Feministická literárna veda

Feministická literárna veda úzko súvisí s druhou vlnou feministického hnutia v západných krajinách (60. – 70. roky 20. storočia).  Vedome využíva kategórie pohlavie (sex), rod (gender) a túžba (sexuality). Je definovaná viac per negationem, nie je totiž literárnovedným smerom, ale prístupom, perspektívou skúmania literatúry. Zameriava sa na autorky ženy (gynokritika) a ich tvorbu, na ženskú literárnu tradíciu, ženskú literatúru a zároveň na obrazy žien a mužov (resp. rodové reprezentácie), rodovo podmienené podmienky tvorby, obrazy sexuálnej/rodovej diferencie a rodových vzťahov, na kritické feministické čítanie, „ženské písanie“,  a i. Zviditeľňuje skutočnosť, že rodová neutralita literárnej tvorby a jej reflexie je zdanlivá. Niekedy sa považuje za vývojové štádium, ktorého ďalším stupňom sú rodové štúdiá, inokedy si ponecháva svoj kľúčový význam ako feministická, resp. v posledných rokoch aj feministická queerová literárna veda. Vzhľadom na otvorený význam pojmu je dôležitá konkretizácia jeho používania.  

Významnou postavou feministickej kritiky sa stala Elaine Showalter[1], ktorá zohrala iniciačnú rolu ako jedna z kľúčových autoriek priekopníckych textov aj ako editorka vplyvných antológií; súčasťou histórie feministického literárnovedného diskurzu sa stala antológia The New Feminist Criticism (Nová feministická kritika, 1985).[2]  Predstavila v nej dobové spektrum feministickej literárnej vedy v USA, ktorá sa za posledné desaťročie, t. j. od 70. rokov 20. storočia „rozvíjala v kombinácii so všetkými ďalšími prístupmi, od formalizmu po semiotiku, a v literárnovedných štúdiách o každom období a žánri, od stredoveku po masmédiá“ (3). V úvode pod manifestačným názvom The Feminist Critical Revolution (Feministická kritická revolúcia) konštatuje:

Či už sa to týkalo literárnej reprezentácie sexuálnej diferencie, spôsobov, ako sa literárne žánre formovali mužskými či ženskými hodnotami, alebo sa to týkalo vylúčenia ženského hlasu z inštitúcie literatúry, kritiky a teórie, feministická kritika etablovala rod ako základnú kategóriu literárnej analýzy. (3)

V tejto antológii uverejnila „najdôležitejšie a najdiskutovanejšie štúdie“, ktoré vznikli v dôsledku troch formatívne „najvýraznejších vplyvov“ na feministickú literárnu vedu osemdesiatych rokov: (1) ženské hnutie, (2) vznik ženských štúdií (3) vplyv európskej teórie (postštrukturalizmu, dekonštrukcie).

V českom preklade vyšli dve zásadné štúdie Elaine Showalter v dvoch prekladových antológiách, ktoré zostavila Libora Oates-Indruchová, a to Pokus o feministickou poetiku (1998, 209–234) a Feministická kritika v divočině (2007, 121–168), ktorá nadväzuje na predchádzajúcu prácu a „[t]eoreticky prohlubuje koncept gynokritiky, tedy literárně kritický přístup zabývající se ženou jako autorkou“, ako píše zostavovateľka v sprievodnom texte (123). V štúdii Pokus o feministickou poetiku Showalter načrtáva rozdelenie feministickej kritiky na feministické čítanie (feminist critique) a gynokritiku (gynocritics). Feministické čítanie sa zaoberá ženou v role čitateľky textov napísaných autormi. „Gynokritika se oproti této re-interpretaci mužských literárních a kritických textů snaží o vytvoření ženské struktury pro analýzu textů psaných ženami.“ (Indruchová 1995, 92) Preto sa Showalter snaží terminologicky uchopiť ženské písanie tak, aby sa „ženské“ v rámci panujúcich binarít nepovažovalo za menejcenné.

„Každá generácia spisovateliek sa vlastne ocitá bez predchodkýň. Sú nútené objavovať minulosť odznova,“ (Moi 1989, 71–72) napísala Elaine Showalter o prerušovanej ženskej literárnej tradícii v práci A Literature of Their Own. British Women Novelists from Brontë to Lessing (Vlastná literatúra. Britské románopiskyne od Brontë k Lessing, 1977). Pre historické členenie tvorby písania žien navrhla antropologicky motivovaný model rozlišovania troch fáz: (1) feminínna – fáza napodobovania a zvnútornenia panujúcich literárnych vzorcov a noriem (1840 – 1880); (2) feministická – fáza protestu a zasadzovania sa za práva a hodnoty znevýhodnených (1880 – 1920); (3) ženská – fáza sebaobjavovania oslobodená od potreby protestu (1920 – súčasnosť). O tento model sa opiera aj prvá feministická literárnohistorická práca o slovenskej literatúre, ktorej autorkou je americká slovakistka Norma Rudinsky Incipient Feminists: Women Writers in the Slovak National Revival (Rané feministky: Spisovateľky v slovenskom národnom obrodení, 1991).[3] 

V Nemecku sa prvá feministická literárnovedná konferencia „O vzťahu obrazov žien a ženskej literatúry“ konala v roku 1983, dokumentácia vyšla pod názvom Feministische Literaturwissenschaft (Feministická literárna veda; Stephan – Weigel, 1984). Zostavovateľky Inge Stephan a Sigrid Weigel konštatovali, že hoci sa feministický výskum odohrával predovšetkým mimo inštitúcií alebo na ich okraji, so zväčšujúcim sa počtom a rozsahom prác sa čoraz väčšmi diferencovali jednotlivé témy a skúmané otázky, pričom sa zdalo, že pôjde o jednu z najvýraznejších perspektív literárnovedného výskumu. Ako ukázali nasledujúce roky, situácia v literárnej vede zohľadňujúcej rodovú perspektívu sa po svojich počiatkoch v osemdesiatych rokoch aj v nemecky hovoriacich krajinách rýchlo diferencovala[4] a medzičasom sa kapitola o feministickej literárnej vede či o kategórii rodu v literárnej vede stala bežnou súčasťou literárnovedných kompendií.

Feministická literárna veda má inter- a transdisciplinárny charakter, aj preto sa feministická perspektíva v literárnovednej reflexii stala súčasťou rôznych prístupov ku skúmaniu literatúry, ako aj rôznych oblastí, ako napr. dekonštrukcia, naratológia, literárna história.