vedy o kultúre. KLV si je vedomá skutočnosti, že jej otázky sú tradičným predmetom humanitných vied, avšak tzv. pridanú poznávaciu hodnotu tieto otázky získajú tým, že sa reflektujú cez kognitívne vedy, resp. evolučnej biológie. Evolučná teória literatúry si kladie za úlohu vysvetliť isté štruktúry estetického charakteru v literatúre, ich vznik a funkcie na pozadí adaptívnych evolučných procesov – teda aké výhody majú isté spôsoby literárneho stvárnenia, prečo ich vnímame ako atraktívne, zaujímavé, hodnotné etc. Takéto biopoetické prístupy sledujú spätné väzby biogenetických programov správania a ich špecifickej kultúrne modifikovanosti v historickej perspektíve. Z uvedeného vyplýva, že evolučná teória literatúry a KLV budú mať mnohé styčné plochy a rôznym spôsobom sa budú dopĺňať. Kognitívno-evolučné programy sa na podloží poetickej praxe skúmajú ešte len krátko[ii]. Kognitívne schopnosti človeka majú evolučný, teda adaptívny charakter a orientujú sa primárne na orientáciu v aktuálnom svete. Evolučná teória literatúry preto skúma literárne stvárnenia takýchto základných adaptívnych mechanizmov,  ako sú sociálne správanie, získavanie potravy, rozmnožovanie,  prispôsobovanie sa zmenám prostredia a pod. Pod drobnohľad sa dostávajú popri tematických aspektoch aj formálne špecifiká literárnych druhov a žánrov, ktoré sa v literárnohistorickom procese preukázali ako výnimočne stabilné a atraktívne[iii].

K systému, vývoju a problémom disciplíny

Literárna veda sa už niekoľko desaťročí venuje oblasti, v ktorej sa literatúra odohráva, teda ľudskému vedomiu, miestu, kde človek produkuje fiktívne svety. Venuje sa otázkam, ako literatúru vnímame, ako jej rozumieme,  aký podiel majú na týchto procesoch kultúrne premenné a mentálne modely a do akej miery sú to skôr univerzálie a zákonitosti ľudskej biológie, kognície a ľudských emócií[iv], ktoré ovplyvňujú procesy poetickej praxe (produkcie a recepcie literatúry).

KLV je priestor, v ktorom sa tradičné otázky produkcie literárnych textov, klasickej poetiky, rétoriky, štylistiky ako aj otázky recepčnej estetiky reflektujú z aspektu výskumu kognitívnych procesov človeka. Takto nanovo formulované otázky (ale aj ciele a postupy) vychádzajú z konceptov kognitívnej psychológie, evolučnej biológie, kognitívnej antropológie a kognitívnej lingvistiky, pričom sa každý z uvedených disciplinárnych kontextov snaží odkryť tak špecifickosť umeleckého jazyka, ako aj jeho kognitívnu podmienenosť, resp. jeho vplyv na kognitívne procesy. Globálna rekonceptualizácia tradičnej problematiky literárnej vedy vedie, ako na to upozorňujú početní kritici, často k opakovaniu už známeho, k znásobovaniu pojmového aparátu a pod. Takéto nové nahliadanie v podstate na už známe mechanizmy literatúry otvára možnosť rekapitulovať závažnosť a relevantnosť tohto poznania cez opis procesov ľudskej kognície, čo nutne vedie aj k sebareflexii literárnej vedy ako disciplíny vôbec. Na prvom pláne nejde o analýzu estetickej kvality literatúry, ale o procesy, ktoré sa odohrávajú v priestore literárnej komunikácie.

KLV predpokladá isté kognitívne zákonitosti poetickej praxe, a síce nadčasovo a vo všetkých kultúrach ako prejav ich biologicko-fyziologickej podmienenosti. KLV si okrem tejto základnej hypotézy postupne osvojuje aj pojmový aparát a teorémy evolučnej biológie, kognitívnej psychológie, kognitívnej antropológie a kognitívnej lingvistiky, aby opísala univerzálne podmienky ľudského poznávania v súvislosti s poetickou praxou.

KLV je síce mladá, ale relatívne rozdiferencovaná disciplína. Existuje viacero smerov, ktoré sa teoreticky a metodologicky jasne líšia, ale aj dopĺňajú podľa toho, či im ide skôr o opis poetických vlastností literárnych textov na pozadí poznania mechanizmov ľudskej kognície alebo o opis mechanizmov ľudskej kognície na pozadí poetických vlastností literárnych textov. 

Literárna veda, ktorá sa zaoberá procesmi produkcie a recepcie literárnych textov a pritom sleduje ľudskú kogníciu a emócie v momentoch produkcie, ako aj recepcie, robí v podstate vždy výskum mentálnej činnosti človeka, avšak teoreticky a metodologicky fundovaný výskum literárnych stvárnení kognitívnych, resp. emocionálnych dispozícií, je zatiaľ iba v zárodočnom štádiu. Analýza textu pre kognitívnu literárnu vedu kulminuje v bode určenia pomeru textu a kognitívnej aktivity čitateľa. Podobne nasmerované sú aj výskumy kognitívnej lingvistiky a kognitívnej teórie metafory.[v] Akýmsi východiskom je vo všetkých spomínaných disciplínach teória mentálnych modelov (Mental Models Theory), resp. Theory of Mind, ktoré ponúkajú solídnu teoretickú bázu pre opis ľudskej schopnosti produkovať fiktívne svety. Kognitívna literárna veda sa usiluje formulovať odpovede na otázku, aké podoby môže mať mentálny model fiktívneho sveta generovaný čitateľom a do akej miery tento model presahuje hranice textu. V priestore medzi textom a kogníciou sa nachádzajú aj odpovede na otázky vzniku pocitov slasti z čítania, čitateľskej motivácie a pod., čo už spadá do oblasti záujmu kognitívnej psychológie.

Kognitívna psychológia je v súčasnosti hádam najviac citovanou referenčnou disciplínou kognitívnej literárnej vedy. Vychádza zo základných štruktúr ľudskej kognície, ktoré sú zároveň fundamentálne aj pre poetický jazyk (štruktúry na kompozičnej úrovni). Literárne texty sú v tomto zmysle prejavom týchto základných štruktúr. V rámci kognitívno-psychologických prístupov sa opisujú fenomény ako scripts a frames, blending, embodiment, metal spaces, konceptuálna metafora a pod.

Významné postavenie v rámci KLV má aj kognitívna štylistika. Ide o koncepčné spriahnutie tradičných postupov analýzy štýlu s perspektívami kognitívnej psychológie, pričom v centre záujmu sú vlastnosti textu, nie princípy kognitívnej psychológie, ktoré v tomto prípade ponúkajú opisný fundament, ale nepredstavujú objekt analýz.[vi]

V ústredí kognitívno-štylistických analýz literárnych textov sa nachádzajú prieniky do kognitívnych projekčných procesov, teda metaforických projekcií (mapping), pričom teoretickým fundamentom je kognitívna teória metafory, ktorá je súčasťou kognitívnej lingvistiky, vychádzajúcej z premisy, že jazyk je v prvom rade kognitívny fenomén, že jazykové štruktúry stavajú na mentálnych štruktúrach. Jazykové štruktúry preto kognitívna lingvistika vníma ako prejav kognitívnych dispozícií, pričom sa zdôrazňuje telesný základ myslenia a jazyka (aktivizácie prostredníctvom obrazových schém). Premisa telesného základu myslenia a jazyka vychádza z teórie embodimentu (premisa telesnej podmienenosti ducha). Táto premisa predstavuje v súčasnej KLV popri premise konštruktívneho charakteru porozumenia kľúčové východisko výskumov v rámci literárnej komunikácie z kognitívneho aspektu.[vii] Telesnosť jazyka, resp. telesnosť ducha poukazuje na fakt, že abstraktné kategórie nie sú nezávislé od senzomotorických skúseností. Ani porozumenie literatúry preto nemôže byť nezávislé od telesnej skúsenosti kognitívnych systémov podieľajúcich sa na literárnej komunikácii. Premisa telesnosti ducha, resp. jazyka má početné implikácie, keďže je predmetom viacerých disciplín a ďalších teórií (teórií emócií, teórie zrkadlových neurónov, kognitívnej psychológie, vývinovej psychológie atď.).  Premisa telesnosti ducha však integruje hlavne orientáciu kognitívnej teórie metafory v rámci kognitívnej lingvistiky a teóriu obrazových schém.

Kognitívna teória metafory, resp. teória konceptuálnej metafory (conceptual metaphor theory) vyplýva z premisy telesnosti myslenia.[viii] Myslenie a jazyk, v rámci toho všetky mechanizmy vyššej kognície, sú spriahnuté s telesnosťou kognitívnych systémov. Prejavuje sa to okrem iného v metaforickosti jazyka. Tento fakt kognitívna teória metafory intenzívne analyzuje na ploche vnímania telesnosti a priestorovosti. Toto vnímanie sa deje prostredníctvom tzv. obrazových schém (image-schema), tvarov, ktoré sú predpokladom skúsenosti a zároveň jej efektom. Tieto skúsenosti sa spravidla pretavujú do obrazov jazyka, do metafor. Obrazové schémy sú mentálne reprezentácie telesnej skúsenosti a priestorovosti. Sophia Wege píše, obrazové schémy:

„sú nevedomé, nepropozicionálne, analógovo-obrazné, komprimované, dynamické, rozšíriteľné, transformovateľné, primitívne/silne schematizované mentálne uložené destiláty skúseností. Mnohé predstavujú kognitívne univerzálie, iné zasa kultúrne premenné.“[ix] (S. Wege, S. 94)

Obrazové schémy, ako to zdôrazňujú Dodge a Lakoff (2005), sa ontogeneticky vyvíjajú v ranom veku nezávisle od jazyka.  Tvoria kognitívny základ tzv. konceptuálnych metafor. Konceptuálne metafory vznikajú takým spôsobom, že pôvodná doména predstavuje obrazovú schému telesnosti alebo priestorovosti, ktoré slúži ako projekčná plocha pre metafory vyjadrujúce abstraktné domény (napr. dosiahnuť vrchol slávy, mať hlavu v oblakoch a pod.) Ako obrazová schéma slúži vertikalita, ktorá funguje ako škála pre vyjadrenie pozitívnych (hore) alebo negatívnych (dole) skúseností, emócií, nálad a pod. Teóriu konceptuálnej metafory vyvinuli George Lakoff a Mark Johnson.[x] Metaforu nevnímajú ako štylistický/rétorický prostriedok, ale ako kognitívny fenomén, na základe ktorého sa odohráva porozumenie a komunikácia. Veľká časť komunikácie sa realizuje v metaforách a metafory reprezentujú a podmieňujú aj naše vnímanie sveta a samých seba. Metaforické projekcie postavené na obrazových schémach, teda konceptuálne metafory, umožňujú uchopiť (konceptualizovať, štruktúrovať, „zhmotniť“) abstraktné koncepty. Tento proces sa v KLV nazýva mapovanie (mapping)[xi]. Mapovanie slúži na štrukturáciu abstraktných entít, ktoré nemajú pôvod v obrazových schémach, teda nemajú senzo-motorický alebo priestorový horizont. Mapping znamená konceptualizáciu nekonkrétneho (napr. emócií, presvedčení, uvažovania, morálky, viery a pod.[xii]). KLV si osvojuje postupy kognitívnej lingvistiky a analyzuje konceptuálnu metaforu v literárnych textoch a vplyv jej interpretácie na vznik mentálneho modelu textu na strane čitateľa.[xiii] 

Pod pojmom mentálny model (mentálny konštrukt) KLV rozumie výsledok kognitívneho procesovania textu na strane čitateľa.[xiv] Tento model vzniká na podklade signálov textu a mentálnych reprezentácií, ktoré nie sú súčasťou štruktúry textu. KLV vychádza z dvoch teórií mentálnych modelov, ktorých pôvodom je kognitívna psychológia. Ide o teóriu mentálneho modelu Philipa N. Johnsona-Lairda[xv] a teóriu situačného modelu Teuna A. van Dijka a Waltera Kintscha[xvi]. Obe teórie mentálnych modelov chcú odpovedať na otázku, ako myslíme. Pre KLV sú tieto teórie relevantné vtedy, keď vychádzame z premisy, že aj porozumenie jazyka je postavené na tvorbe mentálnych modelov. Medzi mentálnymi modelmi iniciovanými jazykom a mentálnymi modelmi iniciovanými vnímaním reálnych entít neexistuje žiaden principiálny rozdiel.[xvii] V jednom i druhom prípade sa mozog pokúša vytvoriť si koherentný mentálny model sveta. 

Teória mentálnych modelov úzko súvisí s oblasťou emócií. Emócie modifikujú interné manipulácie s mentálnymi modelmi a ich synchronizáciu[xviii], zohrávajú kľúčovú úlohu aj v komunikácii a v porozumení (napr. schopnosť empatie, emocionálne poruchy, Aspergerov syndróm atď.). Emócie pomáhajú spolu s ostatnými kognitívnymi výkonmi identifikovať pravidelnosť prežívania sveta prostredníctvom  konštruovania jeho koherentného obrazu.[xix] Ide tu o adaptívne podmienený cieľ a ako taký sa dostáva do oblasti záujmu evolučnej biológie. Z tohto aspektu možno o konštrukcii koherencie sveta hovoriť ako o najvyššom cieli kognitívneho systému, ktorý spočíva v zvládnutí hyperkomplexnosti difúzneho (principiálne chaotického) prostredia a vytvorenie mentálneho obrazu štruktúrovaného orientačného priestoru (reality). Sophia Wege s odvolaním sa na Humberta R. Maturanu píše:

„Za účelom koherentnosti sa vníma selektívne, redukuje sa, schematizuje a komprimuje sa, aby sa umožnil celkovo koherentný a časovo stabilný obraz, v prospech ktorého sa zavše ignorujú rozpory, kedy  mozog súčasne vypĺňa na vlastnú päsť to, čo v tomto obraze chýba.“[xx]

A práve v narúšaní procesu tvorby koherentného priestoru plného redukcií a schém nachádza umenie, ako to zdôrazňoval V. Šklovskij, svoje „(r)evolučné“ opodstatnenie. 

Prístupy k literatúre motivované poznatkami evolučnej biológie sú takisto relatívne dobre situovanou vetvou kognitívnej literárnej vedy (Eibl 2004, Austin 2011). Evolúcia literatúry sa väčšinou skúma v súvislosti s evolúciou iných umeleckých smerov (hlavne výtvarné umenie a hudba), a to v prepojení všeobecných kognitívnych schopností.

Výdatným zdrojom impulzov pre KLV je ale aj naratológia.[xxi] Kognitívna naratológia usúvzťažňuje perspektívy kognitívnej lingvistiky a kognitívnej psychológie s otázkami naratológie (Fludernik 1996, Herman 1995).  Referenčným bodom tu je o. i. Chomskeho generatívna gramatika, ktorá prekonáva hranice syntaxe.

Mechanizmy pôsobenia literárnych textov odkrývajú aj prístupy motivované tzv. neurovedami, teda prístupy podložené fyziologickými a neurologickými premisami (Rose 2004, Young 2010, Mashal et al. 2007, Miall 2008, van Peer 2008). V kontexte týchto pozícií sa postupuje experimentálne, pričom sa získavajú empirické údaje o pôsobení elementov  poetického jazyka (pomocou dotazníkov, meraním pulzu alebo mozgových aktivít a pod.). Základnou hypotézou je, že poetický jazyk sa vyznačuje formálnymi znakmi, ktoré možno vysvetliť na základe kognitívnej psychológie, keďže u všetkých percipientov tieto znaky vyvolávajú signifikantné reakcie. Takýmto spôsobom sa „destilujú“ základné mechanizmy pôsobenia literárnych textov. Do tohto kontextu spadajú aj výskumy emocionálneho pôsobenia literárnych textov (Hogan 2011, Antonio Damasio, Robinson 2005, Joseph DeLoux, Oatley 1992 etc.).

Okrem spomínaných oblastí LKV sa kognitívnymi aspektmi zaoberá aj kognitívna teória drámy, kde sa skúma vzťah vnímania publika a diania na javisku, pričom sa analyzujú tak jazykové, ako aj iné formy medializácie a technické aspekty inscenácie, mentálne dispozície ako vnímanie priestoru a pod.[xxii]

Podobným spôsobom, ako to robí KLV, sa aj kognitívne dejiny umenia snažia centrálne aspekty produkcie a vnímania umenia opísať cez prizmu poznania architektúry a funkcií mozgu alebo evolučnej biológie. Ich úsilie ústi do osnovania neuroestetiky.[xxiii] Ústrednou problematikou sú procesy vnímania a za nimi celé pozadie evolúcie mozgu. V podstate ide o koevolučný proces, niečo ako biológiu umenia. Súvislosti medzi evolučnou teóriou, emóciami, kogníciami a estetikou, resp. súvislosti estetiky v priesečníku biológie, psychológie a fyziológie, nie sú ale objavom neuroestetiky. Reflektovali ich už Siegmund Exner-Ewarten, Gustav Theodor Fechner, Wilhelm Wundt, Hermann von Helmholtz a i. V súčasnom období sú to hlavne neurofyziológovia ako Wolfgang Singer[xxiv] a Olaf Breidbach (neuronálna estetika)[xxv].

Vyššie uvedené perspektívy a prístupy kognitívnej literárnej vedy získavajú svoj potenciál a údernosť práve prostredníctvom zosietenia jednotlivých aspektov a ich možného usúvzťažňovania s dynamikou kultúrnych systémov, ktorých nutnými elementmi sú a do ktorých v konečnom dôsledku emergujú – aj keď treba podľa správnosti dodať, že spriahnutie kognitívnych univerzálií  poetickej praxe a sociálnych systémov nie je zatiaľ výraznou zložkou KLV.[xxvi]

Nezanedbateľným aspektom súčasného vedného diskurzu týkajúceho sa kognitívnych vied je, že čoraz viac kognitivistov si začína všímať relevantnosť literatúry a umenia vôbec pre kognitívne vedy, resp. pre evolučnú biológiu a nuerovedu. Hádam najintenzívnejšie zo spektra umeleckých smerov ako prejavu autoreflexie autopoetických kognitívnych systémov sa skúma hudba.

Hlavne evolučná biológia otvára priestor otázkam adaptačnej funkcie umenia, otázkam „prirodzenosti“ kultúry, resp. rozprestiera plochu pre uvažovanie o biológii sociálnych systémov. Sociálna relevantnosť aspektov ľudského vedomia a mozgu sa reflektuje práve v kontextoch komunikačných systémov, akým je umenie, ale aj iné formy symbolickej praxe (hospodárstvo, veda, vzdelávanie, politika a pod.).  Kognitívne podhubie fungovania sociálnych systémov preto eminentne usmerňuje uvažovanie o evolúcii umenia. Kognitívne vedy vstupujú do diskusie tam, kde teória systémov ako superteória nemôže obstáť (lebo opisuje sociálne/komunikačné systémy), resp. kde potrebuje teoretické prístavby. Nedostatočné, alebo lepšie povedané, neuspokojujúco konceptualizované spriahnutie vedomia a komunikácie u Luhmanna[xxvii] zároveň pozýva vedcov konfrontovať poznanie kognitívnych vied a neurovedy s premisami teórie systémov. Literárnovedná transformácia kognitívnovedných konceptov je obohnaná kulisou kritických a odmietavých hlasov upozorňujúcich na fakt, že ide o koncepty nie nastavené na opis kultúrnych procesov. M. Huber a S. Winko kontúry tejto kritiky pointovane vyjadrujú tak, že neurovedec sa zaoberá mozgom, kulturológ duchom, teda že ide o rozdielne fenomény (Huber/Winko, S. 8). Spriahnutie kognície a komunikácie zostáva teda stále najpálčivejším problémom vied o človeku. Luhmannov síce originálny, avšak nie veľmi „užitočný“ spôsob zodpovedania tejto otázky (len komunikácia komunikuje) predsa len prispel k senzibilizovaniu vedcov voči tejto kľúčovej problematike.

Integrácia premís, pojmov a metód z iných vedných disciplín do pracovných repertoárov literárnej vedy nie je módny trend ostatných rokov. Nie je tomu tak ani v prípade transformácie kľúčových téz kognitívnej psychológie na oblasť literatúry.  Často sa poznatky kognitívnej psychológie využívajú na empirický výskum čítania a porozumenia (napr. riadenie pozornosti, mechanizmy fokálneho vnímania, mechanizmy a funkcie pamäte, efekty kontrastu a pod.)[xxviii]. Ide o výraznú zložku KLV, ktorá vychádza v podstate z triviálnej tézy, že tak produkcia, ako aj recepcia literatúry majú svoj pôvod v procesoch odohrávajúcich sa v ľudskom mozgu. Pre literárnu vedu táto téza nie je, ako sa zdá, až taká podstatná. O to, čo človek skutočne robí, keď píše alebo číta, sa zaujíma v dosť obmedzenom priestore empirickej literárnej vedy. Tradície literárnej vedy do istej miery znevýhodňujú pozíciu a váhu empirických výskumov, hlavne vzhľadom na dominantnosť hermeneutických a postštrukturalistických smerov orientovaných na texty, resp. na kontexty literatúry. Spoločnou črtou kritiky empirických výskumov literatúry bola nedostatočná alebo dokonca chýbajúca inštrukcia k lepšiemu poznaniu predmetu literárnej vedy, teda literárneho textu. A napokon ani recepčná estetika (H. R. Jauss) alebo estetika pôsobenia (W. Iser) neprekonali úroveň textu a čitateľa integrovali do štruktúry textov ako intendovaného alebo implikovaného čitateľa. KLV znovuobjavila empíriu čitateľa ako predmetovú oblasť svojho výskumu, skúma špecifické formy ľudského myslenia, cítenia, vnímania, vedenia a pod., a to s vedomím, že práve literatúra dokáže všetky tieto kognitívne výkony stvárniť a komunikovať veľmi efektívne. Výsledky empirického výskumu čitateľskej kognície sa v KLV ďalej využívajú pri konceptualizovaní spracovania jazykovej informácie alebo pri výskume mentálnych reprezentácií, kde má tzv. „Theory of Mind“  v súčasnosti prominentné zastúpenie.

Po prekonaní zábran voči empírii[xxix] koncom 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia sa začalo intenzívnejšie uvažovať aj o integrácii kognitívnych aspektov do modelovania literatúry.[xxx] Prelomový bol rok 2002, kedy vyšiel celý rad syntetizujúcich prác a zborníkových diel.[xxxi] Už tu sa začína črtať, akým smerom sa KLV bude pohybovať. Primárne sú zastúpené štúdie k figurálnosti jazyka, k metafore, narativite a napokon k otázkam evolučnej estetiky.[xxxii]  Literárnovedné aplikácie evolučnej teórie sa dotýkajú kľúčových aspektov v komplexnom priestore vývoja estetického prežívania ako je „krása“.[xxxiii]

Kognitívne vedy, evolučná biológia a neurobiológia predstavujú referenčné disciplíny kognitívnej literárnej vedy, ktorá hľadá práve prostredníctvom spomínaných externých teórií nové cesty na riešenie problematiky okolo kognitívnej a emocionálnej podmienenosti vnímania a porozumenia literárnych textov. Kognitívne predpoklady procesov porozumenia, resp. otázka, aké mentálne modely sú aktívne v procese porozumenia, je relevantná pre viaceré disciplíny, s ktorými KLV kooperuje. Výsledky skúmaní na tomto poli majú vysokú závažnosť aj pre koncipovanie interpretácie literatúry, teda principiálne by malo byť možné opísať mechanizmy platné pre interpretačnú prax. Interpretačné koncepcie doceňujú hlavne poetickú špecifickosť, teda estetické vlastnosti textov, resp. na druhej strane kultúrny priestor, v akom sa recipujú. Naopak, kognitívne, biologické a emocionálne predpoklady porozumenia textov netvoria ústrednú časť týchto koncepcií. Hlavným argumentom proti takému všeobecnému kognitívnemu vnímaniu literatúry je predpoklad principiálnej odlišnosti literárnej postavy a „reálneho“ človeka. Ústrednou premisou KLV je ale zistenie, že na úrovni kognitívnych a emocionálnych výkonov recipient aplikuje tie isté mechanizmy pre fiktívne, ako aj pre empirické entity. Prežívanie fiktívneho sveta sa teda deje v principiálnej analógii k prežívaniu empirického sveta, a síce na pozadí vzorov, ktoré možno vysvetliť o. i. práve z aspektu evolučnej biológie.

Kognitívno-teoretické premisy sa ale využívajú aj na objasnenie otázok estetického stvárnenia na úrovni textu. Toto sa deje napr. v kognitívnej naratológii, kde sa literárnovedné a lingvistické perspektívy navzájom podporujú a produktívne dopĺňajú. Hlavná otázka znie, aké kognitívne dispozície pôsobia v poetickej praxi naratívnych žánrov. Kognitívna literárna veda školená evolučnou teóriou vychádza z existencie vrodených epických schém a rozprávanie vníma ako univerzálnu kognitívnu štruktúru. Táto štruktúra sa skúma o. i. aj v súvislosti s psychológiou vnímania alebo v súvislosti so štruktúrami poznania (koncepty postavené na naratívnych rámcoch - frames). Skúma sa kognitívne pozadie vzniku vzorov a stereotypov koherentných naratívnych textov, perspektivizácia a chronologizácia, ale na strane kognitívnych systémov sa venuje pozornosť aj osvojovaniu si schopnosti rozprávania v rámci ontogenézy v zmysle rozprávania ako univerzálie. Do sféry kognitívnej naratológie ďalej partia aj otázky druhov a žánrov, teda spôsob nahliadania na kognitívne špecifiká naratívnych žánrov. Kognitívna naratológia je z odnoží KLV hádam najpopulárnejšia disciplína. Z uvedeného náčrtu tematických okruhov vyplýva, že kognitívna naratológia sa zaoberá hlavne kognitívnymi zákonitosťami rozprávania ako adaptačného efektu evolúcie, podmienkami, predpokladmi a formami vzniku a recepcie naratívnych štruktúr/textov[xxxiv], teda súčasne aj ich kultúrno-historickým kontextom.

Zatiaľ nie je dostatočne objasnená otázka, akým spôsobom kognitívny prístup koriguje alebo dopĺňa existujúce poznanie genologických výskumov ani ako vníma a vysvetľuje historické premeny žánrov. Nie sú presne vymedzené hranice kognitívnej naratológie k iným teóriám žánrov. Takisto nie je jasne vymedzený pojmový a metodologický repertoár kognitívnej naratológie ako samostatnej disciplíny a jej súvislosti s nástrojmi kognitívnej lingvistiky alebo kognitívnej psychológie ako najdôležitejších referenčných disciplín. Otázka teda znie, ako sa dajú štrukturálne alebo obsahové znaky naratívnych žánrov z kognitívneho aspektu vysvetliť inak a aký dopad to má na sebareflexiu žánrovej poetiky vôbec.

Ďalším pevným bodom KLV je výskum vzťahu medzi literárnym textom a jeho pôsobením. Cez evolučný model usúvzťažnenia štruktúry textu a „emocionálnych programov“ čitateľa je možné sa priblížiť k emočným princípom, resp. schémam, ktoré sa z hľadiska evolučnej psychológie „osvedčili“ ako relevantné, pričom sa skúma ich jazyková reprezentácia a porozumenie v procese literárnej komunikácie.[xxxv] Ústredná pozícia KLV ústi do presvedčenia, že bez vnímania, kognícií a emócií literatúra neexistuje a upozorňuje na fakt, že literárna veda vždy skúma mentálnu realitu[xxxvi]:

„Správa sprostredkovaná písaným textom je čistou mentálnou realitou v plnom rozsahu vyprodukovanou čitateľom samým.“ (Grzesik 2005, 14)[xxxvii]

KLV však reformuluje túto známu otázku vzhľadom na vzťah znakov literárnych textov a kognície čitateľa cez prizmu referenčných disciplín (kognitívna lingvistika, teória mentálnych modelov (mental model theory), Theory of Mind a kognitívnu teóriu metafory).  Teória mentálnych modelov napríklad ponúka teoretický fundament pre predstavyschopnosť človeka, schopnosť človeka paralelne-modelovo konštruovať skutočnosť tak v aktuálnom svete, ako aj v literatúre, teda istým spôsobom nezávisle od skutočných referencií v reálnom svete. Kognitívna teória metafory v tejto súvislosti skúma vznik a porozumenie jazykových obrazov na podklade obrazových schém (image schema).

V súčasnej KLV ide hlavne o objasnenie vzťahu kultúry, literatúry a kognície, ide o problematiku vyplývajúcu z možnej koalície kognitívnych a humanitných vied a postupné odbúravanie klasického karteziánskeho dualizmu tela a ducha. Fyziologické mechanizmy a subjektívne pocity predstavujú ale stále dva izolované póly bez jasných pojmových premostení.

Pre KLV je teoréma mentálnej reprezentácie zatiaľ prvým vážnym krokom k spomínanému premosteniu kultúry a kognície. Pod pojmom mentálna reprezentácia sa rozumie neuronálne kódovanie aktuálneho sveta v ľudskom mozgu.[xxxviii] Mentálne reprezentácie sú podkladom procesov vnímania a porozumenia, ich funkciou je konceptualizácia skúsenosti a vnímania, produkcia poriadku a generovanie orientácie. Ide o evolučný výkon mozgu, ktorý je zodpovedný za vnímanie sveta, jeho koherentnosť a usporiadanie.[xxxix] Kognitívny systém sa orientuje na konzistentné vzťahy medzi istými kvalitami prostredia. Konzistentné konštelácie takýchto kvalít spôsobujú silnejšie prepojenia neurónov, ktoré rekurzívne reagujú práve na tieto korelujúce kvality. Adaptačný charakter tohto mechanizmu anticipačných vzorov spočíva v testovaní konzistencie perturbácií, alebo ako to opisuje Wolf Singer:

„Dôsledkom je, že pri neskoršom opätovnom objavení sa podobných kombinácií znakov sa príslušné neuróny prostredníctvom synchronizácie ich odpovedí konfigurujú do súborov, ktoré potom ako celok jedinečným spôsobom reprezentujú špecifickú konšteláciu znakov, individuálny objekt vnímania... Výskumy mechanizmov, ktoré sú podkladom zmien neuronálnych architektúr v ranom vývine, ktoré sú závislé od skúseností, odkazujú na to, že len takéto vzory aktivity sú schopné indukovať zmeny, ktoré mozog vníma ako konzistentné a relevantné pre isté správanie.“[xl]

Kognície sú podľa teorémy mentálnych reprezentácií teda postavené na existencii synchronizovaných nervových spojení. Podľa toho poznanie znamená vždy istým spôsobom rozoznanie. Aj takéto reprezentácie sa synchronizujú na úrovni metareprezentácií, ide o reprezentácie reprezentácií (o kódované relácie mentálnych reprezentácií), ktoré umožňujú kódovanie existujúceho poznania nezávisle od aktuálnych vnemov, napr. prostredníctvom jazyka. Ide o abstraktné pojmové preniknutie sveta primárnych vnemov. Z aspektu výskumu literárnej komunikácie sú práve metareprezentácie zaujímavým fenoménom, keďže ide o dlhodobé a invariantne synchronizované kognitívne mechanizmy, ktorých funkciou je optimalizácia (urýchlenie) rozoznávania vzorov.  Metareprezentácie sú kľúčovým fenoménom kultúr, na ich podklade sa odohráva učenie, sociálne dianie, komunikácia, na ich podklade dochádza k sebareflexii a iným vyšším kogníciám, kde človek produkuje vnútorné prepojenia niečoho, čo existuje iba v podobe mentálnych reprezentácií a nemá podobu reálneho vnemu. Tu sa hovorí o fantázii a kreativite. Metareprezentácie sú zároveň zdrojom reprezentácie vedomia v podobe idey slobodnej vôle, jedinečnosti subjektu, intencionálnosti, autorstva, originality, alebo na strane sociálnej idey kultúr, hodnotových systémov etc. Hľadanie nových, nezažitých korelácií je zároveň krédo umenia, čím sa umenie ako systém prirodzeným spôsobom dostáva do zorného uhla kognitívnej vedy. S. Wege rezumuje:

„To, čo vnímame, na čo sa orientuje naša pozornosť a ako emocionálne hodnotíme to, čo vnímame, je determinované individuálnymi skúsenosťami a spomienkami v podobe mentálnych reprezentácií.“[xli]

Relevantnosť teorém mentálnej reprezentácie a metareprezentácie pre KLV je jednoznačné hlavne pre analýzu literárnej komunikácie, resp. presnejšie, pri objasňovaní vzťahu recipienta a literárnych postáv[xlii].