Blending

Teória blendingu (zmiešavania) alebo konceptuálna integračná teória rieši, ako sa aspoň dva vstupné mentálne priestory (input spaces) cez svoje prieniky (generic spaces) mapujú do koherentného výstupu, tzv. zmesi (blended space). Indukčná schéma (generic induction schema) predstavuje kostru, ktorá je abstraktná, redukovaná a určuje základné mapovanie medzi vstupmi; zatiaľ čo zmes/blend má bohatšiu štruktúru, lebo pôvodné vstupy spracúva z mnohých, aj špecifických hľadísk.

Konceptuálna integračná teória rozširuje teóriu konceptuálnej metafory Georga Lakoffa a Marka Johnsona, predstavenú v knihe Metaphors We Live By ([1980] 2003), kde autori modelujú metaforické procesy z hľadiska vtelesnenej mysle (embodimentu). Ich analýza kognitívnych operácií medzi zdrojovou doménou (source domain) a cieľovou doménou (target domain) je inovatívna, ale časom sa ukázalo, že má isté ohraničenia. Za jedno z nich považuje Gerard Steen rovnocenné postavenie zdrojovej a cieľovej domény, preto vo svojej teórii deliberatívnej metafory chápe zdrojovú domému ako referenčný bod pre cieľovú doménu, čím ich medzi sebou viac diferencuje (Steen, 2017, s. 281).

O širšiu kompenzáciu teórie konceptuálnej metafory sa pokúša teória blendingu. Uviedli ju Gilles Fauconnier a Mark Turner v práci Conceptual projection and middle spaces (1994). G. Fauconnier sa v monografii Mapping in Thought and Language (1997) na základe neurálnej koaktivácie zameriava na všeobecnejšie (nielen metaforické) mapovanie mentálnych priestorov a špeciálne analyzuje blendy (zmiešané priestory). Blend dedí („inherits“) čiastkové štruktúry zo vstupných priestorov a má svoju vlastnú emergentnú štruktúru (s. 149). Medzi podmienky zmiešavania (blendingu) patria: 1. medzipriestorové mapovanie (cross-space mapping), 2. priestor generovania (generic space), 3. blend, 4. emergentná štruktúra (emergent structure), ktorá vzniká troma spôsobmi – kompozíciou (composition), kompletizáciou (completion) a prepracovaním (elaboration). V kompozícii sa vďaka projekciám zo vstupov vytvárajú nové vzťahy, aké neexistujú v pôvodných separátnych vstupoch. Pri kompletizácii sa aktivizuje tzv. záložné poznanie (background knowledge), ktoré obsahuje napríklad kultúrne modely a ďalšie spoločensky nadobudnuté kognitívne koncepty, ktoré umožňujú nahliadať na kompozitnú štruktúru ako časť väčšej blendovej štruktúry. Následne je štruktúra blendu prepracovaná podľa aktuálnej diskurzívnej situácie a v tomto priebehu sa vynakladá kognitívna práca podľa emergentnej logiky. Uvedený model tak rešpektuje a zahŕňa tvorenie a pochopenie aj čudných, „smiešnych“ a nezvyčajných výstupov a zároveň vie ukázať, prečo sú tieto prípady netypické (s. 125). V súvislosti s metaforou predvádza, ako „aktivácia metaforickosti v zásadne závisí na dynamickom prúde zameriavania pozornosti zo strany hovoriaceho“ [1] (Mūller, 2008, s. 219). Teória blendingu teda rozpracúva princíp invariantnosti, dôležitý v konceptuálnej teórii metafory. Spoluautor teórie blendingu Turner ho v roku 1990 nastolil ako hypotézu, podľa ktorej metafora mapuje len tie významové komponenty zo zdroja, ktoré ostávajú koherentné v cieľovej doméne („target context“). Koherentné významové komponenty v cieľovej doméne si v určitom zmysle ponechávajú svoju „bazálnu štruktúru“ („basic structure“), a to je forma invariantnosti (Turner, 1990, s. 248). Invariantnosť je konvenčnejšiou stránkou blendu, jeho tvorivejšou časťou je emergentná štruktúra, respektíve emergentný význam. Keďže v metafore sa zdrojová doména mapuje na cieľovú doménu, metaforický blending je osobitým prípadom konceptuálnej integrácie. Ilustratívne príklady a podrobnú analýzu možno nájsť v štúdii Metaphor in theory and research (Kuzmíková, 2018).

Treba zdôrazniť, že všetky štyri súčasti konceptuálnej integrácie sa v mysli dejú simultánne. Simultánnosť procesov umožňuje v záujme vhodných inferencií aj zvratné projekcie, napríklad sa čiastkový význam z blendu projektuje na zdrojovú doménu. Dopredu však neexistuje žiadny integračný návod, čo sa má projektovať zo vstupov a aké budú zvratné procesy. Ustálenie blendu/významu podlieha zásadám súťaže k optimálnosti („competing optimality principles“). Pri porušení týchto zásad sú emergentné významy vylúčené ako nevyhovujúce. Medzi optimalizujúce pravidlá blendingu G. Fauconnier zaraďuje: integráciu (blend je manipulovateľnou jednotkou), sieť (správne pospájanie mentálnych priestorov), rozbalenie (spätné rekonštruovanie vstupných a ďalších mentálnych priestorov), topológiu (prvky zo vstupných priestorov, ktoré sa dostanú do blendovej siete, možno nájsť v sieťach pôvodných mentálnych priestorov), spätná projekcia (zakazuje sa taká spätná projekcia z blendu, ktorá by rozrušila pôvodný vstup) a metonymická projekcia (v blende sa metonymická vzdialenosť medzi dvoma vstupnými prvkami, ktoré sú už vo vstupnej doméne zviazané metonymickým vzťahom, skracuje).

Teória blendingu našla široké interdisciplinárne uplatnenie. V kognitívnej lingvistike ju rozpracúvajú napríklad Todd Oakley s Esther Pascualovou (2017).