Literatúra pre deti a mládež

Literatúra pre deti a mládež

To, ako sa o „predmete“ výskumu literatúry pre deti a mládež rozpráva, sa prejavuje o. i. aj v stratégiách definovania tohto predmetu, pričom treba upozorniť, že práve v akte definovania predmetu sa objavuje niečo také, ako je identita disciplíny. Príslušné diskurzy, ktoré sa okolo predmetu LDM vyvinuli, sa zjavne začínajú osamostatňovať, získavajú istú robustnosť vlastnej identity. Dôležitú úlohu však zohrávajú aj iné faktory, ktoré spôsobujú diferenciáciu literárnej vedy ako odboru.

Treba aj zohľadniť, že výskum LDM má ešte len od 80. rokov 20. storočia univerzitný štatút disciplíny, čo však nemá navodiť dojem, že by boli identifikačné pomery vo vnútri disciplíny objasnené. Podľa Hansa-Heina Ewersa (1994:16) výskumu LDM chýba „literárnovedné fundovanie“, preto sa vo výskume LDM práve vzhľadom na existujúce diskurzy prejavuje vysoký stupeň nepravidelnosti v základných východiskách a predpokladoch pre vytvorenie jedného diskurzu, čo sa dá zdôvodniť rozmanitosťou výskumných záujmov, ktoré sa opäť prejavujú v príslušných pojmoch a metódach.

Vzhľadom na predpoklad existencie rôznych diskurzov DLM nemôžeme prehliadať spomínaný identifikačný problém a pýtame sa na vzťah literárnej vedy so susediacimi disciplínami a problematizujeme príslušné interdisciplinárne transformácie. Pole napätia siaha od tradičnej filológie až k empirickým výskumom literatúry. Vo výskume LDM pozorujeme istú izoláciu, dá sa to povedať aspoň v tom zmysle, že novšie trendy literárnej vedy na poli literárnej teórie nezaznamenávajú takmer žiadny ohlas.

Výskum LDM prakticky neregistroval veľké „paradigmatické zmeny“ 80. a 90. rokov 20. storočia. Už niekoľko rokov sledujeme prenikanie štrukturalistických, semiotických, ale predovšetkým systémovo-teoretických a konštruktivistických prístupov do výskumu LDM v nemecky hovoriacom prostredí. Hlavne teória systémov ponúka pre skúmanie LDM inštrumentárium, ktoré sľubuje paradigmatickú zmenu aj vo výskume LDM. Tento prístup sledujeme už po viaceré roky v prácach renomovaných vedcov, akými sú Hans-Heino Ewers, Carsten Gansel, Ernst Seibert, a i., ktorí sa súčasne pokúšajú  výskum LDM motivovaný teóriou systémov orientovať tým smerom, aby sa príslušné pojmové a argumentačné inštrumentárium nezmenilo na nejasnú metaforu. Ich systémovo-teoretický prístup je postavený na dvoch základných východiskách: LDM sa vníma jednak ako systém konania a ako sociálny systém, jednak ako systém symbolov. Táto prvá systémovo-teoreticky motivovaná diferenciácia sa prejavuje celkom výrazne už v definícii pojmu LDM. Už na prvý pohľad sú zrejmé isté tendencie, z ktorých najnápadnejšia spočíva v tom, že sa LDM chápe ako vlastný druh textu,  ako korpus textov so špecifickými znakmi, ktoré musia byť nevyhnutne prítomné, aby sa tieto texty dali identifikovať ako texty LDM. Tento predpoklad zodpovedá prístupu k LDM ako systému symbolov. Tento prístup sa prezentuje najmä v prácach Michaela Titzmanna. Pod literatúrou ako systémom symbolov myslí množinu propozícií, ktoré sú platné pre texty jedného korpusu (Titzmann 1991:416).

To, že texty môžu disponovať celým spektrom znakov, ktoré by sa dali označiť ako typické pre detskú literatúru, ale napriek tomu sa nepovažujú za texty LDM, je jasné. Okrem znakov textov treba zohľadniť aj iné znaky, napr. údaj o žánri, vydavateľstve, layoute, type písma etc. Vzhľadom na rozdiferencovanie súčasnej literatúry je čoraz ťažšie uchopiť LDM ako istý druh textu. V súlade s uvedenými konceptualizáciami sa ustálili nasledovné pojmy, ktoré reflektujú rôzne uhly pohľadu na LDM:

1. intencionálna LDM,

2. špecifická LDM,

3. čítanie pre deti a mládež,

4. LDM ako systém konania a sociálny systém,

5. LDM ako systém symbolov.

LDM sa, samozrejme, nedá konceptualizovať ako systém podľa vzoru „buď-alebo“. Prístupy z oblasti teórie konania, sociológie a štrukturálnej semiotiky sa sčasti prelínajú, takže v argumentáciách dochádza k istým presahom. Systémovo-teoretické myslenie je však myslením v súvislostiach, v syntézach a príslušný prístup je orientovaný na principiálnu možnosť konštruovať syntézy. Štrukturálna koncepcionalizácia systémovo-teoretických prístupov sa dotýka otázky žánrov, žánrových vzorov, otázky vzniku nových žánrov atď. Samozrejme, tieto otázky súvisia s príslušným konaním v systéme LDM, s literárnym konaním producentov, sprostredkovateľov a recipientov. V tomto výskumnom prístupe ide o to, aby sa objasnilo, ako sa systém LDM správa navonok, ako funguje vzhľadom na vonkajšie vplyvy sociálneho systému a v súvislosti s tým, ako sa systém symbolov LDM konštituuje pod týmto vplyvom. Túto súvislosť si treba predstaviť v zmysle princípu, že štrukturálne (sčasti rôzne) elementy  môžu na vyššom stupni emergovať do vlastného systému, resp. že element sa môže opäť chápať ako systém, keď odhliadame od nadsystémovej interakcie. Vyššie spomínané myslenie v súvislostiach znamená určiť tak štruktúru, ako aj funkciu systému LDM v emergentne vyššom systéme. Systém spoločnosti predstavuje ako celkový systém množinu komunikačných úkonov, ktoré vyvíjajú emergenčne typické vzory, čím sa stávajú pozorovateľné. Tieto systémy majú teda dve vlastnosti, a to vnútornú štruktúru (sú štrukturálne determinované) a diferencovanosť navonok (sú identifikovateľné ako elementy). Na podklade tohto prístupu sa dá LDM konceptualizovať ako čiastkový systém literatúry, čo prináša viaceré výhody.

LDM sa dá vnímať zásadne ako špecifická, teda intencionálna LDM, alebo ako čítanie pre deti a mládež. V tomto koncepte sú  primárni nosiči literárneho konania (producenti, sprostredkovatelia, recipienti, spracovatelia), a preto sa pýtame, kto ako zaobchádza s textami ako literárnymi textami. V aplikácii systémového pojmu LDM motivovaného teóriou konania môžeme ďalej rozlišovať: literárne úkony a metaliterárne úkony (Gansel 1995:34). V poslednom prípade sa pýtame na modality literárnej socializácie, na vznik literárnych konvencií, ustálených predstáv a ich tradovanie. Takéto predstavy sa objavujú v metatextoch k LDM, v predslovoch, doslovoch, v kritikách, v odporúčaniach atď. Možnosť prepojenia prístupu motivovaného teóriou konania je vzhľadom na štruktúru textu takmer nepredstaviteľná, chýbajú nástroje na zviditeľnenie a opis vzorov literárneho konania v emergentných podobách textových štruktúr. Naproti tomu sú v koncepte LDM ako systéme symbolov v popredí znaky textov, na základe ktorých sa dajú texty označiť za texty patriace do istého korpusu. V popredí máme text s jeho vlastnosťami, text s jeho vnútornou výstavbou, s jeho „uložením“ v korpuse iných textov. Prostredníctvom príslušných porovnaní máme možnosť vyfiltrovať textové príznaky (z oblasti látok, motívov, tém, foriem, štýlov etc.), ktoré spôsobujú to, že sa korpus LDM odlišuje od ostatných textových korpusov. Systémovoteoreticky povedané, ide o opis štruktúrnej a funkčnej „uloženosti“ subsystému LDM v systéme literatúry a v sociálnom systéme, čím sa vytvára komplexnosť, ktorá sa musí najprv koncepčne zvládnuť.

V oboch konceptoch ide o to, aby sa určilo miesto LDM v spoločenských súvislostiach. Medzi oboma konceptmi sa nachádza akási neviditeľná a zároveň neprekonateľná bariéra. Už samotná spomínaná diferencovanosť podčiarkuje fakt, že LDM sa nedá definovať primárne na pozadí znakov textov, ale skôr prostredníctvom určenia LDM, teda prostredníctvom začlenenosti tejto literatúry, jej vzťahu k recipientom a samozrejme prostredníctvom sprostredkujúcich inštancií v sociálnom systéme, t. j. LDM vniká prostredníctvom pripisovania vlastností v sociálnom systéme literatúry. Na inštitucionálnej úrovni táto úloha prináleží v prvom rade vydavateľom, pedagógom, rodičom, cirkvi etc. Ide teda, ako píše Ewers, o literatúru „ktorú by mali deti a mládež podľa predstáv dospelých resp. spoločnosti čítať. (…) Intencionálnou LDM sa text stáva už prostredníctvom jednoduchého odporúčania“(Ewers 1995:13).

Okrem toho poznáme LDM, ktorá bola napísaná špeciálne pre deti a mládež (špecifická LDM). Od týchto dvoch určení sa podstatne vzďaľuje tretie, v prípade ktorého recipient rozhoduje o tom, čo sa prijme do kánonu LDM. Sú to tie texty, ktoré deti a mládež skutočne číta. V tejto súvislosti hovoríme vo výskume LDM o lektúre detí a mládeže. 

Štvrté určenie pojmu LDM sa odvíja od predstavy, že LDM je autonómny subsystém v rámci systému literatúry. Táto definícia pojmu pochádza z konceptu teórie systémov. 

Systém LDM sa definuje podľa návrhu ETL prostredníctvom úloh konania: produkcie, sprostredkovania, recepcie a spracovania. Tieto úlohy konania sa vyznačujú špecifickými symptómami, a to vzhľadom na zmeny v systéme literatúry ako jeho subsystém.

Ďalší podstatný bod, ktorý treba nevyhnutne zohľadniť, je, aké funkcie sa pripisujú LDM. V podstate môžeme rozoznávať dva aspekty: jeden, ktorý je rozhodujúci pre spoločenskú úlohu LDM, a druhý, v ktorom ide o psychický vývin dieťaťa a mladistvého. V prvom prípade sa LDM vníma ako faktor socializácie – príslušný pojem je tu „literárna socializácia“. V druhom prípade sa zohľadňuje naopak ten faktor, že LDM je literatúra, ktorá je prispôsobená psychickému vývinu recipienta. Príslušný pojem je „literatúra vhodná pre dieťa“. Tieto dva aspekty sa prakticky nedajú vyčleniť, t. j. texty LDM sa prejavujú ako socializačná literatúra prispôsobená deťom a mládeži.

Pri definíciách, pri ktorých zohrávajú podstatnú úlohu socializácia a enkulturácia, sa LDM definuje ako literatúra, ktorá „sprostredkúva poznatky a hodnoty nevyhnutne potrebné pre enkulturáciu jedinca; javí sa primárne ako literatúra relevantná pre enkulturáciu a socializáciu“ (Ewers 1995:15; zvýraznenie Ewers). Ewers rozlišuje okrem toho ešte ďalší druh LDM, literatúru s výchovnou literárno-estetickou funkciou.“ (Ewers 1995:15) V tomto prípade hovorí Ewers o literatúre pre začiatočníkov, resp. o vstupnej literatúre. (Ewers 1995:15) Tento druh literatúry sa prejavuje ako druh textu prostredníctvom textových príznakov, ktoré tradične spájame s predstavou LDM.

LDM sa teda dá definovať dvoma rozličnými spôsobmi. Môžeme však ďalej pozorovať aj tendencie v procese vzniku týchto definícií. Nejde tu ale o znázornenie dejín pojmu. Pri vytváraní pojmu LDM vždy zohrávali podstatnú úlohy veľmi markantné diferenciačné kódy. Prvým diferenciačným kódom je rozdiel medzi LDM a literatúrou pre dospelých. Obsah pojmu LDM sa historicky menil podľa toho, čo sa rozumelo pod pojmami vekových stupňov „detstvo“ a „mládež“. Odvolávame sa tu primárne na práce H. Ewersa (1995, 2000a, 2000b), ktorý sa intenzívne zaoberal dejinami pojmu LDM. Avšak aj mimo výskumu LDM jestvujú historické a kritické práce a práce k histórii pojmu LDM (porovnaj Mansel/Griese/Scherr 2003). 

Rozdielnosť v narábaní s termínmi, ako sú detstvo a mládež, má svoj pôvod kdesi v synonymnom použití oboch pojmov až do cca roku 1960 (porovnaj Ewers 2000). Nie vždy sa však s pojmami detstvo a mládež narábalo nediferencovane. Ewers (c. d.) poukazuje na skutočnosť, že „od 18. storočia dochádzalo vždy k relatívne presnému stupňovaniu veku dieťaťa a mládeže“. Za príklad si Ewers berie J. H. Campeho používanie týchto pojmov, jeho členenie detstva do troch stupňov a jeho striktné odlišovanie periódy detstva od mládeže. Táto terminológia, hoci sa nám dnes môže zdať pomerne moderná, sa však nepresadila. Ewers sa dotýka aj používania týchto pojmov v 19. storočí, v ktorom takisto nájdeme pomerne striktné diferencovanie podľa vekových stupňov. (porovnaj Ewers 1995) Ewers ale takisto konštatuje: „V priebehu 19. storočia sa badateľne vytrácajú kompozitá vytvorené z pojmu ‚dieťa‘“. (Ewers 1995:17) A „v tejto súvislosti sa až na začiatku 20. storočia presadili pre uvedený vekový stupeň bežné pojmy ako ‚mládež‘, ‚mládežník‘. Až do tohto obdobia zostáva ‚mládež‘ viac menej synonymným výrazom k pojmom ‚detstvo‘ resp. ‚detský vek‘“ (Ewers 1995:17). Ewers  (c. d.) okrem toho pozoruje dve veľké tendencie v dejinách predmetu LDM - dejiny čítania detí a mládeže, teda textov, ktoré deti a mládež skutočne čítajú, a dejiny LDM, teda textov, ktoré dospelí považujú za vhodné a prínosné pre deti a mládež. Prvá tendencia  „skúma v akej miere bola predpísaná, resp. odporúčaná literatúra skutočne prijímaná, a pokúša sa okrem toho odhaliť druh a rozsah neintendovanej lektúry“ (Ewers 1995:21). Druhá tendencia má za predmet to, „čo dospelí považujú za literatúru pre deti a mládež“ (Ewers 1995:21).

Je zaujímavé sledovať, ako sa výskum LDM vždy utvrdzoval v svojej identite, resp. akým spôsobom vplýva vnútorná rozdiferencovanosť literárnej vedy na výskum LDM, to znamená, ako presne vyzerá odborná diskusia v rámci výskumu LDM so všetkými inými subsystémami literárnej vedy. V súlade s výzvami teórie systémov si kladieme otázku, do akej miery sa odborné diskurzy príbuzných disciplín inovatívnym spôsobom dotýkajú výskumu LDM. Nemožno prehliadnuť pokus uchopiť literatúru v širších súvislostiach  a tento úmysel konceptualizovať vo výskume systému konania a symbolov LDM. Prepojenie týchto dvoch pólov je výzvou pre literárnu vedu, ktorá sa odvoláva na teóriu systémov vôbec. Preto dochádza práve v tomto poli napätia  k neistotám vo výskume LDM –  predovšetkým vzhľadom na zmeny,  proklamované explicitne na začiatku 70. rokov 20. storočia a uskutočňujúce sa v ostatných dvoch desaťročiach skôr pozvoľna