Parasurrealizmus
Explikácia pojmu
Parasurrealizmus
vo všeobecnosti znamená, že autor pri tvorbe diela preberá štylistické umelecké
prostriedky a postupy surrealizmu, ale pritom nemusí za každú cenu dodržiavať
všetky princípy surrealizmu, ktoré boli sformulované v Manifeste André Bretona
z roku 1924 a v nasledujúcich manifestoch. Autori slobodne preberajú niektoré
javy zo surrealizmu s úmyslom parodovať ho
alebo vkladajú surrealizmus do kontextu a času, ktorý sa zásadne líši od
pôvodného, v ktorom surrealizmus vznikal. V tomto duchu nachádzame výklad
parasurrealizmu v anglosaskej literárnej kritike.
Osobitný
prípad predstavuje taliansky literárny kontext, v ktorom parasurrealizmus
označuje básnický prúd v rámci zoskupenia „Gruppo 63“, najvýznamnejšieho
avantgardného hnutia šesťdesiatych rokov 20. Storočia.
Surrealizmus
v Taliansku nemohol zapustiť korene
kvôli cenzúre fašistického režimu, ktorá trvala od dvadsiatych rokov až do konca
druhej svetovej vojny. Po vojne sa nová generácia experimentálnych básnikov
necítila byť prepojená s historickými pôvodne netalianskymi avantgardami, ako
bol surrealizmus a zachovávala si odstup od futurizmu. V prvej povojnovej
antológii experimentálnej poézie „i Novissimi“ z roku 1961sa surrealizmus
prakticky nespomína a proces obnovy talianskej literatúry a jej približovania k
pokrokovým prúdom európskej literatúry prebiehal tak, že talianska literatúra sa otvorila podnetom
prichádzajúcim zo semiotiky, štrukturalizmu a sociológie. Neoavantgarda v
procese svojho formovania oveľa viac čerpala z dadaizmu ako zo surrealizmu
alebo hľadala inšpiráciu v anglosaskom svete[1].
Niektorí avantgardní umelci príležitostne siahli po surrealistických
štylistických prostriedkoch, ale inak ich surrealizmus nijako neoslovil. Malá
skupina básnikov hlásiacich sa k zoskupeniu „Gruppo 63“ sa rozhodla ísťproti
prúdu a prihlásili sa k surrealizmu. To neznamená, že ho prevzali en bloc, ale
pokúsili sa ho prispôsobiť ich súčasným potrebám. Reagovali tak predovšetkým na
niektoré hraničné výtvory neoavantgardy, keď dochádzalo k úplnemu popretiu
literárnosti. Usilovali sa o akúsi “štylistickú protiofenzívu”, išlo o to mať
dobrý pocit z toho, že recyklujeme staré nevkusné, gýčové veci[2].
Surrealizmus
sa po pokusoch o nový výklad a aktualizáciu, stal súčasťou neovantgardy roku
1964, pár mesiacov po druhom kongrese skupiny Gruppo 63, ktorý sa konal v
Reggio Emilia, keď skupina umelcov z Emilia
Romagna sa rozhodla založiť časopis “Malebolge” [3].
Títo umelci sa nechceli odčleniť od skupiny Gruppo 63, skôr sa prejavilo to, že
avantgarda fungovala ako mnohovrstevný jav. Dokazovala to rôzna typológia
účastníkov, aj fakt, že autori sa zhlukovali do krúžkov podľa rozmanitých
kultúrnych a literárnych smerovaní, ktoré pôsobili prevažne na určitom geograficky ohraničenom území. Časopis
Malebolge istotne predstavoval iba akýsi
miestny experiment, no napriek malému početu vydaných čísel vo významnej miere
zasiahol do procesu modernizácie talianskej literatúry a jeho pôsobenie na
literatúru pretrvalo aj po skončení obdobia avantgardy[4].
Autori
z krúžku v Emilia Romagna si na surrealizme cenili prodovšetkým jeho znesväcujúci charakter, “jeho averzívnu schopnosť namierenú proti
meštianskemu jazyku a morálnemu kódexu.” Išlo o novú interpretáciu surrealizmu
v rámci neoavantgardy, nie náhodou ozačovanú ako parasurreálnu, ktorá bola
pevne zakotvená “v poetickom diskurze avantgardy schopnom začleniť do seba
vedecký, filozofický jazyk, odborný a technologický žargón” [5].
Tým sa potvrdzuje, že krúžok by nemal byť vnímaný ako cudzorodý prvok vo vzťahu
k neoavantgarde. Pod novou interpretáciou surrealizmu máme na mysli jeho
adaptáciu na aktuálnu situáciu.
Medzi
zakladateľov a hlavných prispievateľov do časopisu “Malebolge” patria
predovšetkým Adiano Spatola a Giorgio Celli, ktorý vymyslel samotný názov
parasurrealizmus, no už predtým použil predponu para v iných svojich dielach,
ako napríklad v básnickej zbierke Parafosílie z roku 1967. Ide o jeho
najvýzamnejšie dielo, v ktorom vytvoril akúsi paravedeckú mytológiu
prostredníctvom surreálneho miešania životopisných údajov, snových prvkov a
vedeckých odkazov[6].
Celli
vedome propagoval surrealizmus, podnecoval kolegov, aby prispievali do
časopisu, a zároveň tvrdil, že nie je možné presadzovať v šestdesiatych rokoch surrealistickú
tvorbu, ktorá sa v Taliansku nepresadila ani v tridsiatych rokoch. Bolo by to
možné len prostredníctvom aktualizácie a pomocou vhodne mierených zásahov. Bol
presvedčený, že je možné využiť surrealizmus na spôsob manierizmu a týmto
spôsobom obnoviť jeho schopnosť prekvapovať a provokovať[7].[8]
Celliho
použitie predpony para v románe Parafosílie a v názve parasurrealizmus nie je
náhodný, ale chce jasne vyjadriť umelosť literárnej výstavby paralelných
svetov, aj za cenu, že zdanlivo zníži effekt odstupu od umeleckého diela.
Umelecký zámer má zapôsobiť ako paródia, ide o to zabrániť čiateľovi, aby
zotrval v štádiu odstupu a má mu pomôcť dosiahnuť pocit zázračna, ktorý je
typický v niektorých výtvoroch vedeckofantastickej literatúry. Približuje sa k
Manganelliho tvorbe v tom zmysle, že sa tiež odvoláva na rétorickú tradíciu
vedeckého traktátu, vedeckej debaty, aby v ďalších dielach vytvoril akúsi
paravedeckú mytológiu[9].
[1] R. Barilli: La neoavanguardia italiana. Dalla nascita del “Verri” alla fine di
“Quindici”. Manni, Bologna 1995, s.
267.
[2] Ivi, s.
265-267.
[3] E. Gazzola (ed.): “Malebolge”.
L’altra rivista delle avanguardie. Reggio Emilia: Diabasi, 2011 (1a ed.).
[4] Barilli: La neoavanguardia italiana..., op.cit., s. 266-267.
[5] Fabio Gambaro:
Invito a conoscere la neoavanguardia.
Milano: Mursia, 1993, s. 103.
[6] Si veda per
esempio Il parafossile del 1967,
pubblicato da Feltrinelli.
[7] R. Barilli-N. Lorenzini: Il Gruppo 63 quarant’anni dopo. Bologna:
Pendragon, 2005, s. 72.
[8] P. L. Ferro (ed.): Adriano Spatola poeta totale: materiali
critici e documenti. Genova: Costa e Nolan, 1992, s. 5-6.
[9] R. Barilli: La neoavanguardia italiana..., op.cit., pp. 264-265.
Bibliografia
AA.VV.: Gruppo 63, il romanzo sperimentale. Milano: Feltinelli, 1966
BACCARANI, Elisabetta: La poesia nel labirinto. Realismo e istanza “antiletteraria” nell’opera e nella cultura di Edoardo Sanguineti. Bologna: Il Mulino, 2002
BALESTRINI, Nanni – GIUGLIANI, Alfredo – BARILLI, Renato – GUGLIELMI, Angelo: Gruppo 63. Critica e teoria. Milano: Bompiani, 1976
BARBERI SQUAROTTI-GOLFIERI, Giorgio: Dal tramonto dell’ermetismo alla neoavanguardia. Brescia: La Scuola, 1984
BARILLI, Renato –GUGLIELMI, Angelo: Gruppo 63. Critica e teoria. Milano: Feltrinelli, 2003 (1a ed. 1976)
BARILLI, Renato: La neoavanguardia italiana. Dalla nascita del “Verri” alla fine di “Quindici”. Bologna: Manni, 1995
BARILLI, Renato – LORENZINI, Niva: Il Gruppo 63 quarant’anni dopo. Bologna: Pendragon, 2005
CAVATORTA, Beppe: Rinnegato tra i rinnegati: l’iper-romanzo di Adriano Spatola. “Il Verri” n. 25, maggio 2004, pp. 21-48
FERRETTI, Gian Carlo: L’universo orrendo. Roma: Editori Riuniti, 1976
FERRO, Pier Luigi (ed.): Adriano Spatola poeta totale: materiali critici e documenti. Genova: Costa e Nolan, 1992
GAMBARO, Fabio: Invito a conoscere la neoavanguardia. Milano: Mursia, 1993
GAZZOLA, Eugenio (ed.): “Malebolge”. L’altra rivista delle avanguardie. Reggio Emilia: Diabasi, 2011 (1a ed.)
POGGIOLI, Renato: Teoria dell’arte d’avanguardia. Bologna: Il Mulino, 1962
SPATOLA, Adriano: Surrealismo e parasurrealismo. “Marcatrè-Malebolge”, 26-29 dicembre 1966, pp. 225-252
SPATOLA, Adriano: Verso una poesia totale. Salerno: Rumma, 1969
SPATOLA, Maurizio: Etica, rigore, anarchismes nella poetica di Adriano Spatola. “Testuale”, n. 46, (25) 2009, pp. 5-30
SPROCCATI, Sandro: Zeroglifico, ipotesi per un suprematismo grafematico. In: AA.VV.: Adriano Spatola. Udine: Campanotto, 1986, pp. 8-18
TAGLIAFERRI, Aldo: Il clandestino. Vita e opere di Emilio Villa. Roma: DeriveApprodi, 2004
TESTA, Enrico (a cura di): Dopo la lirica: poeti italiani 1960-2000. Torino: Einaudi, 2005
ZAGARRIO, Giuseppe: Febbre, furore e fiele. Repertorio della poesia italiana contemporanea 1970-1980. Milano: Mursia, 1983