Autoreferencia
Explikácia pojmu
Pojem autoreferencia sa
vzťahuje na skutočnosť, že existujú systémy, ktoré odkazujú samy na seba
prostredníctvom každej svojej operácie.
V zásade v
komunikácii možno rozlišovať a kombinovať autoreferenciu (odkaz na systém
samotný) a externú referenciu (odkaz na prostredie). Autoreferencia predstavuje
skutočnosť, že operácie, ktoré vedú k vytvoreniu nových prvkov systému, závisia
od predchádzajúcich operácií toho istého systému a sú predpokladom pre následné
operácie. Zatiaľ čo autoreferencia systému je obmedzená na schopnosť vytvárať a
modifikovať svoje vlastné štruktúry, možno tvrdiť, že systém funguje autonómne
aj pri konštituovaní svojich vlastných prvkov, a teda všetko, čo je v systéme
prítomné, je generované endogénne.
Teória
autoreferencie je prítomná tak u Heinza von Foerstera, ako aj
u Maturanu, vo viac zovšeobecnenej podobe aj u Luhmanna. Autoreferenčný
systém sa môže odlíšiť od svojho prostredia tým, že používa rozdiel medzi
systémom a prostredím ako endogénnu orientáciu. Zároveň je autoreferencia
predpokladom akéhokoľvek pozorovania. Autoreferencia existuje všade tam, kde je
operácia pozorovania zahrnutá v tom, čo sa označuje, teda keď označuje niečo, k
čomu sama patrí. Pozorovanie má však
nutne „slepú škvrnu“.
Autoreferencia predpokladá možnosť reprodukcie
vlastných operácií systému takým spôsobom, že každé rozlíšenie použité na
pozorovanie je nutne vytvorené operáciami v samotnom systéme. Okrem toho sa
systém nesmie zamieňať so svojím prostredím. Predpokladom jeho operatívnosti a
akejkoľvek formy poznania je možnosť radikálne andogénneho rozlišovania medzi
autoreferenciou a vonkajšou referenciou.
Pozorujúci
systém je „slepý“ voči rozlišovacím schémam, ktoré na pozorovanie sám používa.
Tieto sa dajú badať z pozície pozorovateľa druhého rádu, ktorý však
takisto pozoruje, teda používa svoju vlastnú rozlišovaciu schému.
Z uvedeného logicky vyplýva, že pozorovateľ tretieho rádu neexistuje,
pretože pre neho by platilo to isté, čo platilo pre pozorovanie druhého rádu,
teda že pozoruje rozlišovacie schémy pozorovaného pozorovateľa, a nie svoje
vlastné rozlišovacie schémy. Luhmann v tejto súvislosti rezumuje:
„Pozorovateľ systému, ktorý si vytvára, ktorý formuje svoje vlastné štruktúry,
nerozumie systému, ak nevie, ako tento systém sám pozoruje.“ (Luhmann 2004,
334)
Z toho
vyplýva, že akákoľvek externá referencia bude totožná s interpretáciou
prostredia v danom systéme. To je zásadnou podmienkou operatívnosti
systému a zároveň každej formy poznania. Iba v rámci systému je možné
rozlišovať medzi autoreferenciou a externou referenciou. Autoreferencia je
implicitne obsiahnutá vo forme komunikácie v každej jednej komunikačnej
udalosti.
Bibliografia
Luhmann, Niklas. 1991a. Soziale Systeme. Grundriß einer allgemeinen Theorie. 4. Auflage, Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 1998. Die Gesellschaft der Gesellschaft. Frankfurt am Main: Suhrkamp.
Luhmann, Niklas. 2004. Einführung in die Systemtheorie, ed. by Dirk Baecker, 2. Auflage, Heidelberg: Carl-Auer-Systeme Verlag.
Varela, Francisco J., Humberto R. Maturana, Ricardo Uribe. 1974. “Autopoiesis: The Organization of Living Systems, Its Characterization and a Model.” BioSystems. Amsterdam: North-Holland Publishing Company: 187–196.