Systém - prostredie

Rozdiel medzi systémom a prostredím je východiskovým bodom Luhmannovej teórie systémov. Žiadny systém nemôže byť daný nezávisle od svojho prostredia a nemôže fungovať mimo svojich hraníc, pretože vzniká v momente, keď jeho endogénne operácie určia hranicu, ktorá systém odlišuje od všetkého, čo k nemu nepatrí (čiže od prostredia).

Systém teda generuje sám seba. Nielenže vytvára svoje vlastné hranice a štruktúry, ale je autonómny aj na úrovni operácií: „Ide o systém, ktorý je jeho vlastným dielom. Operácia je podmienkou pre produkciu operácií.“ (Luhmann 2004, 111)

Takýto operačný základ pojmu systému sa v tom či onom zmysle odráža v zásade v každom koncepte Luhmannovej teórie autopoietických systémov.  To značí, že systém môže disponovať a formovať sa výlučne endogénnymi operáciami: „V systéme nie je nič iné ako jeho vlastné operácie, čiže operácie zamerané na dve rôzne veci, na jednej strane na tvorbu jeho vlastných štruktúr: štruktúry operačne uzavretého systému musia byť budované pomocou jeho vlastných operácií. Inými slovami, štruktúry sa neimportujú. Nazýva sa to ,sebaorganizácia‘. Na druhej strane má systém k dispozícii len svoje vlastné operácie na určenie historického stavu alebo, ak chceme, súčasnosti, z ktorej musí vychádzať všetko ostatné. Pokiaľ ide o systém, súčasnosť je určená jeho vlastnými operáciami.“ (Luhmann 2004, 101)

V prostredí sociálnych systémov sa nachádzajú iné sociálne systémy, v prostredí kognitívnych systémov sa nachádzajú iné kognitívne systémy. V každom prípade sa ale reprodukčný proces systému dokáže aplikovať iba na reprodukciu tohto systému.

Teória autopoietických systémov však hovorí aj o tom, že systémy pre svoju existenciu potrebujú celý rad predpokladov vo svojom prostredí, ktoré sú pre jeho existenciu nevyhnutné a ktoré tieto systémy nedokážu vytvoriť ani zabezpečiť samy. Ak však chceme hovoriť o komunikácii, predpokladáme reprodukciu istých štruktúr. Reprodukcia komunikácie pritom predpokladá isté prostredie (médium), ktoré je do istej miery zosúladené so štruktúrami komunikácie a zároveň s reprodukciou (biologických, kognitívnych) štruktúr organizmov. Tu môžeme hovoriť o miere prispôsobenia systému svojmu prostrediu.

Systém odkazuje sám na seba prostredníctvom svojich vlastných operácií a to si vyžaduje, aby systém bol schopný rozlišovať seba od svojho prostredia. Luhmann vychádza z toho, že to v plnom rozsahu zabezpečuje operácia, ktorú nazýva komunikácia.

Autoreferenčne konštituované systémy (psychické či sociálne) sú principiálne schopné odlíšiť endogénne prvky systému (jeho vlastné operácie) od všetkého, čo možno pripísať jeho okoliu. Za selekcie vzťahov medzi prvkami systému sú výhradne zodpovedné štruktúry systému. Preto rozdiel medzi prvkom a vzťahom nemožno pozorovať na úrovni samotných štruktúr, ale len na úrovni autopoiézy. Vstup operácií zvonka je preto rovnako nemysliteľný ako exogénne konštruovanie vzťahov medzi prvkami. Takáto intervencia zvonka by mala za následok zánik systému.