Naturizmus

Pojem naturizmus vychádza z latinského slova „nátúra“, ktoré označuje viacero fenoménov: prírodu; prirodzenosť; vesmír, svet; živel, podstatu; prírodný zákon; prirodzenú povahu, ráz, charakter (Tvrdý 1923, 180). Slovenský literárny naturizmus predznamenal v roku 1926 Dobroslav Chrobák v liste Štefanovi Krčmérymu:

 „Je ovšem pravda, že fantastika nezachytí samotný jav duševného pochodu, ona sa o to ani nepokúša, ale utvorí aspoň rámec tomuto javu a spoliehajúc sa na pohotovosť príbuzných zážitkov u čitateľa, dovoľuje mu, aby si vyplnil rámec svojím spôsobom. Spojil som teda realizmus a fantastiku, mysliac si, že vyjadrím oboje“ (cit. podľa Fischerová – Šebestová 1970, 337 – 340).

 

Teoretické koncipovanie naturizmu otvoril prvý náročnejší rozbor tvorby Františka Švantnera od Stanislava Šmatláka (1950). Šmatlák začína Švantnerovým jazykom, pokračuje témami, kompozíciou, rozprávačskými technikami, štýlom a podľa vzoru Jana Mukařovského sa venuje aj sémantickému gestu a estetickým účinkom. Všetky čiastkové analýzy sa formalisticko-štrukturalisticky prepájajú v celku, ktorým je pre Šmatláka „próza naturizmu“ (1950, 124). Za dominantu naturizmu označuje svet prírody, ale vo svojom rozbore poukazuje tiež na primitivizmus, ktorého „hlavným znakom je prepletanie mytologického sveta s reálnou skutočnosťou“ (135).

Šmatlák upozornil na viaceré typické naturistické vlastnosti, postupy a estetické kvality Švantnerovej prózy, čím odborne ďaleko presiahol predošlý náčrtok naturizmu od Ruda Brtáňa, uvedený na margo básnickej zbierky Ľuda Ondrejova Bez návratu (1932): „Akýsi naturizmus, oslava svojrázu, bačovstva, ľudu preráža popri intímnej spovedi“ (Brtáň 1933, 124).

V zhode so Šmatlákom konštatuje novoromantickú povahu slovenského literárneho naturizmu aj Oskár Čepan. Podľa Čepanovej zásadnej publikácie Kontúry naturizmu (1977) sú predstaviteľmi naturizmu Ľudo Ondrejov, Margita Figuli, Dobroslav Chrobák, František Švantner a Hana Zelinová. Čepan vyníma týchto spisovateľov a spisovateľky zo širokého prúdu slovenskej medzivojnovej prózy v rokoch 1920 – 1950, ktorý dostal pomenovanie lyrizovaná próza. Vyčleňujúcou vlastnosťou naturizmu je podľa Čepana rozprávkovo-mýtický epizmus. Realita je deformovaná vplyvom archaicko-mýtického iracionalizmu, postava sa vyznačuje novoromantickým polypsychizmom a pre dej a rozprávačský štýl je typický rozprávkový antropomorfizmus. Tieto charakteristiky sú zovšeobecnením štrukturálne ťažiskových prvkov naturizmu, no v jednotlivých literárnych dielach sa vyskytujú v rôznych kombináciách a nie vždy sú všetky prítomné, ani definitívne nevymedzujú rozprávačské postupy či jednoliatu podobu príbehov. Čiže treba sledovať aj isté modifikácie slovenského literárneho naturizmu, na čo poukázala napríklad Jana Kuzmíková, keď s ohľadom na Švantnerovho rozprávača načrtla priebeh spisovateľovej literárnej metódy, počnúc jej expresionistickými a naturalistickými podnetmi, cez naturistické jadro až po existencialistické (Kuzmíková 2000) a východnofilozofické intervencie (Kuzmíková 2020).

Podľa ruskej slovakistky Ally Maškovej spĺňa slovenský naturizmus aj kritériá francúzskeho naturizmu[1] akými sú emocionálnosť štýlu, obracanie sa k večným problémom bytia, kult Zeme, panteizmus, provincionalizmus, hľadanie inšpirácie v národných prameňoch, v kresťanských hodnotách, Biblii, splývanie literárnych postáv s prírodou, čím sa javili ako „archetypy“ (Mašková 2009, 21). Mašková v práci Slovenský naturizmus v časopriestore (2009) uvádza, že „[n]amiesto ,rozštiepeniaʽ skutočnosti a odlúčenia človeka od prírody obsiahnutého v dielach avantgardných spisovateľov preferovali naturisti živú celostnosť sveta, božský začiatok človeka, obrátenie sa k Biblii a mýtotvorbe, k národným koreňom a k folklóru“ (19).

Termín naturizmus používali a spresňovali aj ďalší literárni vedci. František Miko ho chápe ako „pregnantnejšiu formu ruralizmu“ (Miko 1982, 300), kam zaraďuje aj „literatúru roviny“, pričom ruralizmus modeluje z pozície marxistickej sociológie: „Ruralizmus chcel teda zodpovedať istému charakteristickému, no dobovo obmedzenému pocitu situácie slovenskej sociéty na rozhraní kapitalistickej éry a perspektívnej socialistickej epochy“ (Miko 1982, 296 -297). Naturizmus je podľa Mika vrchárskym, lyrickejším ruralizmom. Princípom vrchárskeho naturizmu údajne je mužnosť a spoločenská nezávislosť, rýdzosť, prirodzenosť a pôvodnosť v citoch aj konaní (299). Kultúrno-antropologické črty vrchárskeho človeka, vnímajúceho prírodné živly iracionálnym spôsobom, sa absolutizujú do mýtu ako ľudového princípu chápania sveta (300).

Miko koncepciu naturizmu marxisticky schematizuje, ale nevyvracia ju. Naproti tomu, Ján Števček,  ktorý veľkú časť svojho tvorivého uvažovania o medzivojnovej literatúre venoval práve autorom naturizmu a dokonca tento termín dlhšiu dobu aj používal, sa napokon stal zásadným oponentom koncepcie naturizmu. Naturizmus pôvodne chápal ako súčasť modernej slovenskej prózy v tom zmysle, že vyjadruje jej odklon od tradičného spoločenského („objektívneho“) realizmu k prírodnému a prirodzenému subjektu: „Skutočným cieľom tvorby naturistov – jednej časti prózy z druhej polovice 30. rokov – bolo objavenie ʼprapodstaty dedinyʽ, ʼpraživota slovenských ľudí a hôrʽ, neznámych vrstiev psychiky dedinského človeka, čiže takých veličín, ktoré stoja mimo priameho vplyvu sociálnej skutočnosti“ (Števček 1960, 54). Avšak neskôr uprednostnil Števček v žánrových analýzach slovenského medzivojnového  románu, ale i v poslednej svojej interpretácii Švantnerovej Nevesty hôľ termín expresionizmus (Števček 1996).

Za „imaginárny manifest“ literárneho naturizmu označil Čepan lyricko-epickú poému Martin Nociar Jakubovie (1932) od Ľuda Ondrejova (Čepan 1977, 20). Čepan priznáva „expresionistický pôvod Ondrejovovej vízie skutočnosti“, ale z tejto bázy sa postupne vyvinula inovatívna poetika naturizmu, ktorého „architémou“ sú „prvé a posledné veci človeka“ (21).

Tradičný realizmus ustúpil fantazijnej „rozprávke“, mýtu, legende, balade a ságe. Žánre, témy, štýl ľudovej slovesnosti i ďalšie folklórne prvky predstavovali pre naturizmus operatívne predlohy, využívané síce len podľa potreby, ale v konečnom dôsledku tieto kolektívne, zvykoslovné kultúrne produkty vystužovali i kreovali špecifický umelecký tvar naturistických diel a zakladali ich ideový rozsah, pravda, výrazne prestúpený aj modernými, avantgardnými programami a filozofiami. Malo to za následok, že lyrizmus síce ostáva konštantou naturizmu (ako súčasti lyrizovanej prózy), ale nie je jeho dominantným „živným prostredím“. Lyrická harmonizujúca detenzia, istená ľudovým, dedinským svetom, nepredstavuje hlavný zmysel naturizmu, hoci sa to zvyklo zdôrazňovať (napr. Miko 1982, 298 – 299; Števček 1973, 246 – 247). Na základe archaických folklórnych žánrov s ich iracionálnym mýtizmom, vitalizmom a fatalizmom sa naturizmus vysúva z konglomerátu lyrizovanej prózy i z modernistického expresionizmu, pričom jeho domovskou oblasťou sú vrstvy individuálneho nevedomia a kolektívneho predvedomia (por. Čepan 1977, 197).

Milan Šútovec naznačuje akési bezprostredné prenikanie k „podstate“ z temných priestranstiev iracionalizmu, a to bez zjavných a jednoznačných ideových inštrukcií (Šútovec 2005, 15). Presnejšie problém pomenoval Čepan, keď upozornil na fundament naturistického iracionalizmu nie v lyrike, ale v prostredí psychoanalytických úkazov nevedomia a predvedomia (Čepan 1977, 197).

Nevedomé a predvedomé zásahy do naturistickej narácie majú užší a širší význam. Užší spočíva v tom, že hoci pôvodné Freudove a Jungove psychoanalytické metódy a názory už vedecky zastarali, netreba podceniť ich aplikáciu do vtedajšej literatúry. Čepan pri svojej analýze naturistických diel poukazuje na archaické prvky rôzneho pôvodu: v téme dominovali prvé a posledné veci človeka, štruktúrne sa realizoval časový regres sujetu, postavy mysleli a jednali archetypálne alebo v snovom stave. Rušil sa rozdiel medzi prostredím a postavou či rozprávačom a vznikala primordiálna atmosféra kolektívnych mýtov. Vďaka tomu sa postavy prelínali nielen s vonkajším, takpovediac kozmickým iracionálnom, ale aj s nevedomým neznámom.

Z širšieho hľadiska súčasnej kognitívnej vedy nevedomé procesy dominujú nad vedomými procesmi, lebo vedomých je len 10% mozgových výkonov, a naopak, 90% činností mozgu je nevedomých v tom zmysle, že si ich neuvedomujeme (Roth 2002). Práve značný vklad nevedomých signálov (aj v porovnaní s ostatnými autormi lyrizovanej prózy) dáva naturizmu jeho osobitý charakter.

Kognitívna veda určila nevedomé, vrodené afektívne systémy, ktoré úzko súvisia aj s pamäťou. Jaak Panksepp a Lucy Biven (2012) ich vymedzujú sedem: SEEKING (hľadanie, očakávanie), FEAR (strach, úzkosť), RAGE (hnev, zúrivosť), LUST (sexuálna žiadostivosť, slasť), CARE (starostlivosť), PANIC/GRIEF (panika/smútok, žiaľ) a PLAY (hra, sociálne potešenie). Sú to primárne afektívne obvody, ktoré jednak interagujú a jednak sa na ne nabaľujú ďalšie vnemy, procesy a stavy, čím sa afekty stávajú komplexnejšími emóciami (Feldman Barrett 2022). Cez vnímanie a cítenie sa evidujú stavy tela a ich zmeny, čím vzniká povedomie seba a svojho vnútorného sveta a utvára sa skúsenosť vlastného života vo vlastnom tele. Cítenie sprostredkúva seba-uvedomenie, na ktorom sa buduje seba-poznanie/seba-vedomie. Najdôležitejším podnetom toho, čo organizmus urobí, je prostredie. Organizmus s ohľadom na svoje vlastnosti a potreby buď môže vyvinúť zjavnú externú činnosť, alebo ostane uzavretý.

Ak má literárny text formálne znaky prózy, konvenčne sa očakáva, že obsahuje nejaký príbeh, odohrávaný v externom prostredí, teda predstavuje dianie VON. Aj v naturistickej próze napriek všemožným lyrickým konvenciám (rytmizácia, poetizácia jazyka, imaginácia, citové sugescie) ide o orientáciu VON. Podmienená je rezonanciou postáv s prírodným prostredím. Následkom toho vedomie postáv nie je len humánne progresívne, lebo sa otvára značný priestor aj pre regresiu, smerovanie k nevedomým základom. Jerguš Lapin u Ondrejova, Figuliovej Peter vs. Zápotočný z Troch gaštanových koní, Chrobákov Drak či Švantnerov Libor z Nevesty hôľ nielen podliehajú humánnej  a morálnej koncepcii človeka, ale cez prírodno-biologické zväzky obnažujú aj fungovanie človeka-zvieraťa. Presnejšie, sprístupňujú vtelesnenú ľudskú myseľ. Vnímanie na úrovni základov bytia, ktoré je spoločné ľuďom a ostatným živým tvorom, sa v naturizme sprostredkúva sčasti lyricky (vtedy je autorská výpoveď orientovaná na „vnútro“, DNU), ale sleduje sa aj epicky (orientácia VON). Preto nemôže byť pre naturizmus určujúca len lyrika, ale viac ho charakterizuje nevedomie, spoločné lyrike aj epike.

Naturistickým rozšírením vtelesnenej mysle do prírodného areálu sa dá oponovať aj voči možným výhradám klasického štrukturalizmu, že v naturizme sú epické princípy nedostatočne uplatnené (akoby konflikt či problém medzi postavami nebol v popredí alebo sa neriešil). Otvorenosť naturizmu do prírodných končín zabezpečuje zobrazenie života v externom priestore, čiže aj aktívne účinkovanie postavy vo svete VON, pričom vektor VON je známkou priepustnosti prostredia - a nie prejavom konfliktnej súčinnosti postáv. Vďaka tomu naturistický svet ako koncept istého regiónu môže mať okrem prírodnej aj civilizačnú (etickú) dimenziu. Jej garantom by malo byť dedinské spoločenstvo, ale v konečnom dôsledku civilizačná dimenzia nevylučuje ani mestské prostredie.

V naturizme lyrika síce rozochvieva, vzrušuje či mrazí, ale dôraz na nevedomie od základov a objaviteľsky obohacuje rozsah, výbavu mysle a poznania. Čitateľ je priamo identifikovaný s nevedomými základmi svojho bytia a zároveň je konfrontovaný aj so svojím seba-uvedomením (citovou a empatickou výbavou) i seba-poznaním (propozičného i procedurálneho druhu).

V závislosti od troch pilierov kognitívnej literárnej vedy, biologicko- prírodovedného, neradikálne konštruktivistického a „mäkkého“ fenomenologického, možno modelovať naturizmus nasledovne:

1.     Biologicko-prírodovedný zreteľ sprístupňuje vedecky dokázané afektívne obvody v ľudskom mozgu, ktoré fungujú nevedome (obvody SEEKING, FEAR, RAGE, LUST, CARE, PANIC/GRIEF, PLAY). V naturizme ich možno zmysluplne analyzovať ako základy bytia.

2.     Z pohľadu neradikálneho konštruktivizmu je príznačná spätosť vtelesnenej mysle (postavy) s prostredím, čo umožňuje pochopiť rozdiel medzi funkciou lyriky a nevedomia v naturizme.

3.     Fenomenologické filozofovanie heideggerovského typu o existenciálnej pred-štruktúre pobytu sa v tomto modeli naturizmu empiricky konkretizuje. Respektíve, je nahradené heuristickými poznatkami kognitívnej literárnej vedy z neurobiologickej oblasti. Kognitívnovedné zistenia o nevedomých afektívnych obvodoch umožňujú zahrnúť do modelu naturizmu prirodzený, reálny svet a z hľadiska ľudského konania a správania aplikovať naň primárne ontologické rozhraničenie VON/DNU. Orientácia VON do prírody určitého regiónu nevyhnutne naráža na príbehový potenciál regiónu a jeho kultúru. Špecifická geografia miesta spúšťa v naturistickej tvorbe popudy mystického, mýtického a fantazijného rázu .

4.     V tomto náhľade nie je naturizmus definitívnou literárnohistorickou jednotkou, ale literárnym prúdom, na ktorom diela participujú, ak vykazujú dostatočný zväzok znakov naturistického rázu.