Elementárna literatúra

Elementárna literatúra je kategória v analýze interdiskurzov Jürgena Linka. Integruje elementárne literárne formy alebo vymedzené diskurzné časti (Link používa pojem parcely) ako kolektívne symboly, obrazy, schémy, mýty. Tieto sú spoločné pre špeciálne diskurzy rôznych oblastí sociálnej praxe a môžu sa prejavovať alebo byť dominantné v mnohých žánroch.

Pojem elementárna literatúra Link používa v súvislosti s kategóriou elementárnych literárnych foriem. Na jednej strane pod ňou chápe súbor všetkých elementárnych literárnych foriem neliterárnych diskurzov (pozri heslo elementárne literárne formy); na druhej strane hovorí o žánroch elementárnej literatúry, ako je napr. rozhovor. V nich prevládajú príslušné prvky elementárnych literárnych foriem. Neznamená teda javy bežne známe ako triviálna, konzumná, populárna alebo masová literatúra. Tieto sa radia medzi inštitucionalizovanú literatúru. Koncepcia elementárnej literatúry nie je totožná ani s koncepciou tzv. úžitkovej literatúry či literatúry faktu. Elementárna literatúra nezahŕňa ani celé texty alebo žánre, ale len ich časti. Elementárna literatúra predstavuje repertoár prefabrikovaného materiálu inštitucionalizovanej literatúry, ktorý vzniká tým, že pragmatický rámec prehovoru sa eliminuje a nahrádza ho špecifický rámec literárny ako interdiskurzu. Príkladom inštitucionalizovaných interdiskurzov je okrem literatúry, náboženstvo, publicistika, politika a pod.

Elementárna literatúra predstavuje spontánne kolektívne produkované formy každodenného diskurzu, ktoré poskytujú potrebné „polotovary“ pre inštitucionalizovanú literatúru. Inštitucionalizovanú literatúru potom treba považovať za jeden z osobitných prípadov, v ktorých určité typy spoločnosti generujú interdiskurzívne prvky. Link uvádza: „Ak určitá prax prehovára v diskurze, ktorý zároveň plní funkciu imaginárnej reprezentácie celku rôznych praktík, môžeme tento diskurz nazvať elementárno-literárnym. [...] Elementárna literatúra tak vo svojom celku predstavuje kolektívne a spontánne vytváraný, diskontinuitný, disparátny a vždy fluktuujúci súbor, ktorý však práve v tejto diskontinuite a disparátnosti má spoločensky ústrednú funkciu organizovať celok všetkých praktík a zabraňovať 'schizopraktickej' dezintegrácii. Jej diskontinuitný a fluktuačný charakter, t. j. nemožnosť priradiť k nej texty, textové typy alebo žánre ako celok, tak odlišuje elementárnu literatúru od bežných konceptov komerčnej a nekomerčnej literatúry, ale aj od konceptu, akým je koncept 'jednoduchých foriem'.“ (Link 1983, 29 – 30)