Konštruktivizmus
Ekvivalent pojmu v iných jazykoch
Konstruktivismus (D)
Constructivism (En)
Explikácia pojmu
Konštruktivizmus je súborné
označenie pre pomerne heterogénne teoretické prístupy. Na epistemologickom
pláne sa dynamizuje kritická výmena ideí medzi teóriami viacerých vedných
disciplín súčasne (biológia, kybernetika, sociológia, psychológia,
neuropsychológia, a i.). V ich heterogenite ich spája téza, že
poznanie sa neorientuje na skutočnosť mimo poznávajúceho systému, ale naopak,
že poznanie, a tým aj skutočnosť sú konštruktom pozorovateľa. Ernst von
Glasersfeld nazýva oblasť mimo konštruovanej skutočnosti skutočným svetom: „...
skutočný svet sa nám zjavuje výlučne tam, kde naše konštrukcie zlyhávajú.
Nakoľko toto zlyhanie dokážeme opísať a vysvetliť vždy len pojmami, ktoré
sme použili na výstavbu týchto zlyhávajúcich štruktúr, nedokáže nám tento opis
a vysvetlenie sprostredkovať obraz o svete, ktorý by sme mohli za toto
zlyhanie zobrať na zodpovednosť.“[1]
Táto téza odkrýva
presvedčenie o existencii nediferencovaného sveta, ako keby sa nám mohlo
poznanie stať, celkom náhodou, nezámerne, ako keby sme zvláštne mohli niečo predpokladať
bez vopred prijatých zákonov. Ale už Humberto Maturana presvedčivo tvrdí: „Život
sa nám stáva, skúsenosť sa nám stáva, svety, ktoré žijeme, sa nám stávajú,
pokiaľ ich v našich výkladoch produkujeme.“[2]
Z toho vyplýva, že
vnímanie je vždy cieľavedomá a aktívna činnosť, produkcia, konštruovanie.
Vnímanie nevyhnutne spočíva v diferencovanosti skúseností. Preto konštrukcia
a skúsenosť tvoria pojmové centrum konštruktivistickej debaty.
Konštruktivizmus[3]
teda vysvetľuje, akým spôsobom vzniká poznanie ako korelačná konštrukcia na
základe skúsenosti s príslušným javom.
Kognitívne systémy
redukujú objekty na tzv. kognitívne štruktúry. To vyjadruje názor, že na
objektoch nedokážeme pozorovať vlastnosti objektov, ale len schopnosti
a možnosti kognitívnych systémov. Ernst von Glasersfeld vraví: „Kto si
myslí, že na hraniciach slobody pohybu spoznáva ontickú skutočnosť, sa mýli
takisto ako vodič automobilu, ktorý považuje miesto, kde mu došiel benzín, za
koniec vozovky.“[4]
Kognitívny systém je
samostatný a začlenený systém, schopný efektívne asimilovať len modely, na
základe ktorých dokáže vstúpiť do interakcie so svojím ekologickým alebo
sociálnym prostredím (napr. formou metabolizmu, komunikácie), len v ňom sa
dokáže bezpečne pohybovať.
Význam konštruktivizmu
spočíva v tom, že ako teória skúseností a poznania opisuje, ako
človek produkuje a stabilizuje modely svojej žitej skutočnosti, keďže
svoju žitú skutočnosť dokáže vnímať len vo forme vlastných produktov, resp.
konceptov. Záujem konštruktivizmu sa týka procesov kognitívnej organizácie
fenoménov, procesov tvorby poriadku, komunikácie.
Ďalším kľúčovým konceptom
konštruktivizmu je princíp nediferencovaného kódovania z kontextu výskumov
Heinza von Foerstera a ich významu pre oblasť neurofyziológie. Tento
princíp teda značí, že nervové bunky kódujú iba intenzity perturbácií, nie
vlastnosti podnetu percepcie. Vnímanie vlastností preto prebieha na princípe
endogénnych operácií (interpretácií) systému. Realita je v tomto duchu
produktom vnútorných procesov systémov.
Tieto systémy sa v rámci konštruktivizmu označujú ako autopoietické
(pozri heslo AUTOPOIÉZA). Princíp autopoiézy zabezpečuje, že systémy operujú
ako uzavretý systém bez kvalitatívneho impaktu prostredia. Každý ne-triviálny
systém funguje pod podmienkou operatívnej uzavretosti a nikdy neprichádza do
priameho kontaktu s prostredím. Autopoietické systémy sú však voči prostrediu
otvorené v tom zmysle, že sú štruktúrne pripravené reagovať na
perturbácie, neprijímajú však informácie z prostredia. To presnejšie
znamená, že autopoietický systém nie je v priamej/bezprostrednej
interakcii s prostredím, nepozná stavy prostredia, pozná a registruje
iba vlastné stavy ako odpovede na kvalitatívne nešpecifické perturbácie.
Akékoľvek poznanie je preto vnútornou konštrukciou poznávajúceho systému.
Konštruktivizmus však tým nie je nútený odmietať existenciu reality ako takej.
Odmieta však názor, že v realite sa nachádza niečo, čo zodpovedá
kategóriám poznania. Poznávajúce systémy poznávajú výlučne a radikálne iba
svoje vlastné kategórie poznania. Poznanie preto môže byť platné iba
v kontexte rekurzívnych konexií operácií daného systému, nie ale vzhľadom
na nejaký exogénny referenčný bod. Poznanie je síce radikálne relatívne (viaže
sa k iným operáciám daného systému), nie je však arbitrárne. Každá
operácia zároveň spracúva predchádzajúce operácie na podklade princípu
rekurzivity (pozri heslo RE-ENTRY). Na základe tohto princípu dochádza
k stabilizácii systému a tvorbe štruktúr.
Konštruktivizmus svojou
epistemologickou povahou nabáda k pozorovaniu pozorovaní (pozri heslo POZOROVANIE
a v rámci neho koncept „pozorovateľ druhého rádu“). Pozorovanie
druhého rádu, ktoré pozoruje pozorovanie na základe špecifického kódovania
a na základe jemu vlastných diferenciácií, vidí to, čo pozorovanie prvého
rádu nevidí (pozri heslo SLEPÁ ŠKVRNA). Pozorovanie nikdy nie je schopné
pozorovať diferenciu, ktorú používa v samotnom akte pozorovania. Túto
„slepotu“ môžeme pozorovať iba na základe príslušných nových pozorovacích schém
zameraných špecificky na pozorovanie kódov pozorovania. Neexistuje teda
pozorovateľ, ktorý by potenciálne mohol poznať pravdu, ale existuje
pozorovateľ, ktorý principiálne správne môže rozoznať kód pozorovania, ktorý
nie je aktuálne platný pre jeho vlastné pozorovanie.
Konštruktivizmus sa teda
upriamuje na procesy v rekurzívnych sieťach pozorovaní pozorovaní. Tieto
rekurzívne siete vytvárajú usporiadané a relatívne (dynamicky) stabilné stavy,
o ktorých môžeme tvrdiť, že vo svojej diferencovanosti sú v súlade s zásadne
nediferencovanou realitou. Tu je na mieste odkázať na fakt, že Niklas Luhmann
používal namiesto pojmu radikálny konštruktivizmus pojem operatívny
konštruktivizmus. Upozorňuje tým na skutočnosť, že systémové operácie
(rozlišovanie a označovanie), ktoré konštruujú objekty, sú rovnako reálne ako
samotné objekty. Konštruktivizmus teda upriamuje pozornosť na systémové
operácie, nie na objekty. V tomto modelovaní prirodzene predpokladáme
diferenciu medzi operáciami a pozorovaním operácií. Táto diferencia je pre
konštruktivizmus kľúčová. V terminológii konštruktivizmu sa hovorí
o autoreferencialite a externej referencialite (pozri heslo
AUTOREFERENCIA vs. EXTERNÁ REFERENCIA).
[1] Glasersfeld, Ernst von: Einführung in den radikalen Konstruktivismus.
In: Die erfundene Wirklichkeit, Watzlawik Paul (Hg.), München: Piper, 1985, S.
16-38, S. 31.
[2] Maturana, Humberto: Wissenschaft und Alltag. Die Ontologie
wissenschaftlicher Erklärungen. in: Krieg, Peter/Watzlawik Paul (Hg.): Das Auge
des Betrachters. Beiträge zum Konstruktivismus. München: Piper 1991 167-208, S.
204.
[3] Porovnaj Janich, Peter: Die methodische Ordnung von Konstruktionen.
Der Radikale Konstruktivismus aus der Sicht des Erlanger Konstruktivismus. in:
Schmidt, S. J. (Hg.): Kognition und Gesellschaft. Frankfurt a. M.: Suhrkamp
1992, S. 31
[4] Glasersfeld, E. von: Konstruktion der Wirklichkeit und des Begriffs
der Objektivität. In: Einführung in den Konstruktivismus. München: Piper, 3.
Auflage 1997, S. 9-41, S. 31.
Bibliografia
Glasersfeld, Ernst von. 1997. Konstruktion der Wirklichkeit und des Begriffs der Objektivität. In: Einführung in den Konstruktivismus. München: Piper, 3. Auflage, S. 9-41.
Glasersfeld, Ernst von.1985. Einführung in den radikalen Konstruktivismus. In: Watzlawik Paul (Hg.): Die erfundene Wirklichkeit, München: Piper, S. 16-38.
Janich, Peter. 1992. Die methodische Ordnung von Konstruktionen. Der Radikale Konstruktivismus aus der Sicht des Erlanger Konstruktivismus. in: Schmidt, S. J. (Hg.): Kognition und Gesellschaft. Frankfurt a. M.: Suhrkamp, S. 24-41.
Luhmann, Niklas. 1982. „Autopoiesis, Handlung und kommunikative Verständigung.“ Zeitschrift für Soziologie, Jg. 11, Heft 4: 366–379.
Luhmann, Niklas. 1988. Erkenntnis als Konstruktion. Bern: Benteli
Luhmann, Niklas. 1990. Soziologische Aufkärung 5. Konstruktivistische Perspektiven. Opladen: Westdeutscher Verlag.
Luhmann, Niklas. 1991. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.