Diskurz
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Diskurs (D)
Discourse (En)
Explikácia pojmu
V zmysle konceptu Michela Foucaulta predstavujú
diskurzy definovateľnú skupinu výrokov, ktoré produkujú sociálny objekt[1]
alebo sociálnu prax. Tento pojem označuje všeobecné pole všetkých výpovedí,
takže môžeme hovoriť o diskurze v jednotnom čísle. Okrem toho diskurz znamená
skupinu výpovedí[2],
popri ktorej ale existujú aj iné skupiny výpovedí. Diskurz označuje regulovanú
prax, ktorá vytvára určité pole výpovedí, popri ktorom existujú ďalšie takéto
polia, ktoré sú konštituované inými diskurzmi. To je pluralitné chápanie
diskurzov v zmysle existencie jedného diskurzu v kontexte iných. Hranice
diskurzu sa tomto externom kontexte určujú reguláciou toho, čo sa môže povedať,
čo sa musí povedať a čo sa nesmie povedať. Vo Francúzsku sa pojem diskurz
vzťahuje na spojenie medzi jazykom a myslením.
Foucaultovo
používanie pojmu diskurz nebolo konštantné a sám ho v priebehu
svojich výskumov akcentoval rôznym spôsobom. Diskurzy predstavujú praktiky,
ktoré systematicky formujú objekty, o ktorých hovoria. Diskurz v singulári predstavuje
súbor výpovedí, ktoré môžu patriť do rôznych oblastí, ale ktoré sa napriek tomu
riadia spoločnými pravidlami fungovania. Tieto pravidlá nie sú len jazykové
alebo formálne, ale perpetuujú určitý súbor historicky špecifických diferenciácií.
Diskurzy nie sú determinované len svojím vnútorným formovaním, ale korelujú aj
s inými diskurzmi a nediskurzívnymi prvkami sociálnych praktík. Diskurzy sú
materiálne overiteľné formy sociálneho prehovoru, sú vždy špecializované, resp.
inštitucionalizované. Diskurzy sa riadia synchrónnym súborom zákonitostí, ktoré
sú pre objekty, s ktorými sa v sociálnej praxi stretávame, špecifické
(odlišujú ich od iných), a ktoré určujú, ako a čo možno myslieť, hovoriť a
konať. Foucault preto hovorí aj o poriadku diskurzu, ktorý má pre určité
obdobie regulatívnu funkciu a realizuje sa hlavne prostredníctvom
produkcie poznania (savoir). Foucault diskurzy nepovažuje za „súbory znakov
(označujúce prvky odkazujúce na obsah alebo reprezentácie), ale za praktiky,
ktoré systematicky formujú objekty, o ktorých hovoria. Samozrejme, diskurzy sa
skladajú zo znakov, ale to, čo robia, je viac než len používanie týchto znakov
na označovanie vecí. Práve toto viac ich robí neredukovateľnými na jazyk a reč.
Práve toto ‚viac treba odhaliť a opísať.“[3], [4]
Bolo by teda nesprávne používať Foucaultov pojem diskurzu v
lingvisticko-semiotickom chápaní. Jeho koncept sa vzťahuje na širšiu
diskurzívnu prax, t. j. na celý súbor procesov produkcie poznania, ktoré v
produkujú svoje objekty, ktoré ich konštituujú. V L'archéologie du savoir
(1969, Archeologie vědení, 2002) diskurz znamená prax myslenia,
hovorenia a konania, ktorá sama systematicky produkuje objekty, s ktorými
narába.
Foucaultov
záujem o diskurzy sa odohrával na dvoch úrovniach. Na jednej strane analyzoval výroky
v snahe izolovať zákony fungovania diskurzov, ktoré boli nezávislé od
povahy a podmienok ich vyslovenia. Táto snaha vysvetľuje Foucaultov záujem o
gramatiku, lingvistiku, resp. všeobecne o zákony a zákonitosti jazyka. Na
druhej strane bolo jeho cieľom opísať premenu typov diskurzov
v historických obdobiach, t. j. historizovať postupy identifikácie a
klasifikácie špecifické pre dané obdobie. V tomto smere Foucaultova
archeológia diskurzu už nie je lingvistickou analýzou, ale skúmaním podmienok
vzniku diskurzných prostriedkov.[5]
Foucault nahrádza Saussureovu opozíciu
langue-parole dvoma opozíciami: discours-langage, v ktorej je diskurz paradoxne
tým, čo je rezistentné voči poriadku jazyka, a na druhej strane opozíciou
discours-parole, v ktorej parole predstavuje prax rezistencie voči diskurzívnej
objektivizácii. Diskurz sa tu stáva jazykovou odozvou prepojenia medzi poznaním
(savoir) a mocou. Po roku 1971 u Foucaulta dochádza k posunu od
archeológie k analýzam vzťahu, ktorý existuje medzi rôznymi typmi diskurzu a
historickými, ekonomickými, politickými podmienkami ich vzniku. Tento posun
predstavuje posun od archeológie ku genealógii: Motyková a Cingerová
tvrdia: „Tzv. genealogické obdobie znamená aj určitú zmenu vektoru pohľadu. V
prípade tzv. archeologického obdobia, z ktorého máme k dispozícii aj
rozsiahlejšiu metodologickú reflexiu v diele L'archéologie du savoir
(1969, Archeologie vědení, 2002), stoja v popredí otázky
epistemologického charakteru: čo je konštruované ako pravda, akým pravidlám
podliehajú artikulácie, prečo sa na ich mieste neobjavili iné artikulácie.
Koncept diskurzu sa v reflektovanej
podobe objavuje v závere diela Les mots et les choses.
Une archéologie des sciences humaines (1966)[6]
a následne sa stáva jedným z najdôležitejších konceptov v L‘Archéologie
du savoir (1969)[7].
V
knihe L'Ordre du discours (1971; Rád diskurzu, slov. 2006)[8] sa
do centra pozornosti dostávajú vonkajšie faktory formovania. Diskurzy sú
formované aj tým, čo vylučujú. Diskurzy vyvíjajú mechanizmy kontroly, ktoré sa snažia
exkludovať prvky, ktoré sú nevypočítateľné, ktoré ohrozujú diskurzy, čím sa
stávajú nedostatkovými. Foucault sa v analýzach zameriava na inštitúcie,
ktoré sa podieľajú na takejto exkluzivite, na produkcii exkluzívneho poznania,
ako sú školy, univerzity, knižnice, na postupy regulácie verbalizácie a
medializácie, ako aj na špecifické pozícií aktérov v týchto mechanizmoch
exklúzie. Takéto externé kontrolné stratégie predstavujú vylúčenie a zákaz.
Fakt, že nemôžeme hovoriť o všetkom a v akejkoľvek situácii, je
spôsobená tromi typmi zákazov: „Tabu predmetu, rituál okolností alebo výhradné
právo hovoriaceho subjektu.“[9]
Tieto typy zákazov sa navzájom „prelínajú, umocňujú a dopĺňajú [...].“ (Foucault
2006, 9).
Pojem
diskurz je označením, pod ktorým si Foucaultovo uvažovanie našlo cestu takmer
do celého akademického priestoru. Tým sa stávajú aj pojmy analýza alebo teória
diskurzov pojmami, ktorými sa zvykne označovať nielen určitý výsek z
Foucaultovho diela, ale v sa s nimi spája celé jeho dielo. Diskurz zaujíma vo Foucaultovom diele absolútne
ústredné miesto. V diskurze má jazykový prejav funkciu, ktorá slúži na
produkciu a spoločenské udržiavanie komplexných systémov poznania. Diskurz
znamená formovanie právd, ktoré sa vytvárajú v rámci systémov myslenia
a majú historickú povahu.
V nemeckej jazykovej oblasti je tento
pojem terminologicky konceptualizovaný aj vzhľadom na jeho používanie v
kontexte Habermasovej filozofie (Theorie des kommunikativen Handelns[10]).
V Habermasovom duchu označuje proces vyjednávania o individuálnych nárokoch
jednotlivých aktérov komunikácie na platnosť, teda racionálnu výmenu argumentov
pri ignorovaní všetkých empiricky podmienených faktorov. Habermas o diskurzoch
hovorí vtedy, keď zmysel problematizovaného nároku na platnosť konceptuálne
núti aktérov komunikácie predpokladať, že by sa v zásade mohla dosiahnuť
racionálne motivovaná dohoda, a síce za predpokladu, že by sa argumentácia
mohla viesť dostatočne otvorene a trvala dostatočne dlho.
[1] Sociálne objekty sú
objekty, ktoré získavajú význam prostredníctvom procesov reifikácie
(zvecnenia). Foucault analyzuje objekty ako napr. ‚šialenstvo‘, ‚sexualita‘
a pod. Por. Motyková – Cingerová 2017, 42 a n.
[2] Por. Motyková – Cingerová
2017, S. 38 a n.
[3] « Tâche
qui consiste à ne pas - à ne plus - traiter les discours comme des ensembles de
signes (d'éléments signifiants renvoyant à des contenus ou à des
représentations) mais comme des pratiques qui forment systématiquement les
objets dont ils parlent. Certes, les discours sont faits de signes; mais ce
qu'ils font, c'est plus que d'utiliser ces signes pour désigner des choses.
C'est ce plus, qui les rend irréductibles à la langue et à la parole. C'est ce
„plus“ qu'il faut faire apparaître et qu'il faut décrire. » (Foucault 1969, 66-67)
[4] „ne jako soubor znaků [...],
nýbrž jako praktik, které systematicky vytvářejí objekty, o nichž se mluví“
(Foucault 2002, 78 – 79)
[5] To sa týka analýz v Histoire
de la Folie, Les Mots et les Choses alebo v L'Archéologie du
Savoir.
[6] V slovenskom preklade: Slová a veci. Archeológia
humanitných vied. Bratislava: Pravda 1987, aj Bratislava: Kalligram, 2004.
[7] V českom preklade: Archeologie
vědění. Praha: Hermann a synové, 2002.
[8] Foucault, Michel. 2006. Rád
diskurzu. Bratislava: Agora
[9] Por. Foucault 2006, 9. Napr.
rozlišovanie normálne/nenormálne, všetky formy regulácie v zmysle redukcie
diskurzu a regulácia prístupu k diskurzu, obmedzenie počtu aktérov
oprávnených vykonávať rituály („privilegované nebo výhradní právo subjektu“)
alebo hovoriť prostredníctvom rituálnych okolností alebo formálnych kvalifikácií.
[10] Habermas, Jürgen. 1981. Theorie
des kommunikativen Handelns (Band 1 und 2) .Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Bibliografia
Cingerová, Nina – Katarína Motyková. 2017. Úvod do diskurznej analýzy. Vysokoškolská učebnica. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
Foucault, Michel. 1966. Les Mots et les Choses : Une archéologie des sciences humaines. Paris: Gallimard, coll. Bibliothèque des sciences humaines.
Foucault, Michel 1969. L’archéologie du savoir. Paris: Gallimard.
Foucault, Michel. 1971. L’Ordre du discours. Paris: Gallimard,
Foucault, Michel. 1977. Überwachen und Strafen. Die Geburt des Gefängnisses. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1973. Archäologie des Wissens. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Foucault, Michel. 1975. Surveiller et punir : Naissance de la prison. Paris: Éditions Gallimard.
Foucault, Michel. 1978. Dispositive der Macht. Über Sexualität, Wissen und Wahrheit. Berlin: Merve.
Foucault, Michel. 1987, 2000. Slová a veci. Archeológia humanitných vied. Bratislava: Pravda 1987, Bratislava: Kalligram, 2000.
Foucault, Michel. 1991. Die Ordnung des Diskurses. Frankfurt am Main: Fischer Taschenbuch.
Foucault, Michel. 2000. Dohlížet a trestat. Kniha o zrodu vězení. prel. Čestmír Pelikán. Dauphin.
Foucault, Michel. 2002. Archeológie vědení (originálny názov : L'Archéologie du savoir. Paris: Gallimard, coll. Bibliothèque des Sciences humaines, 1969.; český prekl.: Praha: Hermann a synové)
Foucault, Michel. 2006. Rád diskurzu. Bratislava: Agora.
Foucault, Michel. [2000] 2004. Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Prel. Miroslav Marcelli. Bratislava: Kalligram.
Foucault. Michel. [1983] 1991. Sexualität und Wahrheit. Erster Band. Der Wille zum Wissen. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Habermas, Jürgen. 1981. Theorie des kommunikativen Handelns (Band 1 und 2). Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Parr, Rolf. [2008] 2020. „Diskurs.“ In Foucault-Handbuch. Leben – Werk – Wirkung, eds. Clemens Kammler – Rolf Parr – Ulrich Johannes Schneider, 274 – 277. Heidelberg: J. B. Metzler Verlag.