Poetológia poznania

Oblasti vedného poznania:

Autor:

Ekvivalent pojmu v iných jazykoch

Poetologie des Wissens (D)

Explikácia pojmu

Koncepcia poetológie poznania bola prezentovaná v rovnomennej prelomovej antológii Josepha Vogla, ktorá vy­šla v roku 1999. Táto koncepcia sa vzťahuje na oblasť kultúrnych štúdií, ktorá skúma špecifické súvislosti medzi poznaním a spôsobmi jeho reprezentácie. Do veľkej miery súvisí s teóriou diskurzov, teóriou autopoietických systémov, ako aj s históriou vedy, historickou epistemológiou a sociológiou poznania.[1]

Perspektíva poetológie poznania je zameraná na výskum poznania a jeho spôsobov stvárnenia v literatúre: analyzuje sa rétorické, resp. literárne stvárne­nie objektov, foriem a oblastí poznania, skúma sa, akým spôsobom sa estetika a poznanie navzájom prelínajú, dopĺňajú, podmieňujú alebo si navzájom kon­kurujú. Vogl ponúka nasledovnú pregnantnú definíciu: „Poetológia poznania [...] sa [...] zaujíma o pravidlá a postupy, na základe ktorých sa vytvára a uzatvára kontext prejavu a riadi reprezentácie, v ktorých si utvrdzuje svoju perfor­matívnu moc.“ (Vogl, 1997, s. 122) Táto definícia sa odvíja od nasledovných kľú­čových otázok: „Ako sa dostáva svet do textu? Ako sa z faktu stáva fikcia? Ako sa dá text spätne usúvzťažniť s kontextom? Aký status má literatúra v cirkulácii poznania?“ (ibid., s. 109 – 110)

Poetológia poznania sa nepýta, čo je poznanie vzhľadom na kategóriu prav­dy, ale čo je poznanie v súvislosti so spôsobmi jeho literárnej či mediálnej reprezentácie. Osobitne sa teda zaoberá prostriedkami a funkciou literatúry, performancie a médií, ktoré poznanie konštituujú. Tieto formy reprezentácie sú pritom vnímané ako historicky podmienené, a teda variabilné.

Vogl predložil koncepciu, ktorá osvetľuje vznik nových foriem pozna­nia ako akt inscenovania. Vychádzajúc z konštruktívneho charakteru reality v literatúre zvolil prístup analogický s dejinami poznania, kde sa namiesto prav­divosti poznania (referenčný bod je tu objekt) analyzuje historická podmiene­nosť a konštruktívny charakter pravdy (tu je referenčným bodom vedecký dis­kurz). (por. heslo pravda)

Otázka referenčného vzťahu poznania a literatúry je myslená širšie ako iba v tom zmysle, že literatúra sa vyčerpáva vo funkcii uchovávania a reprezen­tácie poznania. Nevníma sa ale ani ako miesto procesovania interdiskurzivity. Oveľa viac sa tu postuluje istá migrácia, resp. cirkulácia postupov, tém, propo­zícií a pod.

Voglova poetológia reflektuje vzťah literatúry a vedy na štyroch úrovniach:

Literatúra je sama osebe špecifickým útvarom poznania, napríklad tam, kde sa stala osobitným orgánom a médiom subjektov, ako je dielo alebo autor; literatúra je predmetom poznania, napríklad tam, kde umožnila vznik osobitnému spôsobu komentovania a vytvorila možnosť osobitného hovorenia o hovorení; literatúra je funkčným prvkom poznania, napríklad tam, kde, ako v tradícii intelektuálnych de­jín, zaujíma prominentným spôsobom pole tvorivej subjektivity; a napokon literatú­ra je vytváraná samotným poriadkom poznania, napríklad tam, kde sa zdá, že jazyk, ako žiadny iný, je poverený vysloviť nepoznané, formulovať najtajnejšie, vyniesť na svetlo nevysloviteľné. (Vogl 1997, s. 124)

Poetológia poznania teda nie je uchopiteľná ontologickými otázkami, neza­mýšľa sa nad definíciami poznania či nad predpokladmi vedeckosti. Jej pred­metom skúmania je historická podmienenosť poznania a metód vied, skúma dejinnosť podmienok poznania, zaoberá sa takisto otázkami teórií a metodo­lógie konkrétnych vedných disciplín, ako aj filozofie vedy. Poetológia pozna­nia reflektuje o. i. funkcie estetických procesov vo formovaní poznania, snaží sa opísať poetickú konštituovanosť poznania, jeho štruktúr či poriadkov, jeho performatívnosť, ako aj na reflexívnej úrovni identifikovať vzťah literárnej vedy k už spomínaným odborom sociológie poznania a filozofie vedy. Literárna veda (ako aj literatúra) v tomto bode reflektuje diskusie o podmienkach produkcie poznatkov vo vedách, kde možno sledovať rôzne epistemologické profilácie vedných disciplín.

Diskurzná analýza a dejiny vedy však reflektujú historické podmienky poznania a evolúciu vedy odlišne. Foucaultov pojem epistémy je širší a obsahuje prakticky všetky podmienky regulujúce či zabezpečujúce vedec­kosť výpovedí. Na pozadí týchto uvažovaní sa poetológia poznania venuje otázke konštituovania poznania a spôsobov či foriem jeho (rétorickej, naratívnej, mediálnej, metaforickej etc.) reprezentácie, pričom vie, že literatúru nemôže redukovať na čistú funkciu reprezentácie vedeckého poznania ani že ju nemô­že opisovať ako nejaké zápolenie vedeckých a nevedeckých diskurzov.

Aj keď analýzy z prostredia poetológie poznania majú na zreteli a aj príslušným spôso­bom dokazujú vzájomnú blízkosť literatúry a vedy, tento model nemá v úmys­le nivelizovať systémové diferencie medzi nimi. Napriek tomu, že medzi nimi zdanlivo dochádza k stieraniu hraníc, v skutočnosti ide o procesy transformácie a reintegrácie prvkov (konceptov) poznania v aktuálnych systémových kontex­toch. V ideálnom prípade však môžeme vychádzať z dvoch extrémnych pozícií, ktoré humanitné vedy implicitne legitimujú: na jednej strane je to pojem faktu v zmysle prírodných vied a na druhej strane fantázia básnika (Vogl 1997, s. 116). Takisto môžeme v rámci tohto priestoru predpokladať cirkuláciu prvkov po­znania v zmysle interdisciplinarity a interdiskurzivity.

Poetológia poznania má špecifický vzťah k analýze diskurzov, ktorá sa neza­meriava na petrifikované formy poznania a spochybňuje predpoklad, že vedy a vedecké poznanie majú stabilné objekty a tieto majú nejaký nemen­ný substrát. Tento model takisto operuje pojmom poznanie, ktorý sa odlišuje od vedeckého chápania poznania a nie je nutne spojený s jeho propozičnou formou. Analýza diskurzov nastoľuje otázku, čo v realite (materiál, médium, technológia, infraštruktúra a pod.) podmieňuje výpovede, ako sa výpovede transformujú do podoby výrokov a aké pravidlá platia pre rôzne diskurzné for­mácie. Okrem toho poetológia poznania v zmysle Foucaultovej analýzy dis­kurzov predpokladá, že každá forma poznania si vytvára svoje vlastné formy performancie, reprezentácie a inscenácie a že určité výpovede nefungujú iba v oblasti, v ktorej sa aktuálne materializujú.

Formy poznania, ktoré sú predme­tom analýzy, nemožno obmedziť na texty. Nachádzajú sa v priestore štruktú­rovanom diskurzívnymi a nediskurzívnymi praktikami. Foucaultov koncept je postavený na téze, že všetky výpovede istej epochy tvoria spoločný diskurz. Tým sa legitimizuje ďalšia podstatná téza, a to, že literatúra je začlenená do mimo­estetických kontextov. Súhrnne povedané, poetológia poznania neodhaľuje pravdivosť výpovedí, ale skúma podmienky, za ktorých výpovede vznikajú.


[1] Mikuláš, 2022, s. 14 – 30.

Bibliografia

FOUCAULT, Michel: L‘archéologie du savoir. Paris: Gallimard, 1969.
MIKULÁŠ, Roman: Od topológií k typológiám a späť: K problematike štruktúrovania korelácií literatúry, vedy a poznania. In World Literature Studies, 2022, 14 (4): s. 14 – 30. DOI: https://doi.org/10.31577/WLS.2022.14.4.2
VOGL, Joseph: Einleitung. In Vogt, Joseph (ed.): Poetologien des Wissens um 1800. München: Fink, 1999, s. 7 – 16.
VOGL, Joseph: Für eine Poetologie des Wissens. In Richter, Karl – Schönert, Jörg – Titzmann, Michael (eds.): Die Literatur und die Wissen¬schaften 1770–1930. Stuttgart: M&P, 1997, s. 107 – 127.

<< späť