Semiotika kultúry

Semiotika kultúry sa zaoberá kultúrne podmienenými formami semiózy. Skúma jej svojbytné znakovo-systémové pozadie, usporiadanosť kódov, funkciu textov a spoločenskú cirkuláciu významov v danej kultúre tak v synchronickom, ako aj v diachronickom priereze.

Existuje nespočetné množstvo definícií kultúry (kultúrne štúdiá, kultúrna antropológia), tá semiotická je iba jedna z nich, čo zároveň znamená, že nevyčerpáva všetky jej oblasti a osobitosti, resp. že na ne reflektuje iba z jedného, úzko vymedzeného aspektu: z aspektu fungovania znakov a široko chápanej komunikácie. Zo semiotického hľadiska je kultúra organizovaný celok znakových systémov a kódov vytvorených a používaných človekom na rôzne komunikačné ciele. Výstupom týchto komunikačných aktivít sú texty, ktoré svojimi formálnymi a obsahovými vlastnosťami odkazujú na abstraktné semiotické vzorce a regulatívne pravidlá na základe ktorých boli vytvorené. 

Kódy sú viac či menej rigorózne, normatívne alebo opisné systémy pravidiel, predpisov a pravdepodobností, týkajúce sa vzájomného vzťahu znakov, ich významu a spôsobu použitia. Sú prítomné skoro všade, pokrývajú široké pole javov a praktík spoločenského spolužitia, a preto sú súčasťou každodenného života jednotlivca. Explicitné a implicitné pravidlá s platnosťou kódu riadia našu reč (gramatické pravidlá, pravidlá pravopisu), naše správanie (etiketa, diplomatický protokol), odievanie (móda), bývanie (architektúra, design), spôsob stravovania (gastronomická kultúra) a fungujú aj v oblasti práva (normy, zákony, kódexy), náboženstva (rituály, liturgie, sviatky), športu a v neposlednom rade v procese tvorby a recepcie umeleckých diel a folklóru (etnosemiotika). Kódy sú vlastne isté filtre, pomocou ktorých sa svet v rámci danej kultúry interpretuje (Loruso, 2010, s. 22)

Uvedená definícia kódu už naznačuje skutočnosť, že text zo semiotického hľadiska sa chápe širšie a vo všeobecnejšej rovine, než v jazykovede. Textom sa tu rozumie akákoľvek konfigurácia významu, ktorá je vnímateľná a mediovaná prostredníctvom jazykových, vizuálnych, sonórnych, telesných alebo ďalších iných druhov znakov (Marrone, 2011, s. V-VI). Je to istý autonómny, ohraničený a  dostatočne koherentný segment komunikačného procesu, (Volli, 2011, s. 60). Ako text možno chápať a tým pádom aj skúmať nielen umelecké a neumelecké verbálne texty (novela, fejtón, štúdia, oznam, recept), ale napríklad aj isté oblečenie, gesto pozdravu, vizuálne artefakty, divadelné predstavenie, priebeh slávnosti, smútočného obradu, večery či politickej kampane, alebo aj takú zložitú konfiguráciu znakov a významov, akým je mesto.  

Repertoár rôznych druhov znakových systémov, kódov a textov, spôsob ich vzájomnej organizácie a usmerňovanej interakcie, ako aj mechanizmy tvorby a spoločenskej cirkulácie významov sa menia od kultúry ku kultúre a v rámci toho od jedného obdobia k druhému, a preto je oprávnené tvrdiť, že semiotika kultúry ako taká vlastne neexistuje, sú iba semiotiky (rôznych) kultúr (Voigt, 2011, s. 119).

Všetky elementy kultúry existujú a fungujú v sieti korelatívnych vzťahov: ich významy a funkcie sa vzájomne podmieňujú. Zo semiotického hľadiska je každá kultúra v zásade istým spôsobom vytvorená sieť významotvorných závislostí (Loruso, 2010, s. 16), špecificky štruktúrovaná spleť, tkanivo či raster kódov. Aj preto je pochopiteľné, že stavbu a fungovanie kultúry približuje semiotika najčastejšie cez metaforu systému alebo siete, zdôrazňujúc také jej vlastnosti, ako sú komplexnosť, flexibilita, dynamickosť a heterogenita. Nie náhodou sú teória systémov (obzvlášť polisystemika Even-Zohara) a semiotická teória kultúry v mnohých ohľadoch koncepčne aj obsahovo prepojené a počas svojho formovania sa vzájomne ovplyvňovali (Lampis, 2011).

Semiotici odlišných orientácií rovnako zdôrazňujú, že ide o komplexný a dynamický systém. Tá prvá vlastnosť znamená, že je odstupňovaný, hierarchicky usporiadaný, má niekoľko úrovní a osí, tá druhá zas, že časom, pod vplyvom rôznych vonkajších a vnútorných faktorov sa mení; možno dokonca tvrdiť, že nikdy nie je stave absolútneho pokoja, pretože v nej neprestajne prebiehajú procesy prenosu, transformácie a regenerácie významov. Dynamickosť sa prejavuje aj v tom, že kultúra ako systém systémov si svoje premeny, predchádzajúce stavy drží v pamäti (Lotman, 1994, s. 57), vytvárajúc si zásobáreň rozlične kódovaných textov s odlišným časovým indexom.

Kultúry sú veľmi zložité systémy kompatibility a inkompatibility: každá kultúra ponúka, resp. stanovuje istý model sveta, istý okruh vedomostí, istú škálu hodnôt a systémovo usporiadaný svet významov, ktoré sprostredkúva vo forme semioticky rôznorodých reprezentácií či manifestácií. Inými slovami povedané to znamená, že každá kultúra pripúšťa isté hodnoty, formy správania a interpretácie sveta (niektoré dokonca predpisuje), iné zas vylučuje alebo rovno zakazuje. Orientuje a reguluje tým myslenie, správanie a poznávanie členov danej komunity a vytvára tak vzorce a mechanizmy tvorby (kultúrnej) identity.  

Táto systematickosť nie je niečo referenciálne, konkrétne a definitívne, ale chápe sa ako stupeň istej vnútornej organizovanosti, vzorec, cez ktorú sa daná kultúra manifestuje. Pretože každá kultúra sa rôznymi spôsobmi – cez sériu spoločenských praktík, zvykov a rituálov – zviditeľňuje, navonok prejavuje a pomocou rôznych médií komunikuje svoje hodnoty, vedomosti, postoje, viery, názory a interpretácie. Preto možno povedať, že kultúra je vždy intersubjektívna, mediovaná a externalizovaná, je to cirkulácia spoločných hodnôt a významov. (Loruso, 2010, s. 18)

V tomto procese semiotického kolobehu hrá kľúčovú úlohu postup prekladu, t.j. prekódovania z jedného systému znakov a kódov do druhého v celej svojej semiotickej šírke a variabilite uplatnenia (vnútorný, medzijazykový, intersemiotický preklad – Jakobson, 2000). Patria sem všetky procesy interpretačného charakteru, odohrávajúce sa v rámci jedného znakového systému (interpretácia jazykových znakov pomocou iných znakov toho istého jazyka, napr. slovníková explikácia významu slova, parafráza obsahu textu, prepis nárečového textu do štandardnej podoby), medzi dvoma znakovými systémami s rovnakým  typom nositeľa (preklad v užšom, interlingvistickom  zmysle slova, kde sa isté jazykové znaky interpretujú znakmi iného jazyka) alebo s odlišným znakovým nositeľom (jazykové znaky sa interpretujú pomocou nejazykových, vizuálnych či audiovizuálnych znakov, napr. ilustrácia či filmová adaptácia románu alebo naopak, ako je to v prípade ekfrázy maľby, zhudobnenia básne a pod.). Ak kultúru chápeme ako sústavnú výmenu a dialóg semioticky rôznorodých textov (Lotman, 1994, s. 43), tak preklad v tomto širšom význame nám ozrejmuje mechanizmus fungovania kultúry ako takej (Torop, 2002, s. 603). 

Rôzne formy a stratégie prekladu v kultúrnej komunikácii, ktoré zdôrazňovali predovšetkým predstavitelia tartuskej školy, odkazujú k všeobecnejším mechanizmom semiózy. Potvrdzujú Peirceovu tézu o nekonečnej regresii významotvorného procesu. Podľa nej význam jedného znaku sa dá odhaliť a vysvetliť iba pomocou iného znaku, resp. sledu iných znakov ako interpretantov. Význam sa určuje prekladom daného znaku do znakov  toho istého alebo odlišného semiotického systému, pričom tento proces je istým druhom interpretácie. (pozri o tom: Eco, 2010, s. 44-49) Platí to nielen pre jednoduchšie alebo zložitejšie jednotky jazyka (slovo, veta, text) a literatúry (druh, žáner), ale taktiež aj pre široký okruh interpretantov nejazykovej (napr. ikonickej) povahy. Z tohto pohľadu sú explikačno-interpretačné procesy na lexikálnej úrovni (preklad slova alebo definícia jeho významu) analogické tým, ktoré prebiehajú vo vyšších, nadradených celkoch jazyka a v ostatných paralelných, neverbálnych semiotických systémoch, resp. medzi týmito systémami. Inak povedané: lexikálna semióza je modelom fungovania kultúry „v malom“.

Rozšírenosť, intenzita a rôznorodosť prekladovej aktivity je na jednej strane daná a zároveň aj motivovaná semiotickou asymetriou vlastných textov a na druhej strane príjmom a adaptáciou vždy nových a nových cudzích textov. Každá kultúra totiž komunikuje aj s okolitým, mimokultúrnym svetom, vstupuje s ním neprestajne do dialógu, v dôsledku čoho sa „vonkajšie“ správy prekladajú na „vnútorné“. Akákoľvek cudzia kultúra je z pohľadu vlastného teritória sférou cudzej semiotiky a snaha spoznať, pochopiť, opísať a sprostredkovať  ju vo svojej odlišnosti je predpokladom existencie každej kultúry a dôležitým faktorom jej sebadefinovania (Lotman, 1994, s. 17). Opozícia my – oni, ktorá vzniká stanovením hraníc medzi naším, známym, istým a bezpečným svetom (poriadok) a cudzím, neznámym, neistým a nebezpečným svetom (chaos) mimo neho je nevyhnutným kultúrotvorným aktom. 

Každej kultúre prináleží istý špecificky organizovaný abstraktný priestor fungovania znakov a komunikácie, ktorý Jurij Lotman – analogicky biosfére – nazval semiosférou. Semiosféra je produktom kultúrneho vývoja a jeho podmienkou zároveň. Každý jazyk a každý znakový systém a subsystém je začlenený do semiosféry a je s ňou v interakcii. Mimo hraníc semiosféry niet komunikácie a niet ani jazyka.

Organizačným princípom semiosféry je asymetria a heterogenita. Každá kultúrne špecifická semiosféra totiž pozostáva z rôznorodých znakových systémov („jazykov“) a subsystémov, ktoré nie sú navzájom a bez zvyšku preložiteľné. Sú od seba oddelené hranicami (spoločenské, náboženské, etnické, jazykové hranice, hranice medzi umeleckými druhmi a žánrami a pod.), ktoré však nie sú celkom neprechodné: umožňujú komunikáciu medzi dvoma susednými či inak prepojenými semiotickými jednotkami. Každá hranica je dvojtvárny fenomén: oddeľuje, ale aj spája. Podľa Lotmana jej fungovanie sa podobá membráne: jednak filtruje vonkajšie informácie, no zároveň ich aj pretransformuje, aby mohli byť integrovateľné do nových, „domácich“ systémových súvislostí, ale nestratili pritom svoju inakosť, svoj cudzí pôvod.  (Lotman, 2000, s. 262) Preto je semiosféra nielen vnútorne husto členeným priestorom konfliktného napätia, ale aj živého, pulzujúceho dialógu, ktorý je schopný produkovať výstupné texty s aspoň čiastočným stupňom významovej ekvivalencie. V literatúre napríklad sledujeme, že „periódy vniknutia poézie do prózy sa striedajú s periódami prozaizácie poézie, vzájomné napätie medzi drámou a románom, písomnou a ústnou kultúrou, elitnou a masovou kultúrou vytvárajú mnohosmerné prúdy textov“ (Lotman, 2000, s. 275).