Diskurzná analýza

Diskurzná analýza (analýza diskurzov) je transdisciplinárna teória zameraná na obsiahnutie všetkých výpovedí, správania a praktík, ktoré majú diskurzívny charakter. Ako metóda analýzy literárnych textov sa nedá redukovať na jeden všeobecne etablovaný model. Pojmy ako výpoveď, pole výpovedí, diskurz, diskurzná formácia či dejiny diskurzov sú v literárnej vede prítomné od 70. rokov 20. storočia. Ich koncepčný pôvod vo Foucaultovej archeológii sa čoraz viac stráca z dohľadu pod nánosmi rôznych interpretačných aktivít. Ide o koncept, ktorý stojí v antihermeneutickej  tendencii svojej doby spolu s ideovo príbuznými smerovaniami, ako sú napr. systémová teória, konštruktivizmus atď. Literárna veda je stále v procese neustáleho metodologického a teoretického prehodnocovania Foucaultovho modelu diskurzov, ako ho predložil napr. v publikáciách Slová a veci,  Archeológia vedenia alebo v programatickej eseji Rád diskurzu[i].  Pojem diskurz je kľúčovým pojmom teórie analýzy diskurzov. V humanitných vedách sa používa relatívne voľne a označuje tematicky súvisiacu oblasť. Ako sociologická kategória sa vzťahuje na inštitucionalizované jazykové pravidlá. Na abstraktnej úrovni označuje štruktúrovanú množinu výpovedí, ktorých význam je regulovaný poriadkom (rádom) diskurzu. Z iného aspektu sa dá táto myšlienka formulovať aj tak, že k istému diskurzu patria výpovede, ktoré sa podriaďujú poriadku diskurzu. Keďže sa diskurzy konštituujú primárne sémanticky, v ich výpovediach sú zapuzdrené prvky poznania diskurzu. Teória analýzy diskurzov skicuje na podklade poriadku diskurzov aj všeobecné závery o poriadku sveta.

Genéza

Analýza diskurzov ponúka v 70. rokoch 20. storočia istú alternatívu a je nasmerovaná proti interpretujúcej literárnej vede hermeneutickej proveniencie. Týka sa to hlavne hermeneutickej koncepcie významu a konceptu autorskej intencie. S týmito pojmami súvisí pojem poznania, ktorý sa orientuje na hľadanie a v konečnom dôsledku odhalenie zmyslu kdesi v „hĺbke textu“. Takéto koncepty významu alebo zmyslu vychádzajú z uzavretosti a celistvosti umeleckého diela a jeho principiálnej identifikácie, ktorá sa dá vysvetliť prostredníctvom Gadamerovho splynutia horizontov. Pojmom „splynutie horizontov“ Gadamer označuje hermeneurickú situáciu stretu historického a súčasného horizontu, ktorá sa deje v podobe neustále sa odvíjajúceho dialógu medzi spomínanými horizontmi. Súčasne analýza diskurzov predstavuje opozičný koncept aj voči scientistickým modelom literárnej vedy štrukturalistického razenia.

Na rozdiel od hermeneutických smerov v analýze diskurzov autor nezohráva kľúčovú úlohu. Jeho individuálne vedomie nie je žriedlom zmyslu textu. Autor a jeho vedomie nie sú garantmi pochopenia textu. Analýza diskurzov, ako ju praktizuje literárna veda, je postavená na postštrukturalistickom podloží filozofie Michela Foucaulta. Foucault však nie je konštruktérom žiadnej štruktúrovanej a systematicky organizovanej teórie. Jeho uvažovanie sa dotýka viacerých kľúčových tém, ako je moc, vedenie, dejiny a pod. Jeho prieniky do iných disciplín, ako sú dejiny, etnológia, sociológia, psychoanalýza alebo lingvistika, sa podpísali pod vysokú komplexnosť  a diskontinuitnosť tohto smerovania. Aj Foucaultovo filozofovanie je plné nejednoznačností, menlivosti a navzájom protirečivých pozícií, čo bolo vždy pozadím početných interpretácií a systematizácií Foucaultovho zámerne iritujúceho a znejasňujúceho myslenia. Takéto systematizácie a interpretačné rekonštrukcie predstavujú redukcie, zároveň majú ale aj inštruktívny charakter.

Od polovice 70. rokov 20. storočia sa v početnom množstve začínajú objavovať literárnovedné práce k analýze a kritike diskurzov. Otázka znie, čo sa tak úspešne dokázalo presadiť, aký život vedie analýza diskurzov v literárnej vede a aké kontúry nadobudla od jej počiatkov do súčasnosti v jej aplikačných podobách a ktoré pojmy sú kľúčové?

Pre literárnu vedu bol a je podstatný pojem diskurz, ale aj Foucaultov pojem subjekt. Obe majú silné implikácie v kontexte postštrukturalistickej filozofie. Je známe, že pojem diskurz je pomerne fluidná a sotva uchopiteľná entita. To nebráni tomu, aby sme bez závažnejších pochybností mohli konštatovať, že súčasná literárna veda sa bez pojmu „diskurz“ nezaobíde. Natíska sa ale otázka, akým spôsobom môže fungovať vedná komunikácia cez prizmu takého amorfného a nejednoznačného pojmu, ako je diskurz? Pre tento pojem bude platiť to, že istý cieľ sa dá dosiahnuť rôznymi prostriedkami, ale aj to, že jedným prostriedkom sa dajú dosiahnuť rôzne ciele.

Literárna veda pomerne skoro zistila, že od analýzy diskurzov nemôže očakávať jednoznačné metodologické inštrukcie. To ústi do situácie, kedy sa literatúra síce skúma z aspektu analýzy diskurzov, metodologicky sú však tieto práce poznačené vysokou mierou vágnosti. Hádam aj preto stále nie je núdza o pokusy systematizovať pojmoslovie a logiku analýzy diskurzov, čo ale neznamená, že takéto pokusy v minulosti chýbali. Situácia je ale skôr taká, že pojem diskurzu sa osamostatnil bez nutného metodologického ukotvenia, čím v podstate stratil nárok na vedeckú záväznosť. Preto by sme sa mali pýtať, ako to vyzerá s vedeckou argumentáciou v prácach motivovaných analýzou diskurzov?

Napriek hore spomínanej výčitke redukcie a selekcie by sme sa mali upriamiť na Foucaultov pojem diskurzu, na jeho kľúčové dielo Archeológia vedenia (1969) a napokon na možnosti historickej analýzy diskurzov pre oblasť literatúry.

Foucaultova „archeologická metóda“ nás stavia pred početné problémy a tieto problémy sa znásobujú tým, že sama metóda nie je oslobodená od paradoxov a iných protirečení. Napriek tomu sa nedá vnímať ako produkt náhody na pozadí nejakého „šumu postmoderného bytia“.  V prvom rade ide o výrazne deskriptívnu metódu, v ktorej absentujú akékoľvek ambície nahmatať neviditeľné hĺbky vzniku zmyslu. Foucault stavia svoju archeológiu do opozície dejín ideí[ii], resp. tradičných dejín ducha. Archeológia definuje diskurzy ako praktiky poplatné istým pravidlám, nedefinuje ale myšlienky, predstavy, témy a obrazy, ktoré by sa mohli v diskurzoch skrývať. Archeológia nie je interpretujúca disciplína, nevníma diskurz ako dokument, ale ako monument, ktorého modality diferenčne analyzuje.[iii] Nie je nasmerovaná na odhaľovanie hlbinných štruktúr zmyslu. Vstupuje do poľa výpovedí a analyzuje diskurzívne praktiky.[iv]

V Nemecku je Foucaultova archeológia prijímaná cez interpretačné gesto Jürgena Habermasa[v], podľa ktorého ide o odkrývanie dávno zasypaných vrstiev kultúry[vi]. U Habermasa môžeme sledovať čisto asociatívne interpretovanie Foucaultovho pojmu archeológie, kde splývajú dve perspektívy v jedno, a síce perspektíva archeológie ako vednej disciplíny zaoberajúcej sa odkrývaním a interpretáciou kultúrnych artefaktov a perspektíva dejín ideí. Tým sa Foucaultova archeológia v Habermasovom podaní približuje k hermeneutike, čo je vzhľadom na relatívne jasné pozície deklarované v kapitole „Archeológia opisu“ skutočne paradoxný jav. Foucaultova archeológia vychádza z manifestnej formy diskurzov. Cieľom analýzy je opis formačných a transformačných pravidiel diskurzov – „Neexistuje žiaden text pod textom“[vii].

Archeológia ako metóda sa preto chápe ako opis diskurzu v archíve, pričom archív predstavuje arzenál pravidiel  diskurzu. Preto sa dá chápať aj ako analýza výpovedí. Z tohto dôvodu treba venovať kategórii výpovede zvýšenú pozornosť. Ďalej je nutné ozrejmiť vzťah medzi kategóriami diskurzu a výpovede. Aj tento vzťah ja najlepšie vysvetlený v Archeológii vedenia. Diskurzy a výpovede sa neidentifikujú s jazykom a ani sa nemajú analyzovať na jazykovej úrovni[viii]. Výpovede sa v rámci metódy archeológie opisujú vzhľadom na ich existenčnú funkciu, diskurzy vzhľadom na ich konštitučné formy. Nejde teda ani o analýzu jazyka, ani a analýzu ideí, teórií a pod. Jazyk je podľa Foucaulta iba konštrukčný systém pre možné výpovede. Jazyk a výpoveď nie sú na rovnakej úrovni[ix]. Výpoveď znamená základný prvok diskurzu, ale ani nie je identická s kategóriami veta alebo slovo. Výpoveď by sa preto dala charakterizovať ako najmenšia množina pravidiel istej diskurzívnej formácie.

Diskurz je sumou výpovedí. Výpoveď má ale napr. k úrovni jazyka zvláštny vzťah. Nie je možné ju elementárne izolovať napr. ako vetu, propozíciu alebo formuláciu[x]. Analýza diskurzov preto nie je druhom jazykovej analýzy. Analýza diskurzov skúma celý komplex podmienok umožňujúcich výpovede[xi]. Vo výpovedi sa materializuje séria jazykových znakov, zároveň je výpoveď pre túto sériu znakov ich existenčnou modalitou. Foucault nepoužíva kategóriu výpovede v konkurencii s lingvistickými kategóriami, pretože na ich opis máme k dispozícii lingvistické analytické postupy. Výpoveď sa k lingvistickým kategóriám nespráva opozične, jej vzťah k nim je vertikálny. Stále ale nie je zrejmé, ako si kategóriu výpovede máme predstaviť. Foucault sám ju používa rôzne, čo robí istým spôsobom zámerne, lebo explicitne hovorí, že ide o pre-teoretickú kategóriu. Okrem toho nie je výpoveď ani žiaden štruktúrny element, ale je funkciou, to znamená, že aj k štruktúrnym prvkom sa nachádza vo vertikálnom vzťahu. Analytickými postupmi systémovej lingvistiky sa táto kategória uchopiť nedá. Výpoveď je nám ale prístupná  v manifestácii jazyka. To neznamená, že výpovede nemôžu mať aj nejazykovú podobu. Jej existencia je naplnená vo funkčnom vynorení sa v poli výpovedí.[xii]  Na ozrejmenie možno uviesť, že tá istá veta, vypovedaná dvoma rôznymi hovorcami alebo v dvoch rôznych kontextoch, je síce stále tá istá veta, avšak ide o dve rôzne výpovede[xiii]. Kategória výpovede teda nie je ani lingvistická, ani logická a ani pragmatická. Výpovede nie sú štruktúrne prvky, teda ani diskurz, ktorý pozostáva z výpovedí, by sa nemal vnímať ako štruktúra. Otázka ale znie, akým spôsobom sa manifestujú výpovede? Musíme si všimnúť, že existuje istá analógia vzťahu vety k textu a výpovede k diskurzívnej formácii, teda že nepodlieha vopred určeným gramatickým a iným štruktúrnym inštrukciám. Jednota výpovede je potom určená pravidlami diskurzívnej formácie. Okrem toho sa stále natíska otázka, aký je vzťah výpovede, resp. diskurzívnej formácie k písmu alebo k textu.[xiv]

V tomto bode má analýza diskurzov výrazné teoretické a metodologické neujasnenosti. Napriek (alebo možno vďaka) nezáväznosti, ktorá vyplýva z tohto stavu, nadobudla analýza diskurzov v literárnej vede, ale aj v iných humanitných vedách, vysoký stupeň akceptovanosti. Aj pojem diskurz sa v Archeológii vedenia vyskytuje vo viacerých významových variantoch, ako to uvádza aj Foucault sám[xv]. V humanitných vedách sa používa viac-menej inflačne ako tematicky do istej miery súvisiaca oblasť alebo sa používa v zmysle sociológie a vzťahuje sa na inštitucionalizované jazykové pravidlá (ako napr. literárny, vedecký, politický, lekársky diskurz). V práci Rád diskurzu (Die Ordnung des Diskurses)[xvi]. Foucault podniká pokus ozrejmiť, ako je možné diskurzy izolovať a vychádza z toho, že v každej spoločnosti sa produkcia diskurzu dá kontrolovať, že podlieha operáciám selekcie, že je organizovaná a kanalizovaná prostredníctvom procedúr, ktorých úlohou je „skrotenie“ diskurzu, redukovanie nebezpečenstva vyplývajúceho z nevypočítateľnosti. Konkrétne ide o procedúry exklúzie a zákazu.[xvii]

V citovanej Foucaultovej práci nedostávame žiadne jednoznačné návody, ako by bolo možné diskurzy lokalizovať. Metodologicky nemá v podstate žiaden inštruktívny charakter. Avšak je rovnako možné takéto inštrukcie (re)konštruovať a metodologicky ich príslušne zúročiť. Veľmi úderný je odkaz na to, že hranice diskurzov sa zviditeľňujú tam, kde sa dá niečo korektne povedať a kde sa aj skutočne niečo korektne povie. V tomto zmysle má diskurz schopnosť (moc) dať štruktúru tomu, čo sa hovorí. Táto moc diskurzu a poznanie istej epochy pôsobia komplementárne a Foucault tieto komplexy nazýva dispozitívy[xviii]. Diskurzívna štruktúra prehovoru zároveň legitimuje platnosť toho, čo sa hovorí. Z toho vyplýva, že Foucaultov pojem diskurzu myslí predovšetkým pravidelnosť sociálnych aktov. V užšom zmysle ide o sumu výpovedí, ktoré patria k rovnakému systému. Výpovede nie sú nosičmi významov, neskúmajú sa ani vzhľadom na to, že sú odkazmi na niečo mimo nich, čo sa zvykne nazývať referenčná oblasť, na zmysel alebo intencie autorského subjektu. Výpovede chápe ako udalosti v systémoch, udalosti, pre ktoré existujú isté možnosti alebo obmedzenia. Spomínaný systém, v ktorom sa produkujú alebo reprodukujú výpovede, Foucault nazýva archív. Hoci Foucault nechce opisovať jazykové prvky, pracuje hlavne s textovými artefaktmi a hľadá v nich poriadok, ktorý umožnil ich vznik. Tento poriadok (kognitívna schéma) umožňuje o niečom uvažovať a táto možnosť je to, čo Foucault nazýva epistéma. Epistéma organizuje poznanie špecifické pre danú epochu. Ide o fundamentálny systém pravidiel, ktoré sú historicky špecifické a na ich základe sa diferencujú konkrétne typy diskurzov (pre Foucaulta to bol stredovek, renesancia/osvietenstvo a moderna). Tým Foucault deklaruje, čo ho nezaujíma. To sú kategórie, ktoré boli napr. pre pozitivistickú historiografiu v podstate záväzné (konkrétni autori, sociálne alebo politické zariadenia a inštitúcie a pod.). Zaujíma ho, čo bolo možné v istej epoche povedať, ale nie, kto to povedal.[xix] Diskurzy sú teda konfigurované poriadkami, ktoré sú dejinne variabilné, avšak tieto poriadky produkujú popri diverzifikovaných diskurzoch aj niečo, čo majú tieto diskurzy spoločné, niečo, čo je v danom historickom horizonte homogénne. Epistéma v tomto zmysle označuje páve tieto homogénne systémy alebo miesto, v ktorom diskurzy v danej dobe kulminujú.

Diskurzy organizujú produkciu poznania, teda konštrukciu reality, určujú, ktoré predmety sú pre diskurz relevantné, aké pojmy a aký spôsob vyjadrenia sa pritom použije (vedecký traktát, román a pod.), kto smie emitovať výpovede, na akú metateóriu sa pri ich dôvodení odvoláva a pod.  Čo sa nepodriaďuje regule poriadku, nie je reálne, resp. je vylúčené (z reality). Rekonštrukcia takýchto formácií v ich diferencii k iným diskurzom sa deje v analýze diskurzov (a iba tu). Foucault vychádza z toho, že skutočnosť produkujú diskurzy. Diskurzy sú mechanizmy produkcie poznania. Zmyslom analýzy diskurzov je rekonštrukcia pravidiel, podľa ktorých sa konštruuje realita, podľa ktorých sa konfiguruje poznanie (pojmovo, teoreticky a pod.). V princípe ide o spoznanie výpovedí (schémy poznania, praktiky uvažovania a pod.) v ich pravidelnej koherentnosti, v akej sa navzájom nachádzajú.

Nejde teda ani o formálno-jazykovú ani o obsahovú analýzu, neanalyzujú a neinterpretujú sa texty. Otázka znie, ako a prečo Foucaultova archeológia ako koncept je vôbec prítomná v literárnej vede? Pozícia analýzy diskurzov nie je v literárnej vede nespochybniteľná. Jej akceptovanosť je do veľkej miery poplatná metodologickým a teoretickým sporom v odbore v 70. rokoch 20. storočia. Intenzívna recepcia analýzy diskurzov v literárnej vede je signálom tzv. antihermeneutického obratu. Foucault na viacerých miestach a s jemu nevlastnou jednoznačnosťou deklaroval, že v jeho archeológii nejde o nahmatávanie skrytých významových vrstiev jazyka. Svojím konceptom sa prikláňa k deskriptívnym metódam, ktorých epistemologickú bázu tvorí analytická filozofia.

Z hore uvedeného vyplýva, že nemôžeme očakávať záväznú definíciu pojmov, ako je diskurz alebo výpoveď. V literárnej vede sa pojem diskurz  používa často nešpecificky. Raz znamená súvislý prehovor, povedzme koherentný text. Iný variant ponúkol J. Habermas a vzťahuje sa na rádius platnosti spoločenských noriem. Inak sa pojem diskurz používa v kontexte analýzy naratívnych textov, kde označuje naráciu a jej formálne aspekty. Tieto varianty pojmu diskurz sú síce prítomné v literárnovedných prácach, neznamená to ale, že ide o práce motivované analýzou diskurzov. Ale aj v takýchto prácach sa vyskytuje a používa pojem diskurz nejednotne. Je to podmienené zároveň aj tým, že tento pojem v užšom zmysle, teda s referenciou na Foucaulta, je prítomný v sociológii takisto ako vo filozofii, psychológii a iných humanitných disciplínach. Spoločným menovateľom týchto „aplikácií“ je, že označujú regularity prehovoru vzhľadom na istú entitu alebo predmet. Tieto regularity ale neplatia pre iný diskurz. Z toho vyplýva, že nemáme dočinenia s analýzou textu, ale analyzujeme istý konglomerát výpovedí, ktoré boli iniciované, resp. umožnené pravidlami, ktorých prvkami sú samé.

Vzhľadom na nejednotnosť používania pojmu diskurz neexistuje ani pevne vytýčený rámec analýzy a dejín diskurzov. V prvom rade si treba všimnúť používanie pojmu diskurz v užšom zmysle v spomínaných humanitných vedách. Ani v samotnej literárnej vede pojem analýza diskurzov a dejiny diskurzov nie sú pevne metodologicky a teoreticky rámcované. Analýza a dejiny diskurzov sa v literárnej vede realizujú buď v ich podobe podľa M. Foucaulta, čo predstavuje historicko-genealogický smer, sledujúci historickú rekonštrukciu diskurzov (alternatívne sa používa pojem historická analýza diskurzov), existuje ale aj semiotický smer podľa Jacquesa Derridu a psychoanalytický smer podľa Julie Kristevy, resp. podľa Jacquesa Lacana. Všetky tieto smery sa bežne nazývajú diskurzno-analytické. Pojem dejiny diskurzov sa v literárnovednej terminológii používa zatiaľ výlučne v zmysle Foucaultovho historicko-genealogického smeru.

Literárnovedné iniciatívy motivované analýzou diskurzov

V humanitných vedách sa analýza diskurzov aplikuje primárne na analýzu historickej konštruktivity poznania. Takto koncipovaná teória kongruuje hlavne s orientáciou sociálnych vied. Od literárnovedných prác tradične očakávame odpovede na otázky typu: Čo znamená tento text alebo akú intenciu sleduje jeho autor a pod. Budeme asi ešte stále do značnej miery iritovaní, keď s týmto očakávaním čítame literárnovedné práce motivované analýzou diskurzov. Namiesto klasických hermeneutických otázok sa vzťahujú texty na iné texty, problematizuje sa proces písania, problematizuje sa autorstvo, literárne texty sa usúvzťažňujú s textami úplne inej proveniencie a pod. Foucault sa vo svojich prácach explicitne nevenoval literatúre, a preto ani nepredložil žiadnu analýzu literárneho diskurzu, ktorá by mohla poslúžiť ako vzor alebo návod na jej použitie.

Napriek tomu sa analýza diskurzov stala v polovici 70. rokov 20. storočia novým alternatívnym konceptom literárnej vedy a vôbec humanitných vied, keďže práve v tomto období sa rozprúdila kritika metodológie, kde sa spochybňoval nárok tradičných metód na objektivitu (štrukturalistické analýzy, ktoré mali vzbudzovať dojem scientizmu). V literárnej vede sa kritika orientovala aj proti predpokladu autorskej intencie v literárnych textoch a jej hermeneuticky podloženému odkrývaniu. 

Analýza diskurzov sa preto zvykne situovať do kontextu antihermeneutických tendencií tohto obdobia. Interpretujúcim metódam začínajú konkurovať deskriptívne. Ak ide v literárnovednej analýze diskurzov o odhalenie a opísanie diskurzov, ktoré sa v literárnych textoch prejavujú, môžeme sa pýtať, v akom vzťahu sa literatúra a diskurz nachádzajú a ako sa tieto vzťahy formálne, štrukturálne a funkčne dajú opísať. Na literatúre alebo na umení všeobecne Foucault iba dokazoval isté tézy, napr. tézu o literatúre ako „kontradiskurze“ (en. counter-discourse, fr. contre-discours, de. Gegendiskurs) voči mocensky štruktúrovanému vedeckému diskurzu. Diskurz literatúry nepodlieha do tej miery mocenským mechanizmom, čo literatúre umožňuje spochybňovať modely vnímania a uvažovania a odhaľovať ich schematickosť a principiálnu autoreferenčnosť. Pravidlá takejto prirodzenej autoreferenčnosti je možné odhaľovať iba v diskurzoch, kde nepredstavujú konštitučné prvky diskurzných formácií. Literatúra subverzívneho charakteru (hlavne texty moderny) demonštruje, čo Luhmann vyjadruje výrokom „iba komunikácie komunikujú“, teda rozplynutie autorského subjektu a autoreferenčnosť jazyka. Tomuto sa Foucault venuje vo svojom pre literárnu vedu hádam najdôležitejšom texte „Čo je autor“ (Qu'est-ce qu'un auteur?, 1969)[xx], kde nespochybňuje existenciu autora, ale autorstvo v zmysle kvázi autonómne konajúcej inštancie, ktorá v literatúre realizuje vlastné intencie. Táto základná premisa relativizuje tradičnú schému literárnej komunikácie (autor – text – čitateľ). Keďže Foucault nepredpokladá autonómnosť autorského subjektu, nevníma ani literárne texty ako výraz jeho individuality, ale kreuje aktéra vrasteného do symbolického poriadku jazyka ako vedomie spriahnuté s diskurzívnymi formáciami. Literárne texty sú potom reflexnou plochou tohto symbolického poriadku, napr. práve v ich subverzívnej funkcii vzhľadom na iné diskurzy. Preto je ich referenčný priestor nie realita, ale iné texty (intertextualita) ako projekčné plochy iných diskurzov (interdiskurz – J. Link 1988). Jürgen Link razí pojem interdiskurz, pričom nadväzuje na Foucaulta a jeho analýzu diskurzov a snaží sa sprístupniť ju pre literárnu vedu. Jeho pojem diskurz integruje aj aspekty iných pojmov diskurzu. Link diferencuje medzi špeciálnym diskurzom a interdiskurzom. Špeciálne diskurzy sú typické pre skupiny, ktoré sa vyznačujú tým, že pojmy, ktoré používajú, disponujú významami, ktorými tieto pojmy v bežnom jazyku nedisponujú. Ide o subkultúry, ktoré okrem toho generujú aj úplne nové pojmy. Pojmom interdiskurz označuje Link jazyk, ktorý používajú členovia rôznych spoločenstiev alebo skupín. Interdiskurz sa diferencuje na viaceré funkčné úrovne vzhľadom na komunikačné systémy, pre ktoré je platný špecifický kód (právo, politika, náboženstvo atď.).  Medzi týmito systémami a ich diskurzami sa dajú pozorovať intersystemické a interdiskurzívne prepojenia. Interdiskurz prepája špeciálne diskurzy. Práve literatúra je pre J. Linka médiom interdiskurzu sui generis. Analýzou literárnych diel možno preniknúť do diskuzrov a opísať ich cez kolektívne symboly, ktoré predstavujú najdôležitejší prostriedok prepájajúci text s referenčnými diskurzmi. Link ich nazýva interdiskurzívne prvky a považuje za ne všetky možnosti obrazného vyjadrenia, ako sú metafory, synekdochy, alegórie a pod. Obrazné vyjadrenia sú zároveň súčasťou jazyka všedného dňa. Tieto imaginárne prvky štruktúrujú náš obraz o svete. Literatúra tieto štruktúry zviditeľňuje, pretože s nimi artisticky narába, čím získavajú pridanú estetickú hodnotu. Literatúra preto predstavuje interdiskurz so špeciálnymi pravidlami.

Z vyššie uvedeného, ale hlavne z pojmu diskurzu, ktorý predstavuje štruktúrovanú sumu prevažne jazykových výpovedí, ktorých rádius platnosti je vymedzený diskurzným poriadkom,  je zrejmé, že analýza diskurzov sa bude venovať tomu, čo by sme semiotickým pojmom alternatívne mohli nazvať znaková štruktúra a znakový systém. Ak diskurz vnímame ako znakový systém[xxi], akcentujeme semiotický charakter Foucaultovho konceptu, čím sa posúva do priestoru postštrukturalistických teórií. Toto je ale iba jeden aspekt jeho konceptu. V práci Rád diskurzu nájdeme odkazy nielen na znakové systémy, ale aj na sociálne štruktúry, z čoho vyplýva, že aj Foucault, ako literárna veda tiež, odhaľuje prepojenia medzi systémom symbolov a systémom spoločenského konania (sociálnymi štruktúrami). Foucault ale hovorí o pravidlách prehovoru ako o emergentnom poriadku, ktorý sa nedá redukovať na žiaden sociálny fenomén. Pravidlá diskurzu nie sú znakom, a preto nie sú odkazom na niečo iné.  Otázka, či je diskurz ukotvený v systéme znakov alebo v systéme konania (alebo v oboch systémoch), nie je jednoznačne objasnená. Alternatívny prístup k tejto otázke umožňuje lingvisticky motivovaný pojem diskurzu ako pragmatický fenomén[xxii]. V literárnovednej praxi sa však väčšmi presadila semiotická interpretácia diskurzu. Smer, ktorý prepája analýzu diskurzov a semiotiku, je charakterizovaný rozlišovaním prvkov, ktoré sa vyskytujú iba v jednom diskurze (špeciálne diskurzné prvky) a prvkov, ktoré sa vyskytujú vo viacerých diskurzoch (interdiskurzívne prvky, hlavne kolektívne symboly)[xxiii]. Takáto semioticky motivovaná analýza skúma v prvom rade špecifickú funkciu interdiskurzívnych prvkov v ich zauzlení v literárnom texte[xxiv]. Vzťahy medzi diskurzmi môžu byť na tematickej úrovni, ale môžu byť vystavané aj na podklade spoločného vzoru uvažovania alebo spôsobom jazykového stvárnenia (čo už výrazne presahuje Foucaultov koncept). Analýza diskurzov ako nástroj analýzy konkrétnych textov sa preto zväčša obmedzuje na variant, ktorý sa venuje odhaľovaniu toho, ktoré diskurzy daný text reflektuje a akým spôsobom ich reflektuje.

Okrem toho je v analýze diskurzov silne zastúpený variant, ktorý spriaha Foucaultove premisy s psychoanalýzou. Tento diskurzno-analytický variant obsahuje kľúčovú tézu o nevedomých kultúrnych mechanizmoch, ktoré sú zakódované v jazyku (psycholingvistické referencie) a o mechanizmoch ich zastierania. Je dôležité si sprítomniť, že analýza diskurzov nie je modelovaná iba podľa Foucaulta.  V psychoanalýze razil pojem diskurzu hlavne Jacques Lacan. Podľa neho je nevedomie štruktúrované podobne ako jazyk a oblasť psychiky možno podľa toho analyzovať v analógii s jazykom, keďže je konštituovaný diskurzmi a diskurzívnymi zákonitosťami.  Hlavným postulátom psychoanalytickej analýzy diskurzov je, že spoločnosti sú organizované zákazmi, ktoré zároveň organizujú prehovor jedincov, ktorí tieto zákazy internalizujú. Takéto nevedomé kultúrne zákazy sa pretavujú do symbolov a ich poriadok možno deskriptívne naskicovať. Francúzsky kontext analýzy diskurzov sa okrem toho výrazne opiera o štruktúrnu antropológiu Cl. Léviho-Straussa, ale aj marxizmus Louisa Althussera, na ktorého Lacan nadväzuje, pričom takisto hľadá pravidelnosti, ktoré štruktúrujú texty alebo súbory textov. Barthes takéto diskurzívne vzory nazýva diskurzívne gramatiky. Ide o reťazce signifikantov, ktoré na paradigmatickej osi jazyka zabezpečujú konvenčné významy slov. Lacan sa pritom sústreďuje na spojovacie body (points de capitons) medzi signifikantami a takýmito reťazcami signifikantov. Preto jeho pojem diskurzu znamená syntagmaticky možné a formami transformácie organizované asociačné vzory v jazyku, ktoré produkujú zmysel. Takýmito transformačnými formami sú napr. metafora alebo metonymia.  

Lacan sa sústredil na analýzu literárnych postáv, ktoré sa psychologicky profilujú hlavne prostriedkami jazyka a pýta sa, ktoré kultúrne štruktúry organizujú výpovede literárnych postáv. Analýza sa môže odohrávať na úrovni lexiky, rétoriky alebo štylistiky.

Záver

Uplatnením analýzy diskurzov sa diferencovanejšie začal odkrývať o. i. aj pragmatický charakter literatúry, medialita literatúry, konkrétne vzťah literárnych textov k novým spôsobom reprezentácie a vnímania obsahov. Okrem toho analýza diskurzov diferencovanejšie reviduje tradičné literárnovedné koncepcie a ich vzťah k referenčným teóriám, ale aj kritériá literárnosti alebo všeobecnejšie kódovanie literatúry. Konkrétne sa analýza diskurzov podpísala pod literárnovedné metódy ako je feministická literárna veda, gender studies a postkolonializmus (porovnaj príslušné kapitoly v tejto publikácii).