Adolescentný román

Pojem adolescentný román sa v literárnovednej diskusii v nemeckej germanistike začína objavovať pomerne neskoro – až v 2. polovici 80. rokov 20. storočia.

Hans Heino Ewers definuje adolescentný román nasledovne: „Román s mládežníckym hrdinom. Mládežnícky vek tu nevypĺňa iba rámcovú epizódu, ale celé dianie románu sa odohráva ako celok ťažiskovo v rámci hraníc tohto vekového obdobia, čo však nevylučuje pohľad na detstvo, ani na prechod do iného vekového obdobia.“ (Ewers 1989:10)

Vystihnutie podstaty tejto osobitnej formy románu vyplýva už z názvu, pričom pod adolscenciou chápeme z fyziologického aspektu čas medzi dosiahnutou pohlavnou zrelosťou a obdobím dospelosti. Toto životné obdobie znamená pre mladého človeka proces hľadania identity, ktorý začína v predpuberte, a môže siahať až do postadolescencie.

V prípade adolescentného románu ide o typológiu, ktorá sa opiera o špecifické témy a motívy. Prelínajú sa tu dve charakteristiky, jednak žánrové špecifikum, jednak kvalita vlastnej životnej fázy, ktorá sa dá vnímať ako existenciálna kríza indivídua. Carsten Gansel v tejto súvislosti píše: „Ale adolescencia je viac ako kríza individuácie, ide v nej vždy aj o neoddeliteľnú súvislosť individuálnej a sociálnej zmeny.“ (Gansel 1999:116)

Problémové oblasti, ktoré sa v adolescentnom románe objavujú, siahajú od procesu osamostatnenia sa od rodičov až po vytvorenie sociálnych väzieb a vlastných hodnotových predstáv. Proces vlastnej socializácie a kulturácie je v adolescentnom románe znázornený ako beh cez prekážky. Spoločenské inštitúcie sú v najširšom zmysle slova odhalené ako inštitúcie násilia. Vnímaný rozpor medzi sociálnou integráciou a vlastnou individuáciou vedie u mladého hrdinu k rozštiepeniu osobnosti, ktoré treba prekonať. Ide o hľadanie súvislosti medzi spoločenskými normami a individuálnymi potrebami, o prekonanie straty orientácie.  Adolescentný román  sprostredkúva životné perspektívy, novú ideológiu a mnohokrát otvára možnosti realizácie utópie zmeny existujúcej životnej praxe. V adolescentnom románe sa realizuje pluralizmus na formálnej, ako aj obsahovej úrovni.

Typologizácia dejín literatúry umožňuje rozlišovanie jednotlivých druhov adolescentného románu. Je na mieste hovoriť o dvoch druhoch adolescentných románov. Jednak ide o romány, ktoré číta dospelé publikum, jednak o romány, ktoré majú za adresáta mládež. Modalita “adolescencie” sa ako hlavný znak vzťahuje výhradne na hrdinov týchto kníh, nie na vek čitateľa. Väčšie či menšie rozdiely medzi hore uvedenými druhmi románov sa týkajú predovšetkým hľadiska literárno-estetickej kvality.  Dagmar Grenz v tejto súvislosti píše: „‚Kvalitný’ súčasný adolescentný román pre mládež [...] dosahuje, v porovnaní s literatúrou pre dospelých súčasného obdobia, vo väčšine prípadov iba úroveň ‚náročnej’ zábavnej literatúry.“ (Grenz 1990:209)

Ako pojem a ako samostatný žánrový vzor sa adolescentný román, ktorého korene nájdeme v literatúre pre dospelých na prelome 19. a 20. storočia,  začína uplatňovať až v 80. rokoch 20. storočia.

Literárnohistoricky je diskurz o adolescentnom románe situovaný v tradícii románu z anglického prostredia, ktoré sa súhrnne označuje pojmom „adolescent novel“.  Historické pozadie tohto vývinu ohraničujú viaceré míľniky. Romány s adolescentným hrdinom nájdeme už v 18. storočí (Goethe: Utrpenie mladého Werthera). Literárna moderna priniesla román zo školského prostredia (Schülerroman), ktorý znamenal prvé výrazné sebaurčenie konkrétnych žánrových znakov v románe. Romány zo školského prostredia a romány s adolescentným hrdinom z obdobia prelomu 19. a 20. storočia boli odozvou na modernizáciu spoločnosti. S pokračujúcimi kultúrnymi zmenami vzrástol dopyt po dielach, v ktorých tematické ťažisko tvorili problémy hľadania vlastnej identity v sociálnom prostredí.

Narastajúci import tohto žánrového vzoru  z literatúry pre dospelých dosiahol na začiatku 50. rokov 20. storočia prvý vrchol v produkcii románov, v ktorých dominujú problémy mládeže s hľadaním, resp. nájdením vlastnej identity v nepriateľskom prostredí modernej civilizácie. Ide o jednu z najsilnejších tendencií v oblasti literatúry pre deti a mládež.

Ako príklad môžeme uviesť Salingerov román „Kto chytá v žite“ (The Catcher in the Rye, 1951) o generácii mládeže,  búriacej sa proti autorite spoločnosti,  orientujúcej sa podľa vlastných morálnych konvencií. Mládež tu hľadá východisko z eticky spochybneného sveta rodičovskej generácie. Mladá generácia reflektuje svet, ktorý sa čoraz rýchlejšie mení, takisto aj potrebu udržať krok s touto obrovskou rýchlosťou. Je zrejmé, že etické a morálne normatívy rodičovskej generácie nie sú na takéto reflektovanie vhodným prostriedkom. Hľadanie nových prostriedkov je však veľmi náročné. Meniace sa systémy hodnôt v modernej spoločnosti sú dôsledkom jednak represií vo sfére etablovaných inštitúcií, jednak chýbajúcej vôle mládeže stotožniť sa so životnou praxou, ktorú tieto inštitúcie reprezentujú.

70. roky 20. storočia boli v nemeckej literatúre desaťročím paradigmatických zmien. V tomto období dosiahli romány s adolescentným hrdinom v tzv. literatúre pre dospelých vrchol rozkvetu (porovnaj Ewers 1989, 1994, Grenz 1990). 

Obrovský úspech zožal román Ulricha Plenzdorfa „Nové utrpenie mladého W.“ („Die neuen Leiden des jungen W.“, 1973, slov. preklad Viera Juríčková, Mária Horváthová, Smena 1977), ktorý vykazuje najvýraznejšie znaky nového etablovaného žánru. Tento žáner je obsahovo špecifický a odráža v prvom rade dichotómiu vnútorného sveta hrdinu, ktorý kriticky vníma atribúty vonkajšieho sociálneho prostredia. Hrdina sa pokúša nájsť svoju úlohu v spoločnosti, ale zároveň si chce zachovať vlastnú identitu. Procesu socializácie bráni potreba sebaurčenia, na všetkých úrovniach životnej praxe prichádza k nezhodám a rozporom. Plenzdorfov román sa vyznačuje radikalitou, ktorá je pre adolescentný vek typická, a zároveň je i hlavným obsahovým determinantom tohto žánru. Plenzdorf opisuje hlboké duševné krízy. Týmito znakmi sa adolescentný román odlišuje od žánru tzv. realistickej prózy.

Pluralizácia životnej praxe priniesla aj do literatúry pre deti a mládež potrebu jednoznačnejšieho pomenovania spoločenských javov, najmä keď inštitucionalizované kritériá hodnôt stratili všeobecnú akceptovanosť a v procese socializácie a individuácie neboli schopné poskytnúť orientáciu a istotu. Takisto je zrejmé, že kniha ako médium socializácie stratila u mládeže dominantné postavanie.

Tzv. postmoderný adolescentný román reaguje na tento vývoj  mnohokrát  „provokatívne“. Veľa titulov vyvolalo v radoch literárnej kritiky vlnu pohoršenia, otriaslo literatúrou v jej základoch, takže môžeme povedať, že v literatúre už nie je nič tabu. Z literatúry pre deti a mládež sa skoro úplne vytratil výchovný rozmer intencionálnej literatúry pre deti a mládež skorších čias. Adolescentný román otriasol nielen rôznymi etickými a morálnymi normami, neguje aj predstavu o ich statickej štruktúre, a zároveň neguje samotný žáner ako literárnovednú kategóriu.

Adolescetný román sa v tzv. literatúre pre dospelých postupne presunul na perifériu a v 80. rokoch 20. storočia sa dostal do pozornosti výskumu literatúry pre deti a mládež.  Bolo iba otázkou času, kedy sa tento žáner presadí aj v  oblasti literatúry pre deti a mládež. Nedá sa presne povedať, prečo sa etabloval postupne a s istým časovým odstupom. Napriek tomuto “oneskoreniu” treba povedať, že mládež je svojím spôsobom života, svojskou kultúrou, estetickým vnímaním, voči literárnej moderne otvorená. V adolescentnom románe autori využili v 70. rokoch všetky možné naratívne stratégie moderného románu. Tým do istej miery prekročili hranice literatúry pre deti a mládež a adolescentný román sa stáva prototypom žánru, ktorý sa vyznačuje priepustnosťou hraníc literatúry pre deti a mládež.

Adolescentný román nadobúda v 80. a 90. rokoch 20. storočia nové rozmery. Jeho vývin sprevádzajú početné výrazné tendenčné zmeny v kultúrnom živote, ktoré sa odrazili predovšetkým v tematickej rovine. Formy postmoderného adolescentného románu tým, že realizujú súčasnú skutočnosť, zároveň atakujú jej nezmysel. Strata životnej perspektívy, neschopnosť alebo nemožnosť zmysluplne investovať vlastnú energiu v prospech komunity, predstavujú motívy stojace v popredí s vedomím, že ide o závažný problém mladej generácie.  Carsten Gansel píše:

„Tradičný medzigeneračných konflikt stratil na ostrosti [...] Tradičná téma hľadania vlastnej identity sa tu v modernom ponímaní už nekoná. [...] Rozprávačský postoj voči znázorneným vzťahom nie je odmietavo-agresívny, skôr neutrálny, niekedy až ironický. Chýbajú moralizačné hodnotenia. Nevyzdvihuje sa rebélia proti konzumnému a mediálnemu svetu, ale rebélia neobmedzeného hedonizmu ako postmodernej polyvalencie ‚ega’.“ (Gansel 1999:122)