Štrukturálna analýza

Štrukturálna analýza / Textová analýza

(pozri aj Štrukturalizmus, Semiotika)

Analytický model Rolanda Barthesa vychádza z hypotézy, že v literárnych textoch, tak ako v textoch vôbec, sa objavujú neustále sa opakujúce štruktúrne prvky, resp. princípy textovej výstavby. Barthes uvádza výstižný pojem narrative langue, ktorý literatúra realizuje ako parole, ako jej konkrétnu manifestáciu. Jeho orientácia na štrukturálnu lingvistiku de Saussura podmienila rozlišovanie troch analytických úrovní: narácie, deja a funkcií.

Analytická úroveň narácie tematizuje naratologickú problematiku perspektívy, popr. pozície rozprávania. Úroveň deja je orientovaná na aktanty, na nosičov deja. Z funkcionálnej perspektívy je však najpodstatnejšou úroveň funkcií. Implikuje recepčný moment a plne zodpovedá funkcionálnej analytickej metóde, aplikovanej na kategóriu diskurzu, teda na realizačnú štruktúru literárnych textov, ako by to formuloval Iser.

Barthes identifikuje na sémantickej úrovni naratívne prvky. Prvky majú funkčný význam a determinujú tak naratívny diskurz. Naratívny prvok sa chápe ako každý element narácie, ktorý s nejakým iným prvkom tvorí korelát. Jeho funkcia sa napĺňa vtedy, keď sa vzťahuje na iný naratívny segment: „ Za prvok sa od čias ruských formalistov považuje každý segment príbehu, ktorý sa vyskytuje ako článok korelácie.“ (Barthes 1988:109)

Tu Barthes začína diferencovať, a to podľa druhu korelačného vzťahu. Barthes vyčleňuje segmenty, ktoré korelujú na jednej úrovni, nazýva ich funkcie, a také, ktoré korelujú cez rôzne úrovne a nazýva ich indície. Indície sú voľne kombinovateľné, a preto vlastne variabilné (Barthes 1988:111ff.). Naopak funkcie disponujú logickou konzekutívnou štruktúrou a determinujú syntagmatickú kontinuitu.

Funkcie Barthes ďalej rozdeľuje podľa toho, aké dôležité sú pre výstavbu deja na kardinálne funkcie (resp. jadrá) a katalýzy (Barthes 1988:112ff.) Kardinálne funkcie nachádzame tam, kde sa rozhoduje medzi alternatívami. Barthes hovorí obrazne o les moments de risque (rizikových momentoch). Môžeme si ich predstaviť aj ako rázcestia alebo križovatky. Naproti tomu  katalýzy nemajú takúto „rozhodujúcu“ funkciu, ale na ich pozadí dej nadobúda istú dynamiku, istý profil, ktorý však pre ďalší priebeh deja nemá rozhodujúci význam.

Keď kardináliá (kardinálne funkcie) prirovnáme ku križovatkám, rázcestiam, katalýzy by sa tým istým slovníkom dali prirovnať k dopravnému značeniu. A tak, ako vodič musí dbať na dopravné značky a prispôsobovať im charakter svojej jazdy, udržiavajú katalýzy v naratívnom texte kontakt medzi rozprávačom a recipientom. Ich fonction phatique (kontaktná funkcia) (Barthes 1988:114) posúva funkcionálnu analýzu naratívnych textov na úroveň estetiky pôsobenia Iserovej proveniencie. Naratívne elementy Barthes označuje ako indície, ak svet narácie ich prostredníctvom nadobúda plastickosť, označujú scény, situácie alebo nositeľov deja. Indície v užšom zmysle signalizujú city, nálady, charaktery protagonistov. Informanty, ako druhá podskupina indícií, situujú naratívny text časopriestorovo. Indície v prvom rade podnecujú, slovníkom teórie estetického pôsobenia povedané, čitateľskú aktivitu. Barthes ich rozlišuje aj podľa tohto aspektu, podľa stupňa aktivity vynaloženej na ich dekódovanie. Aspekty čitateľskej aktivity u Barthesa znamenajú modality syntagmatickej distribúcie segmentov naratívnych textov a z recepčno-estetickej perspektívy pri ich analýze pôjde o odhaľovanie predpokladov ich vnímateľnosti.

Tak funkcie, ako aj indície sú podľa Barthesa zodpovedné za formu naratívneho textu. Forma textu znamená ich distribúciu prostredníctvom syntagiem a má silnú distorznú tendenciu (skreslenie, skrivenie). Ide o formálny princíp dezorganizácie segmentov naratívneho textu, ktorý spočíva v systematickom „roztrúsení“ elementov, ktoré navzájom súvisia, tvoria korelát. Toto sa deje začleňovaním tzv. expanzií. Tak sa medzi kardinálne funkcie začleňujú katalýzy, medzi indície sa vsúvajú informanty atď. Syntagmatická dimenzia naratívneho textu sa v tomto horizontálnom usporiadaní vyznačuje skutočne vysokou diskontinuitou. Čitateľská aktivita sa uberá smerom produkcie významu, produkciou vertikálnej dimenzie - paradigmatickej osi -, ktorá relativizuje, resp. eliminuje diskontinuitu horizontálneho usporiadania syntagmy.

Syntagmatická dimenzia textu,  ide tu o formálny princíp, spočíva v sume segmentačných a distribučných javov a v lektúre sa mení na integratívno-paradigmatickú (porovnaj hlavne Iser 1976). Recepčnú aktivitu si Barthes predstavuje ako súhru jednej zložky s druhou (segmentačno-distribučnej a integratívno-paradigmatickej): „Čo sa na určitej úrovni rozchádza (napríklad sekvencia), to sa väčšinou opäť spája na vyššej úrovni.“ (Barthes 1988:134)

Naratívne segmenty vlastnia schopnosť vytvárať sémantické a logické zoskupenia – korelácie. Tieto korelácie sa podľa druhu toho-ktorého naratívneho segmentu dajú determinovať a kvalitatívne diferencovať. Tento integračný aspekt pramení z modelového charakteru kolektívnej pamäte, ktorá tvorí pozadie (pozri hlavne Iser) integračnej aktivity vertikálnej dimenzie asociovanej syntagmy a umožňuje tak formulovať predpoklady, akýsi „horizont očakávania“ iných funkcií. Jedna funkcia vďaka kolektívnej pamäti predpokladá možné prepojenie s inou alebo inými. Iser uplatňuje fenomenologický pojem protencie, ktorý vystihuje tento jav a  riadi recepciu lineárne smerom k budúcim dejom.

Iser sa výstižne vyjadril o tzv. vektoroch čitateľskej pozornosti. V tomto vzťahu je silne aktívna distorzia, o ktorej Iser referoval ako o princípe ozvláštnenia. Iserova formulácia (vektor) je výstižná práve preto, že ide o veličinu, ktorá udáva nielen miesto, čo by robilo text ireverzibilným, ale aj smer, podčiarkuje dynamickosť čitateľskej aktivity vo vzťahu k  statickým bodom štruktúry textu. Zatiaľ bola reč výhradne o funkciách. I keď môžu korelovať v oboch smeroch, netvoria podľa Barthesa reverzibilnú zložku textu. Tento part prislúcha indíciám. Zvyšovanie pomeru indícií v neprospech funkcií Barthesovi avizuje modernitu textu. Štrukturalistická naratológia, ak sa aplikuje výlučne a priamo na literárne texty, nepostihuje ich jedinečnosť voči iným textom, ale naopak, vyznačuje štruktúry, ktoré naratívne texty majú spoločné. Od tejto obmedzujúcej paradigmy sa Barthes neskôr odkláňa a predkladá vzorovú analýzu v knihe S/Z. Vyvinul metódu tzv. analyse textuelle, ktorá, ako sám vraví, je určená výhradne na analýzu poviedok. Od jeho analyse structurale sa neodlišuje apriórne, inštrumentárium novej analytickej metódy je veľmi podobné skoršej: „Textová analýza sa nepokúša opísať štruktúru diela [...], ale vyprodukovať mobilnú štrukturáciu textu [...], zostať v signifikantnom rámci textu, zostať v jeho signifikancii.“ (Barthes 1988:266-267)

Prednesené skutočnosti predznačujú ich parciálne situovanie v rámci teórie estetického pôsobenia. Vyvinutie analyse textuelle bolo motivované potrebou typologickej determinácie textov. Chýbali kategorizačné veličiny. Kategória hodnotenia ako jedna z nich sa promptne spája s rozličnými stupňami otvorenosti moderného textu voči uzavretejším klasickým. Táto kategória sa prelína s reverzibilitou či ireverzibilitou textu, prevahou funkcií alebo indícií. Otvorenejšie texty, texty moderné, nazýva Barthes písateľné (scriptible). Klasické texty sú naproti tomu čitateľné (lisible).

Podľa toho, ako syntagmatická organizácia textu riadi čitateľskú aktivitu, Barthes vyčleňuje ešte jednu kategóriu, kategóriu plurality. Pluralita textu je daná jeho principiálnou polysémiou. Plurálny text nepozná obmedzenia, nepozná žiaden organizačný princíp a otvára takmer nekonečné množstvo možností jeho uchopenia. Podľa stupňa podväzovania plurality v texte sa tento pohybuje medzi hranicami písateľnosti a čitateľnosti.

Barthes sa pokúša zachytiť štruktúrne vlastnosti klasických realistických textov a oddeliť ich od moderných. Chce opísať štruktúrne podmienky spomínanej otvorenosti. V Úvode do štrukturálnej analýzy autor opisuje dichotómiu apersonálneho a  personálneho modu rozprávania (Barthes 1988:127). Apersonálny modus rozprávania predstavuje takpovediac nulový či neutrálny stupeň, kde rozprávač maximálne ustupuje do pozadia. Tento modus sa dá prekonať len jedným smerom v stupňoch tematizácie tzv. emitenta, teda smerom k personálnemu modu. Rozprávač sa viac či menej dostáva do popredia, a tým sa problematizuje aj spôsob sprostredkovania. Poviedka sa tu javí ako konštrukt rozprávača. Barthes obe rozprávačské formy vníma ako obsahové koncepty. Apersonálny modus indikuje preňho referenčnú dimenziu a zároveň klasickú formu písania. Personálny modus naopak indikuje autoreferenciu a je typický pre modernú literatúru. Klasické alebo realistické texty sú podľa Barthesa poplatné princípu nadmernej determinácie (sur-détermination) a segmenty deja sú kauzálne funkčné, orientované na určitý cieľ, čím predvídajú ukončenosť príbehu. Typická pre tieto čitateľné texty je štruktúrna „triezvosť“, nevyskytuje sa nadmerné hromadenie elementov, ktoré by nemali vopred vymedzenú funkciu. Naopak v moderných textoch sa s týmito kontingentnými, nevysvetliteľnými momentmi môžeme stretnúť pomerne často. Text sám nepodáva vysvetlenia, recipient je odkázaný sám na seba, odhalenie hádanky musí hľadať niekde inde, nie v texte. Barthes dokonca tvrdí, že moderna radikalizuje kategóriu personálneho rozprávača.

V tomto dichotómnom vzťahu sa dá hovoriť o pretavení rozprávača do performatívnej formy. So spomenutým faktorom moderných textov je spojený presun od sprostredkovania poznatkov, teda od ilustrovania javov k diskurzu, myslí sa tým skutočnosť, že čitateľ priamo nadobúda v procese recepcie skúsenosti. Môžeme hovoriť aj o antiiluzionistickej tendencii modernej literatúry, ktorá aktivizuje reflexívny potenciál čitateľa. Toto má priamy dopad na organizáciu štruktúrnych elementov, kde Barthes diagnostikuje ústup funkcionalizácie ireverzibilných kódov (dejový a hermeneutický kód) v prospech reverzibilných (symbolický, sémický a referenčný kód).

Na identifikovanie rozsahu polysémie Barthes berie pod drobnohľad tzv. konotatívny systém. Ide o spleť intratextových a intertextových odkazov, ktorých suma predurčuje konštituovanie významu textu, tvorí teda spleť potenciálnych významov daného textu. Čitateľ túto spleť významov identifikuje, prehľadáva konotácie. Kategória konotácie je tak trochu voľnejšia, autor rozlišuje len jej syntagmatickú a paradigmatickú dimenziu, ktorá prakticky zodpovedá horizontálnej a vertikálnej organizácii korelátov skoršej teórie. Syntagmatická dimenzia predstavuje vzťahy medzi elementmi predlohy in praesentia.

Intertextuálne konotácie predstavujú vzťahy segmentov textu ku kultúrno-historickým systémom. Analyse textuelle vedome prekračuje textovú imanenciu a situuje text do kontextu modelov kultúrnych kódov, ktoré súčasne pôsobia na konštitučnú aktivitu recipienta. Kategóriu čitateľa Barthes vníma ako kultúrne determinovanú veličinu, ktorá sa manifestuje prostredníctvom produkcie významov, v tomto prípade ide o koreláty segmentov textu a kultúrneho kódu, ktoré osve korelujú a vytvárajú logické supraštruktúry.

Barthes sa preto pokúša o opis tohto prepojenia textu na mimotextovú oblasť na troch rôznych úrovniach:

-           spoločensky relevantné a záväzné kultúrne kódy, na ktoré sa text vzťahuje,

-           vzory vnímania a myslenia, na ktoré sa čitateľ v priebehu lektúry vzťahuje,

-           prepojenie textu s diskurzmi, ktoré sú časopriestorovo vzdialené a ktoré vznikajú vďaka štruktúrnym danostiam textu.

Analyse textuelle sa koncentruje na priebeh lektúry. Podobne ako Iser, aj Barthes vychádza z hypotézy dichotómie klasických a moderných textov. Jazykový charakter literatúry aktivuje predstavu, že texty opakujú realitu. Barthes nechápe literárne dielo ako zrkadlenie reality, ale ako vedomú inscenáciu rôznych realizačných kódov. Keďže Barthes text vníma ako konotatívnu konštrukciu, kroky jeho analýzy budú opačné: rozoberanie (découpage), inventarizácia (inventaire) a koordinácia. Pripomeňme si, že podobné analytické kroky navrhoval Iser v zmysle aplikácie Jakobsonovho konceptu selekcie a kombinácie.  Pri demontáži analytik sleduje text cez pevný raster a rozčlení ho na signifikanty, ktoré pre neskoršiu analýzu slúžia ako operačné polia, lexie (lexies). Pri inventarizácii sa zostaví zoznam  signifikátov a konotácií jednotlivých lexií. Oboma krokmi sa pripravila pôda pre koordináciu, čiže rekonštrukciu spleti vzťahov intratextových korelácií. Tým sa dosiahla dostatočná senzibilizácia voči literárnemu textu ako umelému konštruktu.

Barthes sa svojou textovou analýzou nevzdialil od štrukturálnej, nevidí ich ako opozičné (Barthes 1988:266). Zatiaľ čo štrukturálna analýza si kladie za úlohu opísať naratívny model (Barthes 1988:266), ktorý by bol záväzný a platný a ktorý by sa dal aplikovať na všetky prozaické diela (poviedky), textová analýza je poplatná etymológii slova „text“ a situuje ho do tkaniva ostatných textov. Julia Kristeva pomenovala tento fenomén intertextualita. Ako Barthes rozlišuje štrukturálnu analýzu od textovej, tak rozlišuje aj štruktúru od štrukturácie textu, čo podčiarkuje procedurálnosť vnímania štruktúry.

Štrukturálna analýza prozaických textov si kladie za úlohu vyabstrahovať z množstva textov ich spoločného modelového menovateľa. Ide o radikálnu redukciu. Textová analýza neredukuje, len opisuje. Pre teóriu estetického pôsobenia toto oscilovanie, tento zdanlivý antagonizmus znamená podstatný „metodologický“ problém (keďže ani Barthes, ani Iser nehovoria o metóde, používam úvodzovky). Postup pri opise štruktúry estetického pôsobenia literárneho diela vychádza samozrejme z predpokladu, že je táto štruktúra daná. Pri opise štrukturácie estetického pôsobenia je východiskový sám text, resp. jeho lexie. Tu majú oba druhy analýzy heuristickú hodnotu. Ich výsledok tvorí arzenál poznatkov buď o členení textu na lexie a ich popretkávaní, alebo o viac-menej dvojrozmernej štruktúre textu, ktorá by mala pomôcť pochopiť kognitívny podiel čitateľa pri tvorbe realizátov. Od analýzy sa prirodzene odvodzuje aj profil inštancie čitateľa, ako ho vníma teória estetického pôsobenia. Neexistuje však jeho bližšia špecifikácia. Typológia inštancie čitateľa, ako ju predložila Hannelore Linková (Link 1976), predstavuje skutočne len náčrt a demonštruje vtedajší stav výskumu literárnej recepcie. Ide o typológiu, ktorá v podstate vychádza len z dichotómie recepčných dejín a tzv. recepčnej estetiky (za vhodnejší považujem pojem teórie estetického pôsobenia a recepčnú estetiku za strešný pojem pre recepčnú teóriu aplikovanú v literárnej vede).

Estetické pôsobenie chápeme ako funkciu štruktúry textu, a preto aj čitateľa je možné vnímať štrukturálne, modelovo, staticky, alebo ho dokážeme opísať ako jav, teda ako akčný fenomén.